close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG 20.8.2013 (prvá časť)

28. srpna 2013 v 20:06 | malý mlynček veterný |  Tytil Teressi Taylor predtým Müslinko Corny Toel
Jun Bam a Tytil Teressi Taylor

*Vrecko na bunde otvorí a ruku doň zaborí. Uľahčene si vydýchne, keď sa mu pod prsty kľúč dostane. Vytihne ho rýchlo a zapne vrecko späť nedbalo. Bundu nechá v chodbe povesenú v chodbe na háčiku a vyberie sa nahor po schodisku.*Jun, niečo som ti priniesol!*Na celé podlažie hlasno skríkol. Ostane na mieste stáť, pričom sa začne s kľúčom v prstoch hrať a na všetky strany vyzerať.*

*Lenivo vylihuje v posteli sledujúc pohupujúce sa konáriky v jemnom vánku cez otvorené okno, keď ho z jeho pohodlného ničnerobenia preberie Tytlov hlas. Ako na povel vystrelí z postele a vykukne z izby.* Tytil, ahoj. *Vyškerí sa od ucha k uchu a s pohľadom zvedavého mačaťa pribehne k nemu.* Čo pre mňa máš? *Opýta sa takmer poskakujúc nedočkavosťou a akoby nebolo jednoduchšie stáť a čakať oproti Tytilovi ho obíde a nakukne mu ponad plece takmer sa oňho opierajúc a nedbá pritom na to, či to jeho záchrancovi pred spaním kade tade nebude vadiť.*

*Ani len okom poriadne nemrkne, keď sa Jun z izby k nemu dostane.* Ahoj.*Zamrmle aj on na pozdrav, no to už Jun za ním postáva. Otrčí mu teda kľúč popod nos, zrejme blízko až moc. No to toto elfíča neveľmi trápi práve.* Isto sa potešíš správe, že nebudeš musieť pred domom postávať, keď sa budem musieť niekam vybrať.*Rýchlejšie sa i on otočí a hľadí mu pritom do očí, keď sa mu rozhodne pár vecí ozrejmiť.* Bolo by lepšie tento kľúč nestratiť. Je od vchodových dverí. Dúfam, že ti ho môžem zveriť.*Povie on prísne a rukubs kľúčikom k nemu natiahne.*

*Potichu sa zachichoce Tytlovej vážnosti a inštinktívne uhne pred kľúčikom skôr než by skončil v jeho oku.* Môj vlastný kľúč. Paráda. *Natešene sa uškrnie, počúvajúc Tytilove slová o tom, aby ho nestratil, na tie len prikývne a chvatne si vezme svoj kľúčik. Starostlivo ho vloží do vrecka nohavíc a obehne Tytla tak, že zas stojí za ním.* No taak, Tytil, nebuď stále taký namrzený a vážny. *Podpichne ho a skôr než by mladý elf mohol čosi urobiť odcúva do bezpečnej vzdialenosti.* čo ideme teraz robiť? *Opýta sa akoby sa preveľmi nudil, ale hlavne chce nejak zamestnať Tytila, aby prestal byť taký strohý.*

*Mierne sa pri jeho výzve zachmúri, nemôže predsa za to, že sa mu nie všetko zdarí! No jeho výraz trudný vystrieda zadumaný.* No, eh, to nemám odkiaľ vedieť. Chceš sa ísť do mesta prejsť? *Vyjachtá nakoniec nerozhodne, čo mu prvé napadne.*Alebo..*Ďalšia veta sa z neho dostane sama.*Môžeme môžeme ostať aj doma. *To je geniálny nápad! Musí sa hneď v duchu počastovať.*

*Už už čaká, že Tytil ožije aspoň z polovice takou optimistickou náladou akou je obdarený on sám, no miesto toho jeho kamarát ostane taký ako bol. Zľahka zavrtí hlavou. Nevzdá sa, on to elfíča musí nejak rozveseliť.* To mesto znie lepšie. Ale než pôjdeme dáme si...niečo ovocné! *Zavelí akoby bol pánom domu on a chňapne Tytla za zápästie hovoriac mu tak, že námietky sú zbytočné a odtiahne ho do kuchyne.* Ale keď si už navrhol ostať doma, čo tu? *Opýta sa kým zoskupuje všemožné ovocie pred seba, aby sa rozhodol, ktoré použije na osviežujúci džús.*

*Trpezlivo očakáva výpoveď, čo si to dajú hneď. No nie nadlho sa mu podarí usmiať, keď ho začne Jun do kuchyne ťahať. Vyberies za ním odovzdane, pričom nevzriekne namietky žiadne. Na stoličku barovú si tam oproti nemu sadne a tú kopu ovocia pred Junom si prehliadne.* No je veľa toho, čo by už malo byť hotovo. Ale rozhodne to nebude ani jedného z nás tak baviť, ak to môžem sám takto skromne zhodnotiť. *Nahlas tie slová vyriekne a cíti sa zahanbene, že taký skvelý plán vymyslel.*

*Spokojne sa škerí, keď Tytil neprotestuje a dokonca sa aspoň pousmeje. Kým počúva jeho plán zadumane sleduje všetko to ovocie.* Marhule! *Zvolá keď sa rozhodne, čože za plody padnú za obeť ich chúťkam a spýtavo pozrie na Tytla, či nevznesie protest.* Hmm. Tak mám návrh, s ktorým by sme mohli byť spokojný obaja. Vypijeme džús, ukážeš mi mesto a keď sa vrátime domov postaráme sa o všetko čo treba. *Vyriekne svoj návrh, zatiaľ čo už šikovne odkôstkuje jednu marhulu za druhou vhadzujúc ich polovičky do misky odšťavovača.* Čo ty na to?

*Zasmeje sa pri jho výkriku, ani si nevšimne ako odložil zmútok, paniku. Len prikývne skoro tak nadšene. Pozerá, ako marhule odšťavovačom preženie.* Samozrejme, aj tak práca nemá nohy, ani pre útek žiadne iné vlohy. *Povie veselo stále sa usmievajúc na ovocie so záujmom pozerajúc. Nakoniec vytiahne z tej kopy jedno jablko, ktoré je hneď jeho ústam blízko.*

*Skoro zabudne zavrieť ústa sledujúc ako Tytil odložil vážnosť bokom. Ale spamätá sa a usmeje ešte viac, teda ak mu to ústa ešte dovolia.* Tak potom platí, máme program na dnes obstaraný. *Horlivo prikývne, pričom bokom očka sleduje ako si Tytil vezme jablko a kútik jeho úst sa ešte podvihne. No sústredí sa na preliatie čerstvej sviežej šťavy z odšťavovača do dvoch pohárov. Jeden posunie Tytilovi až pod nos, druhý prisunie k sebe a s výrazom maximálnej spokojnosti ho priloží k perám odchlipnúc si z kyslastného džúsu.* Lahôdka, sná´d ti bude chutiť. *Poznamená čakajúc na Tytlovo hodnotenie.*

*Nad jeho konštatovaním len nemos úsmevom prikývne. Zatvári sa trochu zasnene, keď sa do jablka zahryzne. No šťavu nepredbehne a kúsok z nej mu stečie kútikom. Zotrie ju napochytre prstom, no nemôže sa tým viac zaoberať, lebo nestihne ani poriadne okom zamrkať, už pred neho Jun šťavu postaví. Ľahko sa jablka zbaví, položí ho na pult pred seba. Ochutnať to aspoň je potreba. No len čo trochu ochutná, tak je cesta šťavy mu hneď aj jasná.* Mal by sa ten odšťavovač častejšie používať, ani som si nemyslel, že sa s tým niečo také skvelé bude urobiť dať.*Zamrmle si spokojne a prevráti ešte pohár spešne, aby z neho vytriasol posledné kvapôčky.*

*Kým si vychutnáva každý dúšok neodpustí si sledovať ponad okraj pohára Tytlovo počínanie. Ešte kým mu po brade stečie šťava z jablka trhne mu rukou, no udrží ju na mieste v duchu nad sebou krútiac hlavou.* Ja som ti predsa hovoril,že so mnou budeš spokojný. Niet nad to musieť sa naučiť čo je dobré. *Povie pre zmenu vážne on, no okamžite si jeho tvár ukradne jeho obvyklý veselý výraz a úsmev hodný modela.* A to je len ovocný skvot, počkaj až sa chytím do varenia. *Povie len tak medzi rečou nespúšťajúc z neho oči, aspoň kým obaja nedopijú. Načiahne sa po zvyšnú šťavu v nádobke odšťavovača a posunie ju k Tytlovi s nevyslovenou ponukou nech dopije všetko ak chce.* Kam všade pôjdeme? *Opýta sa kým vstane a uprace všetko použité náčinie na svoje miesto.*

Vo varení som nestihol nikdy vynikať, kuchyňu ti preto môžem pokojne prenechať. Veľmi sa tu nikdy nezdržiavam, len kým nejaký ten rýchly obed dokopy dám. *Povie, hneď ako pred seba pohár položí, pretože si ho nemá už dôvod k ústam priložiť. *Ukáž, aspoň poriadim, keď už ťa ani v kuchyni neobslúžim. *Povie pevne zosadajúc zo stoličky a berúc hneď aj špinavé časti do ruky. Rýchlo obehne stôl na Junovu stranu, aby dočiahol k umývadlu. Aspoň v riadení mu to od ruky ide, keď už variť nevie tak dobre. Posledné kvapky šťavy vyleje do Junovho pohára a znovu tie upratovacie divy stvára.* Môžme do parku či kaviarne zájsť, alebo sa aj po nejakých pamiatkach zobzerať. *Vyletí neho v tom zmätku a zastane až vtey na chvíľku, keď už je všetko hotovo. Pozrie s na Juna usmievavo.*

Veď ani ja nie som šéfkuchár, al pre seba som vždy navariť vedel výborne. Hádam sa mi podarí vyhovieť aj tvojim chuťovým pohárikom. *Poznamená zamyslene, ale stále vysmiaty. Zamračí sa, snáď prvýkrát od pobytu u Tytla, keď ho ten v upratovaní predbehne a ešte mu aj zvyšok šťavy doleje.* Ďakujem. *Šepne nakoniec a dopíjajúc zvyšok džúsu sa otočí k Tytilovi, striehnuc na každý jeho pohyb, len ukradomky, kým mu Tytil nevenuje pozornosť.* Hmm, cez park k pamiatkam a zakončíme to pri šálke lahodnej kávy s nejakým chutným zákuskom. *Navhrne a svižne zhupne zo stoličky, aby umyl svoj pohár pričom sa uškrnie ako prejde popri Tytlovi.* Tak. Myslím, že môžeme vyraziť. *Povie potešene, keď už je hotový a zastane vedľa Tytila.*

Len ktovie či to všetko stihneme. No aspoň to obídeme. *Prednesie zadumane a pozrie sa na Juna uprene. Snaží sa z toho množstva vybrať miesto, ktoré by bolo otvorené celý deň naisto. Keď povie mu krátko, že je už spravené všetko, tak sa usmeje. Veď nič zlé sa neudeje, ak by sa náhodou pomýlil. Ešte stále by nejako tú chybu snáď napravil.* Tak teda poďme, najprv cez park prejdeme. *Povie počuteľne veselo a vykročí k dverám smelo.* Mám rád parky. Vždy sú tam prázdne lavičky a navyše sa tam dá toľko zvierat spozorovať, koľko sa nedá ani v celom meste napočítať. *Poradovane zastrihá ušiskami a stiahne z vešiaka bundu rukami. Do vaku ju v chodbe nastrká, nasledujú ju ešte kľúče a peňaženka. Obuje si rýchlo a pozrie sa smerom Junovi nesmelo. Otočí sa k dverám a otvorí ich skôr sám, prv než sa toho niekto chytí.*

Tak pamiatky môžeme vynechať, ale park a kaviareň by som rád stihol. *Povie alternatívny plán a len čo Tytil vyrazí k dverám dá sa do pohybu aj on sám.* Ha! Ešte dnes prídem domov s mačiatkom. *Jeho začínajúcu zamyslenosť vystrieda pri tej myšlienke preňho prirodzená prehnaná energickosť, no zarazí sa pri slovách o prázdnych lavičkách. Teda aspoň v duchu sa zarazí a sám pre seba sa popod nos uškrnie, že jedna z nich bude ich.Prehodí si cez ramená tenkú mikinu, vhupne do tenisiek a zamieri k dverám* Viem, že to je odveci. Ale vôbec som sa ťa nepýtal koľko vlastne máš rokov? *Vysúka zo seba kým poskakujúc na jednej nohe preskáče okolo Tytila zaväzujúc si šnúrky na teniskách.*

*Pridrží mu dvere uhnúc sa, aby mohol prejsť aj Jun predsa. Hľadí, ako cez prah preskacká, a hneď sa pustí do hľadabia kľúčika. Z tašky ho s víťazoslávným úsmevom vytiahne a dver starostlivo za nimi zamkne. Tu pohliadne naňho zarazene a zamyslí s hneď urputne.* No obyčajne mám dvadsaťjeden, ale je v tom aj háčik ten. *Nervózne si prehrabne vlasy jednou rukou, no rozhodne sa ho nešetriť tou historkou.* Ale vlastne by som normálne len deväť mal, lenže mne aj mojej sestre jeden človek pokazenou kliatbou pár rokov vzal. *Nerád sa z toho spovedal, no keby len tú prvú cifru povedal, prišlo by mu to priveľmi nečestné. Kľúče sú hneď a zaraz v taške ich očiam stratené.*

*Keď konečne vyhrá boj so šnúrkami ešte raz si ich prehliadne pohľadom kritika, či niektorú nezahrčkal, až potom sa vzpriami a švihne po Tytilovi veselým pohľadom. A už chce poznamenať, že je o rok starší od Juna, keď Tytil zneistie a tak ho nechá pokračovať v rozprávaní a sám sa pomaly vyberie cestičkou vpred. No počujúc to druhé číslo zastane a otočí sa s prekvapeným výrazom k nemu.* Deväť? *Zopakuje zamyslene.* Hm, toto asi ako nečarodejník nepochopím, čo? *Položí otázku len tak do ľuftu so znovu nasadeným vždyprítomným nadšením.* Ale teda, máš dvadsaťjeden,nie? *Utvrdí sa v domnienke, pre istotu, no to už pokračuje pomalým krokom dopredu.*

No, áno, myslím, že mám. Ale ruku za to do ohňa nedám.*Ako vraví tie pravdivé slová, tak sa pomaly aj do kroku dáva. Poslednú vetu však skôr vetru pošepne a zatvári sa vážne. Rýchlo však dopreu pobehne, no keď sa s ním na rovnakú úroveň dostane, tak spomalý rýchle rýchlosť.* Sme blízko už k parku dosť, vlastne park je medzi mestom a týmto domom. *Naznačí rukou dozadu.* Ak mám povedať pravdu, tak je to skvelá poloha. Aspoň nie je tá ceta nikdy strohá. *Snaží sa hneď aj predchádzajúcu tému zahovoriť.* Teraz musíme doprava zabočiť. *Ukáže na stranu, po ktorej Jun kráča. Hneď aj tým smerom menšia cesta zabáča.*

*K Tytlovmu veku už nič nepovie. Preňho je podstatné to, že rozhodne na 9 nevyzerá. A tým to aj sám so sebou uzavrie ako hotovú vec.* Takže už viem kam budem chodiť každý deň keď inak nebudem mať čo robiť, keď ho máme tak po ruke. *Usmeje sa a poslušne odbočí doprava, keď mu Tytil pokynie kade ísť. Len spomalí tak, aby sa Tytil dostal aspoň o krok pred neho, skrývajúc svoj nekalý plán pod rúškom veselého úškrnu a hlavne dúfa, že ho priveľmi nenahnevá keď svoj malý útok vykoná.*

*Aj krok svoj zrýchli, keď sa mu nad hlavou stromi rozrástli. Potešene sa nahor rozhliada, len čo sa pomalším už krokom dá, tak ako pôvodne šiel.* Prvý raz som sa sem s tetou a sestrou sa hrať prišiel. *Zamyslene prenesie slová tie. Pocíti pri srdci zovretie, sklopí svoj zrak k ceste nespokojne. Tieň sa mu na tvári mihne, no Tytil so svojími myšlienkami kráča ďalej vpred. Zdá sa, že ani jednej myšlienky už niet.*

*Keď sa Tytil dostane presne kam chcel, teda len o malý kúsok pred neho, z ničoho nič sa mu zakvačí zo zadu na krk, práve keď sa elský mladík zatvári na okamih pochmúrne.* No tak, usmej sa, pristane ti to viac ako keď si stále vážny. *Zašomre mu tesne pri uchu a potom sa odkvačí, skočiac vedľa neho.* Zoznámiš ma s nimi? Vravel si, že máš veľkú rodinu, chcem poznať aspoň tú tebe najbližšiu. *Zažadoní prosebne kráčajúc vedľa neho smerom k parku.*

*Tytil prekvapením na mieste ucukne a hneď aj zaraz zastane. Prekvapí ho Junov hla pri uchu tesne, ktorý prekvapivú žiadosť hlesne.* Dúfam, že mi to prepáčiš. Už sa budem smiať aj pre nič. *Prenesie, keď sa z eho krku na zem vedľa znesie. Usmeje sa na Juna veselšie, len jeho oči vyzerajú smutnejšie, no darí sa mu ten zjav prekonať.* Mali by sme sa poponáhľať. *Povie sa vykročia smerom ku parku, no prehovorí už o chvíľu krátku.* Tam pred nami, kde sa chodník rozširuje, sa pred parkom už len veľká lipa rozkonáruje.

*Ospravedlňujúco sa zakrení, keď vidí Tytlovu reakciu, ale nakoniec presne o to mu šlo.* To bude iste lepšie. * A ja nájdem spôsob ako ťa donútiť usmievať sa nielen pre nič za nič. Dodá v duchu kým sa spokojne uškŕňa.* Vieš nad čím rozmýšľam? Nie je park sám o sebe dosť jedinečný? A ja sa tak skoro odísť nechystám. Ostaňme dnes len pri prechádzne tam. *Navrhne ďalšiu zmenu plánu, kráčajúc už pokojne vedľa neho ukradomky ho sledujúc. Až do chvíle kedy ho Tytil neupozorní na lipu, ktorú zahliadne len čo od neho odtrhne zraka pozrie sa pred nich.* A mimochodom. Vyhol si sa mojim posledným slovám. Nechceš hovoriť o rodine? *Opýta sa opatrne, ešte aj jeho rozjarená tvár ustane v pokojnom,starostlivom výraze.*

*Súhlasne prikývne.* Jasné, veď aj prečo nie. *Povie tie slová veselšie a veru znie to o čosi menej trudnejšie. Zrakom skĺzne po starej lipe uprene, pod takým pohľadom nejeden chlap už zčervenie. No len v korune stromu to zašumí, pretože jemu je červený odtieň neznámy. Posledná otázka ho tentokrát neminie a on opäť spozornien Pozrie sa na Juna zahanbene, no pohľadom neuhne.* Nie, rád ti všetko prezradím. Zrejme ťa im aj raz prestavím, ak sa mám priznať úprimne. No aj nový rok nastane, kým sa mi podarí ich všetkých predstaviť. Hlavne keď nie vždy sa smieme k nim na návštevu vypraviť. *Prenesie tieto slová so šetkou vážnosťou a ticho pretrhne správou krátkou.* Poďme sa najprv pod lipku posadiť, potom ti môžem všetko vyzradiť.

*Páči sa mu ako sa Tytil snaží pôsobiť veselšie a musí si sám dať zase raz za pravdu, že to tomu elfíčaťu rozhodne viac pristane keď sa usmieva.* Tak to som rád, bál som sa, že to je niečo o čom nemáš chuť hovoriť. A pochopil by som to, ver mi. *Povie stále vážne, no každým nádychom sa vracia k svojej zvyčajnej nabudenej nálade.* Hovorím, ja sa preč tak skoro nechystám. Výnimočne. Takže pokojne počkám do nového roku kým ich všetkých spoznám. *Spiklenecky naňho žmurkne a hneď aj prikývne smerujúc k spomínanému stromu. Až keď stojí bližšie prehliadne si mohutnú lipu lepšie a jeho pery sa opäť skrivia v širokom úsmeve. Darmo že je obyčajné človieča, prírodu si zamiloval na svojich potulkách už pred rokmi.*

Veľmi pekne ti ďakujem, ja na oplátku pouvažujem, ako by s to dalo stihnúť, ak ich chceš stretnúť. *Prehovorí, keď sa Jun pustí reči a k stromu prikročí. Medzi jeho korene sa usadí a tašku si z chrbta na kolená prehodí, aby sa lepšie mohol oprieť. A môže sa i na Juna lepšie pozrieť, keď hlavu zakloní. Na tvári sa mu roztiahne úsmev úprimný.*

Nemáš za čo ďakovať. *Povie stále sledujúc každý konár stromu, akoby si ho vrýval do pamäti, čo vlastne aj robí, kým nesklopí zrak chladne svetlých očí a predsa sú plné veselia a nezbednosti.* Vieš čo je zvláštne? *Opýta sa zaujate kým si sadne hneď vedľa Tytila nepatrne sa ramenom dotýkajúc jeho.* Kladiem ti nespočet otázok a nejedna bola osobnejšia než by sa patrilo. Ty ich ochotne zodpovieš, ale mne ty sám takmer žiadne nekladieš. *Zauvažuje nahlas uprene hladiac do mladíkových očí s jemnejším úsmevom než obyvkle. Niežeby túžil po tom spovedať sa o svojej minulosti, ale príde mu to zvláštne. Keď si v duchu vynadá, že čo iné od tak prazvláštneho stvorenia akým Tytil je vôbec čakal, než len ďalšiu zvláštnosť.*

Môžem to pokojne napraviť, ak ti to nebude vadiť. *Nadhodí odpoveď lyšiacku, aj možno iskierku pobadať v jeho oku. Veľmi rýchlo sa tam objaví a na dlho sa tam veru zastaví.* Len budem musieť si premyslieť, čo by som chcel o tebe vedieť. *Preriekne sa opatrne a vyzerá priam zamyslene.* Ale musíš len pravdivo odpovedať, inak sa ani len nemusím pýtať. *Prstom mu aj pohrozí, že veru nehrozí, aby sa ho odvážil oklamať.* Tak som sa ťa rozhodol opýtať, koľko krajín si stihol už preskúmať? A čo ťa primelo tak veľa cestovať? *Povzbudivo sa naňho usmeje, pretože veľmi dobre vie, aké je ťažké na toľko otázok odpovedať.*

No, som samé ucho teda. *Nadhodí s úškrnom veľmi rýchlo si všimnúc ako Tytil ožil pri myšlienke, že ho môže spovedať.* Ty si mi neklamal, nemám dôvod tak učiniť ja voči tebe Tytil. *Povie pochechtávajúc sa na Tytlovom pohrození.* Hm, koľko krajín..ak ma pamäť neklame tak sedem. Najmilšie mi boli Ukrajina a Rakúsko. *Povie zamyslene uvažujúc, či sa v počtoch nepomýlil.* A na cesty som sa vydal pretože som chcel spoznať svet. Iný svet než ten, ktorý mi chcel ukázať ot..môj majster v učení Cesty čaju. *Dopoovie aj odpoveď na druhú otázku trochu zachmúrene, ale potom s úsmevom čaká, či sa Tytil bude pýtať niečo viac.*

A čím sa ti tie krajiny zapáčili? Nikdy na ich pôdy moje nohy nekročili, tak si to neviem predstaviť, prečo by sa tam chcel človek zastaviť. *Vyhŕkne odivene a aj sa na mieste pohne, aby sa mohol lepšie posadiť. No Jun stihne znovu prehovoriť a jeho slová sú stále zaujímavejšie. No tvári sa pritom akosi trudnejšie. Aj by sa na to opýtať chcel, no zrazu hneď a zaraz zneistel. No znovu sa na neho usmeje, až si nejeden človek zapraje, aby dôvod jeho radosti poznať smel. No to by sa len ťažko dozvedel, pretože ani Tytil sa to nedoznal. Miesto toho sa on otázal.* Ako dlho vlastne už svetom cestuješ?

Tak Ukrajina ani neviem, možno tým, že tam som sa nemusel nový jazyk učiť. *Zadumane prehovorí, no keď má hovoriť o Rakúsku rozvitne nefalšovaným nadšením.* A Rakúsko...je to nádherná krajina. A žijú v nej neuveriteľne milí ľudia, ktorí si ctia cudzincov, pracantov a hlavne sa s hrdosťou im vlastnou chvália svojou krásnou krajinou. Niet tam miesta kde by odmietli snaživcovi pomôcť nocľah nájsť alebo dať za drobnú pomoc chutne najesť. *Došteboce stále vysmiaty, akoby Tytil ani nezavadil o spomienky na otca, teda človeka, ktorý mu mal byť otcom.* A túlam sa svetom od čias keď som bol stále z časti dieťa a začínal byť dospelý. *Zodpovie tajomným hlasom, že bol teenager si Tytil určite domyslí a presné číslo je predsa nepodstatné.*

A aký je potom tvoj jazyk rodný? *Nie je mu toho dôvod jasný. Veď v Ukrajine sa nehovorí jazykom ázijským, či ukrajinčina je im jazykom príbuzným. Tvár sa mu v zamyslení zachmúri, no on preč hneď myšlienky posúri a usmeje sa na Juna opäť, pretože začne aj o Rakúsku rozprávať hneď. Príde mu jeho monológ srdečný. Zaraz mu je dôvod toho jasný.* Vyzerá to tak, že naň nedáš dopustiť nijak. *Prehovorí so srdečným smiechom, rukou si založí dredy za uchom. Keď o svojom odchode do sveta tajomne sa vyjadrí, tak na chvíľku sa zarazí, no slová tie pred ním nezakryjú svoj význam nadlho. Veď predsa nad nimi sa zamyslel aj tuho!*

Japončina. *Uškrnie sa, vie na čo Tytil naráža a tak sa dá do vysvetlenia tých protichodných informácií.* Než som šiel na skusy Ukrajinou mal som za sebou dlhú cestu skrz Rusko, takže rusky som sa už potom dohovoril bez problémov kdekolvek to bolo potrebné. *Uškrnie sa a pri Tytlových ďalších slovách horlivo pritaká.* Tak, tak. Rakúsko je môjmu srdcu krajina veľmi blízka. Mal by si sa aj ty raz vydať na cesty. Je to zábava. *Uškrnie sa, vychutnávajúc si zvuk Tytlovho smichu. Ani nevie, či ho tak srdečne sa smiať už počul. Až má chuť urobiť niečo šialené, ale sám sa zarazí. Nemá pocit, žeby mu to bolo u Tytila prešlo, nie tak zhurta.*

*S pochopením nad jeho vysvetlením prikývne.* Fantasticky to veru znie. Neviem však, či by som sa tak skoro ďalší jazyk naučil. Ešte som také niečo nikdy neskúsil. *Preriekne sa pred ním o svojich chabých jazykových znalostiach.* Nestihol som to ešte pri všetkých tých starostiach. *Povie mu ešte zahanbene. Junovi sa zrejme nikdy nestane, aby sa niekde stratil, keď sa už toľko toho naučil.* Bude mi niekto sprievodcu musieť robiť, aby sa mi nepodarilo zablúdiť. *Nenápadne Junovi naznačí, že sám na cudziu pôdu nevkročí, len keď sa rozhodne s ním na cesty znovu dať, môžu sa na skusy spolu do sveta vybrať.*

Nie je to ťažké. A navyše! Si čarodejník, nepochybujem, že pri troche snahy by si našiel kúzlo čo by ti učenie uľahčilo. *Spiklenecky naňho mrkne so zvonivým smiechom.* Och iste, tuláčikovia z ríše zvierat ti dovolenku neschválili. *Uchechtne sa. Pri slovách o tom, žeby Tytil sprievodcu potreboval takmer nadskočí v sede akoby okolo bola hŕba ďalších adeptov a on stoj čo stoj chcel to miesto získať.* K Vašim službám mladý pane. Ak sa rozhodneš vycestovať rád ti poskytnem svoju skromnú spoločnosť a ak aj zablúdime dvom sa nám bude veselšie správnu cestu hľadať. *Ponúkne sa veselo a úplne nenápadne si prisadne len o maličký kúsok bližšie.*

To znie ako skvelý nápad, asi by som sa mal po niečom takom pred cestou poobzerať. *Prebehne mu po tvári chmúrava. Tá si tam vždy pri jeho dumách stáva. Stojí to veru za zamyslenie, takéto prospešné čarovanie. No mal by si aj o tých krajinách niečo prečítať, aby sa vedel niekam aj vybrať.*Myslím, že im opatrovateľa niekde nájdeme, keď sa vycestovať rozhodneme. Asi si hneď aj spravím lepšie kontakty, aby sme to nemuseli vziať pri prvej odbočke spiatky. *Nahlas Tytilko zauvažuje a hneď sa aj usmeje.* Rozhodne mi musíš to svoje Rakúsko ukázať. Už teraz by som ho chcel najradšej prebádať.

To by si mal aj keď pri mojom materinskom jazyku by sa také kúzlo zišlo aj mne. Už dlhú dobu som ním nehovoril, ktovie, či by som sa s japoncom rozumne dohovoril. *Prizná trochu zahanbene. Aj keď o japončine je všeobecne známe, že rodení japonci sa ju nie vždy naučia poriadne.* A vieš snáď o niekom kto by tvoju úlohu ochotne prevzal kým by si ty tulácke boty obul? *Položí otázku so záujmom. Znamenalo by to predsa žeby aj on spoznal niekoho nového.* Ach, mohol by som ti o ňom hodiny rozprávať, ale niet nad to okúzlenie, keď ho budeš objavovať sám. *Povie zasnene až ku koncu takmer šepká, ale to ho netrápi. Veľmi dobre si pamätá na Tytilove slová o jeho sluchu, nepochybne by zachytil jeho slová aj keby šepkal ešte tichšie.* A teraz! Prezraď mi ty aké skrýva Witchwood krásy nech viem na čo sa tešiť kým sa na cesty vydáme.

Myslím, že by sa ti isto veľmi dobre podarilo, veď materinský jazyk vie hádam hockto aj nastálo. *Spiklenecky naňho zažmurká. No prejde len chvíľka, kým sa na niečo podstatné Jun Tytila opýta.* Tak sa mi zdá, že teraz mi nik konkrétny na um nezíde. Kto sem len tak na pár mesiacov príde a od všetkých svojich povinností odíde, len aby všetky tie tvory postrážil. *Ruku si k perám zamyslene priložil. No vyzve ho Jun do rozprávania o tomto mieste. Ani však nevie presne, kde by mal začať.* Mali by sme do jedného múzea zájsť. Sú tam vystavené všetky tvory legendárne. Je to tam zvláštne a tajomné. Ale to miesto sa mi páči. *Na tvári sa mu úsmev zračí.*

To možno áno, ale japončina je jazyk zložitý. Aj pre nás čo sa narodíme s ním v krvi. *Vysvetlí svoju pochybnosť o vlastnej schopnosti japončinu použiť.* Tak to aby sme sa naozaj začali po niekom ochotnom rozhliadať. Všetky tie tvory s nami na výlet ísť nemôžu. *Poznamená so smiechom pri predstave ich dvoch a za nimi tlupou všemožných zvieratiek. Jeho smiech však ustane, keď Tytil ruku k perám divhne. Naštastie pre Juna začne hneď o múzeu hovoriť takže ho s nekalých myšlienok vytrhne, hoc v očiach sa mu pokušenie naďalej odráža.* Určite sa aj mne zapáči. Prahnem po tom nahliadnuť čo všetko za zver nielen v rozprávkach skutočne existuje. *Prehodí nenútene, hoc sa musí premáhať, aby si zachoval ten bezstarostný výraz a udržal dlaň na zemi, zakazujúc si narušiť to krátke kamarátstvo uponáhľanými činmi.*

*Pri jeho obavách tentoraz len prikývne, pretože mu zrejme nikdy nebude jasné, aké to je mať tak zložitý jazyk za materinčinu. On sa veru len veľmi ťažko naučil angličtinu. A to on maminku od malička počúval, sprvoti sa len s ňou hrával. Pri spomienkach na detstvo sa spokojne usmieva a Junove slová tiež pozorne počúva. Aj by chcel niečo namietať, že isto musia aspoň Vlasováka, krtiu rodinu... vziať, no len na prázdno po chvíľke znovu ústa zatvorí. Pretože je pravda, čo Jun hovorí.* V tom budeš zrejme pravdu mať, zrejme by nás mohli len zbytočne zdržiavať. Veď sa predsa len nadobro nesťahujeme, stačí potom keď niekoho nájdeme. *Prikyvuje na jeho veselú poznámku vážne a chvíľku aj nad tým nápadom užasne.* Tak som si potom istý, že sa ti bude páčiť. Síce sa im nepodarilo žiadneho jednorožca skrotiť, ale sú tam aspoň dobre nafotené. No majú iné tvory skrotené. Napríklad malých raráškov, či tiež záhradných trpaslíkov... *Začne nadšene tie stvorenia menovať a na prstoch ich odčítať.*

*Kým dohovorí bokom očka stále na Tytila hľadí a aj čaká, že čosi povie, no ten aj po chvíli k tomu slovko neriekne, tak ani nezačne zisťovať na čo Tytil prv myslel.* Tak veru a navyše, neviem či by vlády cudzích krajín boli nadšené toľkými putujúcimi tvormi na svojich pôdach. *Povie vecne. Jemu osobne by zvierací doprovod nevadil ani trošku.* Už teraz sa na jeho návštevu nesmierne teším. *Pošepká kým Tytil nadšene menuje všetky tie tvory, nedbá na to že sám mnoho z nich ani z počutia nepozná. No viac akoby počúval tie podivné názvy sleduje Tytlovo nadšenie, ktoré mu pristane rozhodne viac ako tá jeho zadumanosť.* Už som ti hovoril, že veselosť ti pristane? *Opýta sa len tak mimochodom, pričom sa ešte aj drzo tvári akoby nič neriekol práve.*

*Keď preruší jeho menovanie, tak veľmi rýchlo spozornie a prvé slovko prehliadne. Zas vyzerá tak veľmi zamyslene, keď sa snaží si spomenúť. No to sa mu skôr podarí zrejme zostarnúť. Musí sa pri tom začervenať, čím sa mu zdarí len na známosť dať, ako veľmi sa mu to v hlave všetko pletie.* Zmienil si sa o tom už určite. Teda, ak sa ti to tak zdá. Všetko sa musí pre niečo človeku predsa zdať. *Prednesie nakoniec s rozpakami a rozhodí aj teatrálne rukami. Potom sa pozrie na Juna s úsmevom, no nie je si istý tým pohľadom. Nerád by sa ešte viac červenal, a tak sa na rajčinu nápadne podobal. Veď už je i tak celý čierny, napriek tomu že bol ako bledučké elfíča krásny.*

*Ani nemukne čakajúc jeho reakciu a keby ako veľmi chcel,neubráni sa tichučkému veselému smiechu len čo zbadá ako sa Tytil do rozpakov po jeho otázke dostal. No nie je to smiech výsmešný, počuť v ňom číru radosť jemu tak vlastnú ako človeku dýchanie.* Nezdá, som skalopevne presvedčený o pravdivosti svojich slov. Nepopieram, zamyslene vyzeráš tiež dobre, no úsmev ti proste pristane viac. *Rozpovie s nevinným úškrnom a hoc nevie ako Tytil zareaguje, vztiahne pomaly ruku k jeho tvári jemne obkresliac bruškom ukazováka krivku Tytlovho úsmevu a potom spustí ruku dole oprúc sa o kmeň lipy čo najbližšie k Tytilovi, s pohľadom upreným k oblohe akoby nič neurobil.* Prepáč. *Šepne, no neprestane sa usmievať od ucha k uchu mnúc ukazováčik o palec aby zahnal to jemné elektrizujúce brnenie po dotyku s mladíkovou pokožkou.* Rozprávaj ďalej, už budem poslušne počúvať. *Dodá na okamih klesnúc pohľadom do Tytlových očí.*

*Ten smiech ho len väčšmi zneistí a Tytil napokon pripustí, že sa nemal radšej na Juna pozerať. To by sa už dávno zrejme nemusel červenať. No nestihne sa ani upokojiť a to mu už začne Jun lichotiť.* Že je z teba taký lichotník som si nemyslel. Zrejme som sa toho ešte veľa nedozvedel. *Svojími slovami sa pokúša rozpaky zahnať, no tu hneď aj začne jeho spoločník prst k Tytlovej pere naťahovať. Pri tom dotyku sa zachveje, pričom sa nervózne usmeje. Musí on sám si po perách prechádzať, kým sa ho Jun nerozhodne k ďalšej reči vyzvať. Tu začne ďalšie tvory menovať, no podarí sa mu len neprítomný pohľad pred seba upierať, pričom má ruku stále pri ústach.*

Zrejme nie, ale kým sa neopýtaš ani sa nedozvieš. *Podpichne ho zvesela, no vie, že by on neho bolo férovejšie Tytilovi odhaliť svoje malé tajomstvo. No tak ako sľúbil poslušne počúva, ale čo nesľúbil bolo to, žeby ho prestal ukradomky sledovať. A presne ten skúmavý pohľad ľadovomodrých očí sa rozžiari nezbednosťou vidiac ako Tytlova ruka spočíva pri jeho perách hoc tá jeho už to lákavé miesto dávno opustila. A tak sa v jeho hlave ďalšia nezbedná pohnútka zrodí, keď znovu ruku dvihne. Nedotkne sa však Tytlových pier, len dlane, ktorú pri nich drží, skusmo mu ponúkajúc vlastnú dlaň potíšku tak kúsok po kúsku odhaľujúc nevyslovenú odpoveď na Tytilove slová o tom, že sa toho zrejme ešte mnoho o Junovi nedozvedel.*

*Človek sa zrejme v niektorých chvíľkach, keď sa to najmenej hodí, do veľkého problému priam hodí. Prekvapene sa na mieste zamrví, keď mu Jun vlastnú ruku nastaví, aby sa ňou mohol svojich pier dotýkať. Nemožno inak to gesto chápať, no i tak mu sprvoti Tytil nerozumie. Až po chvíli jeho dlaň do tej svojej vezme a k perám si ju pritúli. No ako mu trudné myšlienky nepristali, tak uprene sa pozrie do Junových očí. Nevie, čo by tam rád zočil, preto je jeho pohľad príkry. Čo ak len sa mu podarí všetko skryť a pohľad prázny bude mať? Začne sa on trochu obávať.*

*Nie je v jeho zvyku pochybovať o tom čo robí, no kým uprene hľadí na Tytla na okamih zaváha, či ruku nezložiť. V tom však ucíti, že sa ich dlane dotkli a na Junovej tvári sa opäť radostný úsmev rozleje.* Neuhol si. *Skonštatuje veselým šeptom vychutnajúc si ako si jeho dlaň Tytil k perám pritúli. Zľahka ich znovu obkreslí tentokrát palcom a neprestáva sa usmievať.* Nevadí ti to? *Opýta sa tak potíšku, že sám seba ledva počuje, no pritom ani brvou nehne aby sa náhodou od Tytila príliš nevzdialil.*

*Keď mu začne palcom po perách prechádzať, tak musí sa Tytil aspoň usmiať. Chlapča to veru smiech potláča, ako si k perám jeho dlaň pritláča. Dotyk Junov je veľmi šteklivý, skoro tak ako úsmev hrejivý.* Nie.*Ozve sa jeho hlas chrapľavý, aký nemáva zväčša človek zdraví. Skôr by sa to mohlo na chorobu ponášať, o toľko nižší vám môže zvuk, čo vydal, zdať.* A malo by mi to vyadiť? *Tu podarí sa mu reči niť stratiť, i ucukne na mieste zarazne.* Vari to malo byť bolestné?

*Po svojej takmer nečujnej otázke ostane nepokojný, čo u Juna neobvyklým javom je prihliadnuc na to, že nemá vo zvyku svoje rozhodnutia spochybňovať. No hlas akým Tytil to krátke slovíčko prednesie ho upokojí a tak si dlaň z tej Tytilkovej vyslobodí, aby sa palcom mohol vydať na výlet ďalej po jeho líci.* Nie, teda, neviem. Nie každý by ma to nechal urobiť. *Povie so zasneným úsmevom, ktorý však zmizne, keď sebou Tytil cukne.* Bolestné? Nie, malo to byť presne také príjemné ako zjavne je. *Odpovie opatrne čakajúc, či mu bude dovolené naďalej dlaňou zotrvať na jeho tvári a ako mu je zvykom už vopred spriada plány čo ďalej.*

*Tvár zahanbene k zemi skloní, keď začuje posledných pár slov pravdy plných.* Prečo by niekto nechcel takto príjemne pritúliť? *Spretrhne slov svojich niť a pozrie sa opäť na Juna. Jeho tvár je zahanbená, no ruky sa mu nedotkne, aj keď má tie svoje prázdne. Zahrabne len v hline jemne prstami, až pýši sa bielymi hánkami. Neodtiahne sa už ani na chvíľku. Prsty ho svrbia za chvíľu krátku. Tak by sa ho dotkol rád. No nevie zahnať iednu strasť.*

*Vidiac Tytlovu reakciu jeho tvár opäť ožije.* Povedzme, že v mojom svete, tam kde sú kúzla len v rozprávkach, nie je ľuďom práve po chuti vidieť, žeby k sebe dvaja muži chovali iný vzťah než profesionálny či kamarátsky. *Vysloví zamyslene, kým jeho prsty skĺznu až k Tytlovmu krku, keď tu z ničoho nič Jun ruku stiahne preč. Nie však preto, žeby už po tom dotyku netúžil, ale preto, aby jeho dlaň vyhľadala Tytilovu.* Poď. *Vyzve ho vyhupnúc na nohy s načiahnutou rukou k svojmu spoločníkovi. A kým čaká naňho porozhliadne sa či niekde nablízku mu do oka nepadne pohodlnejšie miesto.*

*Počúva ho zarazene, a hneď príde na to presne, čo by tými slovami rád povedal. Do očí sa mu vlial kal a líčka zahoreli červeňou. Popasuje sa zrejme takto so situáciou nie veľmi príjemnou.* Ani v mojom svete nás nebudú práve milovať, ak to chceme všetkým najavo dať. *Pozrie sa do zeme.* Kam to pôjdeme? *Opýta sa a nahor na Juna zahľadí. Pevne jeho ruku zachytí a postaví sa na odchod.* Pochodom vchod! *Zavelí nervózne k Junovi. Nie je to povel veru nový, no nič lepšieho tak neskoro nevymyslí.*

*Keď zbadá v slabom večernom svetle ako sa Tytil začervená jeho úsmev sa rozšíri div mu tvár v dve polovice nerozdelí.* A bude nás to snáď trápiť? *Opýta sa bezstarostne. On si na svoju "inakosť" už dávno zvykol.* Proste sa budú musieť naučiť žiť s tým, že sme akí sme. *Dodá s úškrnom prepletajúc prsty s tými Tytlovými.* To ešte neviem, jednoducho ideme vpred. *Zasmeje sa veselo už aj Tytla ťahajúc k najbližšej trávnatej ploche kde im výhľad na nebo nebudú koruny stromov zakrývať, no skôr než by mu uračovalo to správne trávnaté miestočko jeho pohľad zakotví na tmavej oblohe. Či skôr na tom čo je na nej nezvyčajné.* Polárna žiara? Tu? *Zamrká prekvapene vrhnúc pohľad k Tytilovi. No práve sa rozhodol, že pod tým farebným divadlom aj zotrvajú a tak sa znenazdajky šuchne na zem do trávy, potiahnúc za sebou aj Tytila potíšku sa chichotajúc.*

*Vydáva sa za Junom oddane ako psíča. Chcel by to aj svetu vykričať, keby nebol tak veľmi hanblivý. Prstami len hlbšie v jeho dlabi zaloví a pokrúti nešťastne hlávkou.* Nie, nezastaneme ani nad jednou škaredou poznámkou. *Tak divne mu ti slová prichodia, keď sa z nich len jeho úmysli vytratia. Sme a nie som. V tých myšlienkach berie sa on za Junom. Silno mu stláča ruku v dlani, keď ho na podivné farebné svetlo na oblohe upozorní. Pozrie sa nahor taktiež zvedavo a očami skúma nočnú oblohu hltavo, preto ho Junov počin prekvapí. Oj, aký je on veru hlúpy. Zvalil sa rovno nauňho do trávi. Čo mu to len za neplechu spravil! Rozpačito sa usadil nablízku a pozrel sa nahor v jednu chvíľku.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama