close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 26.5.2013

4. června 2013 v 15:30 | malý mlynček veterný |  Étienne Léidiàn
Étienne Léidiàn a Rosalie Burnet

*Hoci vonku leje ako z krhly, ona akoby nemala dosť a pokojne si posedáva na okraji fontány, nohy ponorené v chladnej vode. Rukami sa pridŕža okraja a zakláňa hlavu, akoby chcela dažďu nastaviť svoju tvár v celej svojej kráse. Po vlasoch jej cícerkom steká voda a oblečenie má celé mokré, no jediné, čo cíti je pocit viny. Pred pár hodinami sa vyspala s mužom, ktorého stretla prvý raz v živote. Respektíve po tých piatich minútach, čo sa zoznámili. Myseľ má plnú výčitiek a žiadna výhovorka, ktorá by slúžila ako ospravedlnenie toho činu sa jej nezdá dosť dobrá*

*Nahnevane vytiahne päty z pekárne. Neunikla mu skutočnosť,že lialo ako z krhly,preto si pritiahol si okraje kabátu bližšie ku krku a cez plece si prehodil kožený batôžtek. Bola to jedna z mála hodnotných vecí,ktoré mal,no i tak sa mu voľne hompáľal na chrbte. Vlasy sa mu pod tiahou kvapiek dažďa prilepili na tvár skoro v tom momente,ako vyšiel von. Námestie však bolo nádherne prázdne a pokľudné,preto sa musel usmiať na tie kvapky,ktoré sa naúnavne liali ďalej. No i tak jeho zrak zaregistroval osobu. Len jednu jedinú,ktorá s močila vo fontáne.S vráskou na tváry k nej vykročil. Hádam sa len teraz na jeho nešťastie nerozhodne umriet.*Slečna,čo to tam vystrájate?!*Skríkne pár metrov opodiaľ.*Nemali by ste podceňoť prechladnutie..*Tieto slová povie miernejšie,no zabliští sa v nich výčotka.*

*Aj keď jej nepomôže utápanie sa v sebaľútosti, akosi sa nezmôže na nič iné. Myšlienkami sa vracia k prvému dňu, kedy bola konečne slobodná, kedy začala žiť na vlastnú päsť a napadne ju, že to nie je zase také úžasné, ako si myslela. Hoci sa našli chvíle, kedy si to naozaj myslela, no ukázalo sa, že tie chvíle boli iba klam. Myšlienkami je ďaleko od prítomnosti, keď ju do nej vráti krik v pozadí. Prudko sa otočí a uvidí siluetu muža. Pri tom pohybe sa však pošmykne na mokrom povrchu fontány a celá do nej padne. Hlasné žblknutie je doprevádzané výkrikom do ticha*

*Keď sa devčina pošmykne a zrúti do fontány,tak zrýchli krok a rezko pribehne priamo k fontáne. Ten výkrik ho len popoženie.Zastane tesne pred fontánou a zachytí dievča pod pazuchami.* Nabudúce by ste si mohli nájsť lepší nečas,kedy budete riskovať voje zdravie.*Zamrmle podráždene celý mokrý od vody,ktorá vyšplechla von.Len podráždeme zasyči. Neveľmi ho trápi,čo ju k tomu viedlo,no stúpa v ňom podráždenie.Snáď si len nemyslí,žesa dnes.dokaličí..*

*Vynorí sa takmer okamžite, no to už ju niekto drží pod pazuchami a vyťahuje von* Tak to je mi vážne ľúto, ak som vám prekazila romantickú prechádzku v daždi! *povie podráždene, vyjde z fontány a žmýkajúc si mokré oblečenie a vlasy, čo je úplne zbytočné, pretože stále prší, kráča k najbližšej lavičke* Okrem toho, čo vás to vlastne má čo trápiť? *dodá a sadne si na mokrú lavičku*

*Keďsa postaví celá a živá z tej fontány,tak jej vôbec nezazlieva ten krik,i keď obvykle by sa zrejme zachoval inak.*Neviem či by sa našla ďalšia ako vy,ktorá by obľubovala prechádzky v takom lejaku.*Povie pobavene a sleduje chvíľku jej márne úsilie. Keď si sadne na lavičku,tak si s povzdychom stiahne kabát.*Na,ešte úplne nepremokol.*Natiahne k nej ruku dodávajúc.*Myslím,že na cestu by mal stačiť.*Naschvál ignoruje jej nepríjemnú poznámku obzrie si ju. Je mu povedomá,no i tak nevie prísť na to,prečo. *

*Ignoruje jeho poznámku a iba pokrúti hlavou, keď jej podáva kabát* Len si ho nechajte. Tým, že prechladnete mi nepomôžete *povie a prekríži si ruky na prsiach. Musí na ňu byť naozaj vtipný pohľad. Sedí nadurdená na lavičke ako malé dieťa, ktorému zobrali lízanku. Až na to, že jej nikto nič nezobral* Ak nechcete zmoknúť ešte viac, mali by ste sa poponáhľať *dodá ešte*

*Keď sa ho snaží odohnať,tak len miesto povzdychu zatne zuby a prehodi jej kabát cez plecia. Rezignovane si prisadne,vediac,že to bude dlhý boj.Tašku si zloží na kolená a zanovito po chvíli povie.*Mayslím,že takéto romantické popoludnie som si nikdy nepredstavoval.*Tieto slová vypustí zo seba s presvedčením,že ju takáto malá lesť sa prinúti postaviť a zamieriť domov,kde by mala byť.*No i tak musím uznať,že to je prekvapivo pohodlné.*Len veľmi pozorné ucho by spozorovalo tú štipku sarkazmu,ktorá sa mu vmiešala do hlasu.*

*Zanovito tam sedí a hľadí na pouličné osvetlenie. Rezignovane si povzdychne, keď jej prehodí kabát cez plecia a pozrie na neho* Prečo nejdete domov? *spýta sa, stále mierne nahnevaným tónom a úplne ignoruje všetky jeho poznámky. Toto jej ešte chýbalo. Ďalší chlap* Prečo ja? *povzdychne si v duchu*

*Sedí vedľa a nej. Tá otázka ho aj prekvapí. Chcel ju predsa vyštvať domov! No jeho plán sa akosi prirýchlo zrútil. Vrhne pohľad do neba a uvedomí si, že zrejme nebude nikdy dobrý manipulant. Možno keby ju vystrašil, tak by to malo nejaký zmysel, no nevedel, čo by viac mohlo nahnať strach ako výlet do neďlekého lesa.. On nebol v tomto svete žiadnou hrozbou.*Prečo?*Opýta sa a hlas mu preskočí. Hádam to je aj jasné, prečo tu sedí jak taká kvoka na vajciach a ešte k tomu všetkému v daždi.*A vy tu prečo vysedávate?*Kladie jej rovno protiotázku.*Možno keď to bude lepší dôvod, tak zvážim svoj odchod.

*Trochu ju aj zamrzí, keď prestane pršať a miesto toho sa poriadne rozfúka. Vietor tak dopomáha chladu, aby prenikol až do špiku kostí* Za prvé, neodpovedali ste mi na otázku a za druhé, o mňa sa báť nemusíte. Viem sa o seba postarať aj sama, tak môžete pokojne odísť *povie zachmúrene a uprie na neho prenikavý pohľad. Muž sa jej zdá byť akýsi povedomí. No nevi si spomenúť, kde ho už stretla*

*Zozadu ho ofúkne chladný vietor, ktorý vystrieda dážď a Étienna strasie pri neodbytnom chlade, ktorý sa mu rozšíri do celého tela.*Keď o vás nemá strach nik iný, tak tu ostávam.*Vyhlási pevne a na znak svojho neskonalého presvedčenia sa oprie o lavičku.*A doma ma i tak nik nečaká.*Povie provokačne, aby ju tak presvedčil, že sa nevzdá.*Tak sa teda konečne odhodláte ukryť pred týmto príšerným počasím, alebo tu strávime bok po boku noc?*Vrhne na ňu spýtavý pobyvený pohľad a čaká, čo spraví.*

Nikdy som nestretla nikoho tak neodbytného *pomyslí si a už už by mu niečo odvrkla, no pri vete, či spolu strávia noc sa jej vrátia výčitky a rázne sa postaví zo stoličky* Fajn, vyhrali ste, odchádzam *hodí mu kabát, ktorý jej nanútil a začne kráčať dolu ulicou. Už sa ani nezaoberá tým, odkiaľ toho muža pozná*

*Pocíti, ako mu na hlave pristane kabát, a nedá mu to sa uškrnúť. Ktovie však, ktorým smerom sa vydá miesto toho, aby sa šla skryť. Preto vstane a pridŕžajúc si v ruke kabát sa pohne pár krokov za ňou.*Ako ľahko vám jedna veta pomohla sa postaviť.*Nadhodí veselo a kráča už vedľa.*Kamže sa teraz zberáme?*Povie zvedavo a hravo ako malý spratek, ktorý sa o veľa vecí nezaujíma. V hlave stále blúdi pri tom, prečo mu je známa. Vie, že ju musel už niekedy stretnúť. To je vlastne tým ťahúňom, čo ho stále drží pri nej. Skutočnosť, že je jedným z mála ľudí, ktorý museli naňho spraviť väčší dojem, keď sa mu zapísala v mysli. Prehodí jej kabát späť na plecia a s povzdychom povie.*To si pre istotu dnes nechajte. Ešte by ma prenasledovala predstava, že som vás nechal ochorieť, slečna.

*Iba neveriacky pokrúti hlavou. Ani malé deti nedokážu byť také neodbytné pri honbe za sladkosťami ako on teraz* Neviem. Niekam. Niekam preč *povie nadurdene, no kdesi hlboko v tom hlase sa mihne tón rezignácie. Opäť potrasie hlavou, keď jej cez plecia prehodí kabát, no nato sa k nemu prudko zvrtne až tam stoja tvárou v tvár iba kúsok od seba* Odkiaľ vás poznám ? *spýta sa odrazu*

*Prekvapene zastane na mieste, keď sa zvrtne. Tá nečakaná otázka ho zarazí. Žeby mu čítala myšlienky? V tomto svete by tomu aj pokojne uveril, že sa také veci bežne dejú medzi miestnymi bytosťami. No neodvažoval sa ju zaradiť medzi tých ľudí.*Neviem.*Vyjachtá napokon.Je to podivný pocit, nespomínať si na meno.*No zrejme to stretnutie nemalo ďaleko od tohto.*Tieto slová sa z neho dostanú ľahšie a obíde ju, teraz on vykročiac vpred, pretože nechce hľadieť do tej známej tváre a nemôcť ju nikam zaradiť. Veď keď sa k nemu nepridá, tak ešte stále sa môže vrátiť.. No skôr ako sa stihne dostať priveľmi ďaleko sa stratená spomienka vráti. Musí zastať a ešte raz si ju premerať. Má jej to povedať? Nie, určite si napokon aj ona spomenie.*Idete? Myslím, že na nejaké rozhovory bude lepšie sa uchýliť pod strechu.

Nie, ja, viete odkiaľ vás poznám, prečo mi to nechcete povedať? *spýta sa a pobehne ten kúsok k nemu, postaviac sa pred neho a tým mu zabráni v pohybe vpred. Nevie, prečo chce odrazu tak veľmi vedieť, odkiaľ ho pozná. No on si očividne spomenul. Nechce byť tá, ktorá si nespomína. Možno sa mala ale na všetko vykašlať a odísť. Možno nemala ani sedieť v daždi pri fontáne. Možno vôbec nemala pred mesiacmi ujsť z domu do iného sveta*

*Keď sa znovu pred ním objaví,k tak nie je prekvapením v takom škou ako po prvýkrát, no i teraz musí rýchlo zastať a už hľadí do jej tváre bez toho, aby si mohol niečo premyslieť.*Tiež to bolo v noci.*Vysúka nakoniec zo seba a premýšľa, či by malo zmysel ju opäť obchádzať, keď by mu jak králik znovu skočila do cesty.*Stretli sme sa v knižnici.*Hovorí to veľmi pomaly, aby ho mohla zastaviť, keď si spomenie. Nechcelo sa mu tú historku dokončievať.*Boli ste o čosi veselšia v tej dobe.*Tieto slová povie, keď si ju pozornejšie premeria.*Zdá sa mi, akoby sa od tej doby toho veľmi veľa odohralo.

*Počúva ho a ani za ten svet si nevie spomenúť, za akých okolností sa stretli. Iba mierne krúti hlavou na znak toho, že si nespomína* Máte pravdu, veľmi veľa sa toho odohralo *povie, pozrie mu do očí a vtedy jej to dôjde. Spomenie si na ten večer, keď ju odprevadil domov. Na chvíľu sklopí zrak, no potom mu pozrie rovno do očí a bez premýšľania sa k nemu nakloní, pritisnúc svoje pery na tie jeho*

*Jej nechápavé krútenie je jednoznačné. Zrejme ešte stále neprišla na to, čo sa toho večera odohralo. Zrejme sa toho odohralo až priveľa na to, aby si jeden bozk pamätala. Preto ostane zarazene stáťm, keď ho znovu pobozká. Prečo to robí? Stále znovu a znovu? No bolo mu to treba za ňou liezť.. A potom sa opäť na pol roka stratí. Čert to ber. Bozk jej opätuje. No odtiahne sa pozrie jej na tvár neodvrátiac teraz pohľad.*

*Iba tam stojí a pozerá mu do očí, keď sa od nej odtiahne. Bol to hlúpy nápad. Ani nevie, prečo to urobila* Mala by som sa vrátiť domov *preblesne jej mysľou a inokedy by tú myšlienku aj hneď zahnala, no teraz sa tam tam ten nápad drží a nie a nie odísť z jej mysle. Zahryzne si do pery, ospravedlňujúco sa pousmeje, pokrúti hlavou a otočí sa na odchod*

*V jej očiach nevidí nič. Akoby tie jej myšlienky pred ním sa schovali čo najďalej a nechceli sa ukázať. Možno to bol pravý význam toho,že sú to myšlienky. No keď sa odvráti na odchod,tak teraz krúti hlavou skôr on ako ona predtým. Zachytí ju pevne za ruku.*Ja..*Vysloví prvé slovo to tej chvíľky ticha,no zistiac,že to nie je práve to,čo chcel povedať sa zarazí. S predstieraným hnevlivým smútkom pokračuje.*Prečo vždy ja? Vysvetlíš mi to?*Dramatická pauza.*Alebo aspoň povieš čo si si myslela.. myslíš.*Poslednú vetu vysloví s nádejou v hlase.*

*Pomaly sa k nemu obráti, keď ju pevne chytí za ruku skôr, akoby stihla niekam odísť* Ja neviem *šepne a pokrúti hlavou. Nevie. Vôbec nevie, prečo to robí. Možno si tým len niečo kompenzuje, možno jej len niečo chýba. Niekto* Ja naozaj neviem. Neviem prečo to robím, neviem čo si mám myslieť *šepká tak rýchlo, až sa slová zlievajú dokopy a potom odrazu stíchne*

*Jej šepot u chlaca len docieli,že ju ešte pevnejšie zovrie sa hnevajúc. Ale skôr ako na ňu tak na seba. Prečo ho vždy takéto prejavy dopália?! V duchu si na svoju osobu pekne korenisto zanadáva.*Ale to nikto za teba vedieť nebude. Nikto nezistí prečo,len ty sama.*Povie jej sa povzdychom a uvoľní jej ruku.*Preto aj len ty sama môžeš byť zodpovedná za všetko,čo od teba vzíde.*Skloní hlavu k zemi a už jej nehľadí do tváre. Veď i tak by tam podľa jej slov nič nevyčítal. Len by ho zbytočne miatol ten pohľad.*

*Sykne, keď jej pevnejšie zovrie ruku, no nesnaží sa od neho odtiahnuť, nesnaží sa mu vytrhnúť a odísť. Iba tam stojí a počúva jeho slová, ktoré sú pravdivejšie akoby chcela. Zahľadí sa na neho, ako tam stojí so sklonenou hlavou, ako na ňu nechce pozrieť a odrazu to príde. Proste z čista jasna. Nakloní sa k nemu a perami sa obtrie o jeho ucho* Vyspi sa so mnou *šepne*

*Prešľapuje na mieste a čaká,žesa vyberie preč,tak ako to mala v pláne,no jej blízkosť ho prekvapí. Nestačí ani uskočiť,keď sa mu do uší dostanú jej slová.Po tele mu prejde mravčenie a vojde doňho hnev.Chcel by niečospraviť. Chcel by,aby mohol tie slová nej vytriasť. No spomedzi úst sa mu vyderie len nahnevané:*Aby si s zjavila po ďalšom polroku jak víla Rusalka?*Zdvíha sa mu žlč. Nechápe prečo mu to robí. Prečo sa stratí a potom mu robí polroka na to návrhy.*

*Usmeje sa, pri jeho poznámke, čím sa opäť obtrie o jeho ucho. V hlase mu cítiť hnev. A možno práve to chce. Možno ho chce vyprovokovať* Možno *šepne a rukou, ktorá jej visí pozdĺž tela mu prejde po stehne. Akoby sa celé jej ja obrátilo o sto osemdesiat stupňov. Akoby ju niečo zmenilo. Niekto*

*Jemné mravenčenie,ktoré sa mu rztiahne po celom tele,potichu prehluší hnev.No tu sa opäť ozve jej hlas pri jeho uchu a on cíti,ako mu siaha rukou po stehne.Tú len rýchlo zachytí a odtiahne od nich dvoch.*Spravil sim zrejme chybu,keď som tú ruku pustil.*Tieto slová z neho uletia len kamsi do vetra a vypne sa znovu cez to mravenčenie podráždenie,ktoré v ňom vyvolala jej poznámka.*Na možno nepristanem. Chcem vedieť isto,že ťa potom znovu neuvidím.*Trhne jej rukou a pozrie jej priamo do očí snažiac s napriek všetkej svojej neschopnosti v nich čítať.*

*Nechá ho teda, nech jej odtiahne ruku a pozrie mu priamo do očí, keď ňou trhne. Myslela si, že väčšina chlapov je šťastím bez seba, keď sa nájde žena na jednu noc. Prečo ju potom on chce ešte vidieť?* A chceš ma potom ešte vidieť, alebo nie? *spýta sa opäť šeptom a svit mesiaca sa odráža od dlažby a osvetľuje ich, akoby niekto namieril svetlo priamo na nich*

*Chcel ju vidieť. Ten pevný pohľad,ktorým sa ním predierala,ho miatol. Nie,nevidel ešte nikoho sa tak chladne a pritom podmanivo pozerať. A predsa si nevedel odpovedať na tú otázku.*Buď takmer dennodenne,alebo už vôbec.*Vypľuje jej so sykotom v hlase rovnako pošepky pravdu do tváre. Nemá prečo klamať. Jej nevyspitateľnosť by zrejme priviedla ja jho lož do úzkych.*

*Mierne sa pousmeje nad jeho odpoveďou, no v očiach, ktorými na neho pozerá sa zračí vyrovnanosť a chlad. Jej oči už nie sú modré ako obloha, sú modré a chladné ako ľad. Ako bývali kedysi* Ako chceš *šepne a stále na neho uprene pozerá. Počká, čo urobí, či prevezme iniciatívu, alebo to nechá všetko na nej*

*Vidiac,ako sa naňho pozerá,tak mrazivo a odcudzene,až ním prebehne smútok. Ale mala by s vari pozerať inak? Stretla ho i tak len druhý krát.*Nie,dnes sa s tebou nevyspím.*Povie po zrelej úvahe,ako to radi vyjadrujú všetci cvokári.Vypustí každé jedno slovo zreteľne úst.*Neprivediem si predsa do postele len nejaké dievčatko,o ktorom viem dokopy pol slova.*Tieto slová súka zo seba úlistne a za ruku,ktorú jej drží,ju potiahne k najbližšiemu podniku s rozsvietenými svetlami. Je mu jedno,že by to mohol byť pochybný pajzel,i tak jej chce ukázat.. ani sám ešte netuší presne čo.*

*Stále na neho pozerá a oblizne si peru, keď jej jasne povie, že sa s ňou dnes nevyspí. No tá ďalšia veta sa jej páči. Chlapec je vynaliezavý* Nie som zase také dievčatko, ako si myslíš *šepne a nechá sa zatiahnuť k najbližšiemu podniku, ani nevie prečo. Načo tam chce ísť? Odmietol ju, mala by odísť nie? No ona tam ešte stále je*

*Na jej poznámku nereaguje. Nemá ani čím. Nevie,kýmsa stalo,či bola. No vie jedno. Že je lepšie,keď za niekoho vravia skutky a nie slová.Vždy sa to zdá všetkým hodnovernejšie,aj keby tie mali na sebe akúkoľvek ilúziu.*Nech sa páči.*Pridrží jej otvorené dvere do jednej neznámej krčmičky,kde vysedáva už len pár ľudí,a aj to takých,čo sa tu nachádzajú skôr v polospánku.Svetlá sú tlmené a z mestnosti sála mimoriadne teplo,akého absenciusi po dlhšom čase už ani neuvedomoval.*

Ďakujem *povie a milo, potmehúdsky sa na neho usmeje. Vojde do krčmy, kde sa po stoloch váľa pár ožranov a prejde k baru, kde sa posadí na jednu zo stoličiek, oprie sa o pult a od barmana si vypýta pohár brandy. Nikdy nepila nič tvrdšie ako víno či šampanské, no zúfalé situácie si žiadajú zúfalé činy*

*I on sa usmeje. No je to skôr nesmelý úsmev ako odpoveď na ten jej,ktorý sa zdá až prekvapivý po tom chladnom výraze. Sleduje ju krokza krokom k baru a nedovolí si neusmiať sa pri jej objednävke.*Mne by ste mohli niečo slabšie.*Objednási rýchlo,kým je ešte barman v dosahu.Obzrie si Rosalie v matnom svetle,ktorého je aspoň tu viac.*Tak.. Čo si vlastne robila celý polrok?*Opýta sa áhavo,nevediac obratnejšie načať konverzáciu.*

*Usmeje sa pri jeho objednávke a zamyslí sa nad jeho otázkou* Myslím, že je kopu iných vecí, ktoré by ťa zaujímali, no nechceš sa na ne pýtať *povie s mierne nadvihnutým obočím* Teraz máš priestor *šepne, chytí do ruky pohár s brandy a hodí ho do seba. Snaží sa zabrániť kašľu, nie je zvyknutá piť tvrdý alkohol. Oblečenie, ktoré jej úplne premoklo, nehovoriac o tom, že padla do fontány, už nie je také mokré*

*Pozrie si do pohárika,ktorý pred neho barman položil. Aj by privítal,keby viac spolupracovala.Nie aby na tú otázku odpovedala takou okľukou. Preto aj váha,či sa opýtať,aj napriek tomu povoleniu.*Prečo si dnes bola v tej fontáne?*Zamrví sa na mieste. Vie,že to nie je práv pre ňu zrejme najideálnejšia téma na rozoberanie,no mohol sa aspoň brániť tou hlúpou pravdou,že ona mu to nariadila.Pozrie do pohárika a odpije si toho,čo bolo pred neho položené,ani veľmi neodlišujúc chuť nápoja.*

*Sklopí zrak. Je to v podstate paradox, ale tak, čo už* Lebo som sa vyspala s chlapom, ktorého som videla prvý raz v živote *povie úprimne a naznačí barmanovi, aby jej ešte nalial. Po chvíli pozrie späť na neho* Teraz som na rade ja. Čo ti bránilo odviesť si ma hneď domov? Každý muž by s radosťou uvítal ženu na jednu noc *povie a hodí do seba druhý pohárik*

*Keď sa z nej dostane ten pravý dôvod,tak do seba vleje celý pohárik. A že len jeden paradox? Hneď sa zjaví ďalší,tentoraz pred Étiennom.*Dalo by sa povedať,že mám rovnaký dôvod,aký teba prinútil sedieť vo fontáne.*Povie to až pochvíli,a aj pritom v strede vety zaváha.Sleduje,ako do seba hádže jeden pohárik za druhým. Nepožiada si pre istotu ďalší,inak by ho zrejme musel znovu do seba obrátiť,keby už pred ním stál a on ho mal na dosah ruky.*Ideme sa ďalej pretekať v tázaní?*Opýta sa jej.*

*Zasmeje sa* Si asi prvý muž, ktorý je schopný toto povedať.... a asi aj posledný *povie a vypýta si ešte jeden pohárik. Asi to bude jej posledný. Jeho ďalšiu otázku ignoruje a čaká na objasnenie. Čo je toto za muža?* A čo som to ja za človeka? *pomyslí si a siahne za ďalším pohárikom, no nevypije ho, iba ho poťažkáva v ruke a pozerá na muža pred sebou*

*Neodpustí si úškrn pri jej poznámke. No čaká aj odpoveď na svoju otázku. Tá však zrejm vyznela príliš rečnícky,preto nastane ticho.*Možno ťa niekto ešte prekvapí.*Nevie,čo by jej mal na tom objasniť,preto sa uchýli k tľachaniu prvých vecí,ktoré mu zídu na um.*Mňa už omrzelo stretávať každého človeka len raz. Pomaly to isto každému zovšednie sa dívať vždy na iného človeka.*Viac slov mu už v hlave nenapadne. I tak to bolo nadmieru veľa,čo povedal,preto sa pohráva s pohárikom a úkosom pozerá i na jej tvár.*

O tom pochybujem *povie a hodí do seba už tretí pohár brandy. Pomaly jej to začína stúpať do hlavy* Znie to, akoby sa ti stávalo často, že stretneš niekoho s kým sa porozprávaš a to iba raz. Alebo azda pobozkáš *zasmeje sa a chytí sa barového pultu. Fľaše, ktoré stoja za barmanom sa jej zdajú byť akési rozmazané*

*Jednoobočie nadvihne,keď ju vidí sa smiať a zachytiť sa pultu.*Neviem prečo,ale stalo sa mi len raz,aby som niekoho stretol dvakrát a aj sa s ním dal doreči.*Povie premýšľajúc,či by aj nestačilo vysedávania vtej krčmičke,no zakázať jej to nemôže. Spravil dobre,že skončil pri jednom poháriku.*Možno mi ty povieš,prečosa mi nikdy nepodarí stretnúť niekoho napotretí krát.*Začne si ju doberať. Veď predsa aj ju viidel len dva razy aj s dneškom.*

Možno je to nejaké prekliatie *povie po prvej vete, ktorú muž vypustí z úst a už si radšej ďalší pohárik nevypýta. Alebo áno? Položí prázdny pohár na pult a kývne na barmana* A mňa možno ešte stretneš *povie a usmeje sa na neho* Každopádne si veľmi milý človek, aj keď možno trochu zásadový a pomerne často asi naštvaný na okolitý svet *skonštatuje* ale aj tak by som ťa ešte chcela vidieť *povie a chytí do ruky pohár, do ktorého jej barman dolial* Povedz mi, máš priateľku? Aj keď myslím že nie, keby nejakú máš, neskáčeš za mnou do fontány *zasmeje sa*

Nemyslím si,to by sa mi tá slečna ukázala zrejme častejšie na oči,keby mi chcela byť priateľkou.*Povie veselšie do jej smiechu. Nijakú konkrétnu svojimi slovami nemyslel,i keď by sa podľa tých slov zdal pravý opak.*Ale najskôr by si mala byť triezva a mal by prísť deň,aby si vypúšťala také slová z úst.*Hodí jej tie slová do úsmevu,ale nie je nahnevaný,skôr mu je ľúto toho,že by nemusela také niečo za triezva povedať.*Sedieť v takj zime vo fontáne by som ťa však nikdy nnechal..

Ja som úplne pri zmysloch *povie a hodí do seba už štvrtý pohár brandy, čo jej vôbec neurobí dobre. Nemotorne položí pohár na pult a zatvorí oči. Začína jej byť strašné teplo* Nie, nie, len nech nič nepodpálim prosím *pomyslí si. Nie raz sa jej stalo, že sa jej schopnosť vymkla spod kontroly* Prečo by si ma tam nenechal? Nespoznal si ma z takej diaľky... prečo ti to nebolo jedno? *spýta sa a myšlienkami sa stále viac a viac blíži k Anthonymu, ktorý ju tak hnusne využil a odišiel preč*

To je až prepríliš zložité.*Povie jej miesto toho,aby vymýšľal nejakú nesebeckú výhovorku. No ako sa pozerá na nemotornosť v jej ruke a ako priviera oči,tak si len povzdychne.*Zaplatím.*Zakričí za barmanom a položí na pult pár mincí,ktoré vytiahne vrecka.*Myslím,že ťa čerstvý vzduch preberie. Lebo neviem,čo by som robil,keby som mal nájsť miesto teba cestu k tebe domov.*Prihovorí sa jej a vstane zo stoličky podajúc jej ruku.*

Prečo je vždy všetko také zložité? *spýta sa, no skôr sama seba, než jeho* To si nemyslím, ale dobre *povie, vstane zo stoličky, no keď zistí, že asi neudrží rovnováhu, chytí sa jeho ruky. Svoje ruky má však až nadmieru horúce. Pomaly nevydržateľne horúce, dalo by sa povedať. Vyjdú von a čerstvý vzduch, ktorý ju ovanie spôsobí, že je jej o čosi lepšie* Keď mi sľúbiš, že so mnou ostaneš cez noc, možno ti aj poviem, kde bývam *zasmeje sa*

*Na prvé dve vety jj ani neodpovedá. Nemyslí si,že byžiadali odoveď,a navyše by aj tak nič múdre nevymyslel.. No keď sa dotkne jeho ruky,tak zasyčí. No len zatne zuby,kým vyjdu von.*Nemyslel som,že ťa pár pohárikov brandy tak rozpáli.*Podotkne pred dverami krčmi a do nozdier sa mu nahrnie chladný nočný vzduch.*A čo ak ti niečo také odmietam sľúbiť.*Podpichne si.*Utečieš mi vari?

*Po jeho poznámke o pár pohárikoch brandy si uvedomí, že sa jej asi schopnosť naozaj vymyká spod kontroly a okamžite ho pustí. Nechce mu ublížiť* Či utečiem? *zamyslí sa, no no v hlave jej duní a nejako sa jej ťažko premýšľa* Nenapadla ma možnosť, že by si odmietol *povie, jednou rukou sa oprie o stenu a druhou sa chytí za hlavu* Musím si sadnúť *zašepká a zošuchne sa popri stene na chladnú zem. Zahryzne si do pery a snaží nájsť niečo, čím by vypla to teplo. Nejaké ovládanie vo svojom mozgu*

*Keď mu pustí ruku,tak teraz pocíti,že vonku je oveľa chladnejšie ako si myslel. Pristúpi k nej i napriek tomu,že tá ej teplá aura nie je vôbec príjemná.Priloží jej ruku na miesto,kde ju mala predtým ona.*Rosalie horíš.*Povie a rýchlo ju odtiahne.Nevie,či je taká vysoká teplota v tomto svete normálna.*Bože,teraz by mohlo liať.*Zamrmle si a kľakne si k nej.Nikdy sa nestaral o chorého človeka. Respektíve naposledy to posral.*Prosím,povedz mi,ako ti pomôžem.

Ja viem, ja viem *povie, akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete* Nijako, bež domov, lebo si ešte ublížiš *povie a pokrúti hlavou* To tá moja schopnosť, ešte to neviem dobre ovládať *povie potichu* Naposledy som skoro podpálila dom *povie a zasmeje, no vôbec nie veselo* Nechaj ma tu sedieť a bež ..... a dúfaj, že nepodpálim mesto *povie ironicky*

*Dva krát si premyslí,či nevziať nohy na plecia,keď si pozorne vypočuje jej slová.No i tak tam neisto vysedáva. Keby nebol taký hlúpy či priečny,tak by jej slová počúvol do najmenších detailov a už ho tu nebolo.*Poď,schladíme ťa v tej fontáne,kde si sa večer močila.*Navrhne jej. Dúfa,že sa nemýli. Že bude tá voda aj niečomu platná,no nemôže od nej ujsť ako zbabelec.*

*Pokrúti hlavou* Nemyslím si, že je to dobrý nápad *povie, no postaví sa a začne neisto kráčať smerom k fontáne* Vieš, že ti hrozí smrť uhorením? *spýta sa ho s najväčšou vážnosťou a keď príde k fontáne, sadne na jej okraj a ponorí do nej najrpv len nohy, no potom si tam celá lahne. Z fontány začne okamžite stúpať para*

*Nervózne nasleduje jej neistý krok. Keď si ľahne do vody,sadne si na okraj fontány. Para,ktorá rýchlo uniká a skrýva Rosalie pred očami každého pozorovateľa,ho presvedčí len o tom,že on by do tej vody liezť nemal.*Rosalie?*Opýta sa jej neisto. Nie je si istý,či sa jej niečo nestalo. Tak rád by jej pomohol,no vo svojj bezradnosti len znervóznie a netrpezlivo klopká prstami po okraji neodvážiac sa vliezť za ňou.*

*Cíti, že voda sa pomaly stáva až vriacou, no ona má tú výhodu, že ako osoba, ktorá ovláda živel jej oheň ani nič horúce nemôže ublížiť* Som v poriadku, už je to lepšie *povie a pozrie cez paru na siluetu muža, ktorý sedí na okraji fontány* Len sem prosím nechoď, spálil by si sa *povie a vody vo fontáne značne ubúda, ako sa vyparuje* Pokojne už môžeš odísť, som v poriadku *dodá*

*Keď začuje z vody jej hlas,tak sa len začudovane na ňu zahľadí. Dúfa,že to vzplanutie jej neprivodil on.*To nemôžem. Ako by som ťa poom našiel,keby som tu neosatl celú noc?*Povie o niečo veselšie,akoby z neho nemohla práve ona spraviť zaraz horiacu fakľu.*Spomínala si,že mi inak neprezradíš,kde bývaš.*Objasní jej slová,ktoré vypustila z úst pred krčmou len pred pár minútami a pohodlnejšie sa usadí na okraji.*

*Povzdychne si* Dobre a čo takto, ja ti poviem kde bývam, ty ma odprevadíš a potom odídeš, platí? *spýta sa. Stále je jej teplo, no už je to oveľa lepšie. Vo fontáne neostala ani polovica vody, para pomaly ale isto redne, voda sa začína ochladzovať* Očividne si neuvedomuješ vážnosť situácie *podotkne len tak mimochodom*

Platí.*Prikývne na jej slová,pretože sa vyjadrila až privážne a prizrejme na to,aby jej odpovedal. A ani sa mu nechcelo. Noc bola taká pokročilá a po dni strávenou niekde v čertoch mu už neostávalo tak veľa energie na odpor. Len sa posunie,aby mohla vyjsť z fontány. Ruku sa jj neodváži podať,aby ju ešte aj neodmietla.*Kam to bude?*Opýta sa a usmeje sa napriek všetkej tej jej vážnosti.*

Super *povie, ešte chvíľu ostane ležať vo vode, no potom sa nejako vyhrabe z fontány, úplne suchá. Posadí sa na okraj, usmeje sa na neho a potom vstane, kráčajúc do jednej z mnohých uličiek* Nie je to ďaleko. Ešte chvíľu to teda so mnou vydržíš a potom sa ma už zbavíš, neboj *pousmeje sa*

Myslím,že toho sa práve bojím najmenej.*Povie a vykročí len pár krokov za ňou,až ju dobehne a kráčajú súbežne. Pozrie sa na ňu. Už sa mu nezdá taká horúca,ako keď vyšli krčmy. No potom uprie zrak na budovy okolo,ktoré im lemjú ceztu. Pár priečelí spozná hneď,no už teraz vie,že sem sám možno nepotrafí.*Prečo si bola taká horúca?*Opýta sa jej. Choroba to zrejme nebola,keď to prešlo tak rýchlo..*

To tá moja schopnosť *povie* Ovládam živel, asi ti doplo aký *zasmeje sa* No a nejako som sa to ešte nenaučila ovládať *povie a sú stále ďalej od námestia* Keď sa u mňa prejaví nejaká silnejšia emócia, napríklad sa naozaj nahnevám tak jednoducho stratím kontrolu *pokračuje* Teraz to bolo zrejme tou whisky. Som ale rada, že jediné, čo sa otepľovalo do nepríčetnosti som bola ja, mne totižto oheň ublížiť nemôže *povie* Minule to ale bolo skôr naopak... keď som bola doma, podarilo sa mi podpáliť obývačku *povie so smiechom a zastane pred jedným z domov*

*Pozre sa letmo na dom,pred ktorým zastane a sleduje,ako sa smeje na svojej nepeknej náhode.*A že máš nudný život.*Podotkne napokon narážajúc na prvý večer,kedy ani nevedela o sebe povedať pol slova.*Dúfam,že ti nevyhorí barák nad hlavou. Síce tebe by sa nič nestalo,ale susedia by sa nepotešili.*Podpichne ju.Nikdy sa nevedel lúčiť,preto neobratne vezme jej pravú ruku a pobozká ju.*Dovidenia Rozálka. Dlžíš mi prebdenú noc.

Ja, ďakujem *povie a začervená sa, keď jej pobozká ruku* Sľubujem ti, že sa ešte stretneme *povie s úsmevom a otvorí dvere domu* Teda, nechceš ísť ďalej? *spýta sa neisto*

Neviem,či by to ten dom potom prežil. Znovu chytáš červeň na líčka.*Podotkne netaktne a zaškerí sa na ňu od ucha k uchu. Nemyslel to zle,len by nerád podpálil dom,keď sú ešte len na prahu.*A myslím si,že ti spánok prospeje. Najprv skočíš do fontány a skoro prechladneš a potom tam zas lezieš s horúčkou.*Sprekára ju ešte a pozrie jej veselo do tváre.*

Asi máš pravdu *povie s úsmevom* Každopádne ti dlžím jednu prebdenú noc *zasmeje sa* Ešte raz ďakujem a určite sa ešte uvidíme, dobrú noc *povie, venuje mu posledný úsmev a zmizne vo vnútri domu*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama