Antoanette Lyonet a Roderick Wilson
*Starostlivo prekračuje každé steblo skackajúc z kameňa na kameň,a aby sa nepotkla tak si pridržiava suknicu pevne v rukách.a navyše tak lepšie vidí,kam nohy kladie.Dnes s takto vyfintila,že hádam to priláka spanilé víly z knižiek.Navyše bez sukne si nimi nezatancuje!Cesta sa jej pod nohami spletisto uberá,keďže tie kamene sú tam porozkladané,akoby sa jenomu obrovi vreco s kameňmi roztrhlo.A navyše šmykľavé kamene je nerano podceniť.dokážu nejednému pripraviť šarapatu.A snáď to pomôže,keď to vytiahne ako protipól k svojej zmoknutej kuracej osobe.*
*Kráča nostalgicky v sprievode dažďových kvapiek v mokrom lese. Obzerá sa naľavo, napravo a premýšľa o časoch dávno minulých: o študentských časoch. Keď tu zrazu ho z myšlienok vytrhne pohyb niekde pred ním. Bolo to niečo svetlé a nízke. Zvedavo nasleduje kroky neznámej veličiny a dúfa, že ho zavedie za nejakou zábavou. Na rukách sa mu spravil hnusný mozoľ od dnešného lopatovania, no bolesť si nevšíma, je úplne nepodstatná...*
*Ako si tak vykračuje,tak jej dážď zlepí všetky riedke a jemné škuty na hlave a ona si ich chtiac či nechtiac podvedome zastrčí z ucho,i keď v suho stave by toto s veľkou pravdepodobnosťou nepraktikovala.No tu sa jej nazberká na ústach prúd vody,a ako ho chce od seba oddialiť fúkaním,tak to vyzerá,akoby si odpľula.Samozrejme ani toto by mevzeralo taktoza normálnych podmienok.Ale ona sa nemohla vybrať inokedy.Dnes predsa bolo podľa jedného príbehu navhodnejšie obdobie.A tak šľape si dieťa cetoh necestou.No tu sa zháči.Zabudla na to podstatné!*Cestou ďalekou sa poberám a odvahy naberám,by som ťa ja vecný smrteľník,pozval na nejeden pohárik..*Spieva pesničku,ktorú sa najnovšie naučila.Veru spevom sa tiež musí usporiadať toto vábenie.*
Čo to kurv-... *len-len, že sa nerozosmeje. Takto s úsmevom na perách nasleduje dievčenský hlások. Zrýchli krok, aby ju dobehol. Vzhľadom na to, že dievča postupuje pravidelným tempom, tak je to preňho len maličkosť* Hej... *pískne na Antoanettu, keď je už takmer za jej chrbtom* ...zmokneš, mladá. Pohľadaj svoju mamu, mladé slečny nechodia na výlety do lesa za zlého počasia. Nikdy nevieš, čo sa môže prihodiť. *upozorňuje s úsmevom.*
*To volanie preruší jej spev.Vari sa len ešte nedostala do opusteného lesa?!Zvraští tvár v zamyslení,no nedá sa \"mladá\",a hneď aj zaraz podotkne.*Nemyslím,že by bolo veľmi bezpečné hľadať moju matku.Ešte to však nie je vhodné.Musím nájsť opustené miesto v lese,či rovnakú čistinku.*Povie to dôrazne a smelo otrčí panovačne prst dora.*Hádam len nedopustí,aby mi to nejakä mama prekazila.*Povie tieto slová tak,ako to zvyčajne robieva jej ocko,keď považuje debatu za uzavretú.*
*Prižmúri obe oči. Napoly prekvapene a napoly znechutene. Neznáša, keď sa deti nesprávajú ako deti. Podľa neho by mali byť deti slušné, hravé, milé a hlavne usmiate. Nie panovačné indivíduá so slovníkom dospeláka.* Svoju mamu volá \"matka\"... Neosobné. Počúvaj ma... Ty nemusíš hľadať nič. A vôbec - nepáči sa mi, čo tu vlastne robíš. Ešte ti niekto ublíži. *Skúsi chytiť dievča za ruku, aby jej zabránil v úniku* Čo to sa s tými dnešnými deťmi deje...
Ale musím.*Zaprotestuje,no nestihne toho veľa nahovoriť,keďže ju chytí za ruku.A teraz čo,keď už vtáčka zlapali?Tak sa vám škaredo zachmúri a jej detská zlomyseľnosť jej nedovolí začať svojou rukou aspoň šklbať.*Pusti maaa!*Zaskučí a vyberie sa smerom preč nedbajúc na odpor,ktorý jej bráni sa pohnúť.*
*Premýšľa, čo s tou nezbednicou urobiť. Asi by bolo najlepšie, keby ju postrašil a vrátila sa sama domov.* Čo to sú za nápady, vydať sa na výpravu do lesa. *Zviera ju stále a nemá ani v najmenšom úmysle ju pustiť.* Ešte raz. Stratila si sa? Alebo si utiekla z domu? Ako sa volajú tvoji rodičia? *zaplaví ju spústou otázok, pričom sa ustarane mračí na všetky strany, doslova ako tie oblaky nad ich hlavami*
*Ako taký baran ide odhodlan proti svojmu múru,zdolať nezdolateľné.Aj sa trucovito rozhodne,že mu nič viac nepovie,no ako tak sekundy plynú,tak ju pália n jazyku všetky slová a tak sa jej hlas urve z reťaze.*Nestratila som sa a ani som neutiekla.Tatos volá Joseph,teraz je v práci a mamu nepoznáme ani sama.*Ani rýmske právo emôže ostať be výniky,ktorá by ho potvrdila,a tak toto dieťa rastie bez matky.*Ale keď ma pstíš,tak ti poviem rozprávku.*Začne vyjednávať.Hádam ju len jedna rozprávka dlho nezdrží.*
Ja ti tiež poviem jednu rozprávku. *Zhlboka sa nadýchne, tentoraz už zachmúrene zíza na dievčinu.* Bola raz jedna Červená čiapočka, ktorá sa potulovala po lese sama. Stretla vlka, ktorý ju pretiahol zaživa a utopil v studni. *zašomre otrávene, pričom mu už fakticky tie padajúce dažďové kvapky lezú na nervy.* Preto ideme do hradu. *kývne hlavou smerom naspäť a jej detskú ruku potiahne k sebe. Ak sa bude vzpierať, zrejme ju bude musieť uniesť proti jej vôli.* Hádam sa mi raz niekto poďakuje, že mu robím babysitterku... *mrmle.*
*Počue veru tu rozprávku dobre.No len otvára a zatvára ústa jak ryba na suchu,až sa vykokce.*Nezjedol ju náhodou?*Povie napokon podozrievavo,veď ona to ináč počula.Ani si nevšimne,že ju niekam tiahne.Stojí tam jak zmoknuté kuriatko a ani len nohu dopredu nnastrčí,keď ju prvý az potiahne.No napokon sa poddá,lebo je na ten hrad zvedavá.Pozerá sa mu na chrbát a rozmýšľa,prečos asi taký človek z hradu ptuluje v lese,keď má isto záhradu aj záhradníka.*
A potom ju zjedol. Máš pravdu. *Dodá, aby podčiarkol dôležitosť a hrôzostrašnosť príbehu. Veľmi ho netrápi, či tomu dievčatku zanechá nejakú doživotnú traumu, alebo nie. Radšej kráča cestou späť z čistinky, pričom ju vedie za sebou. Musí sa trochu krčiť, aby ju mohol ťahať.* Jak sa vlastne voláš... *spýta sa, pričom sa obzrie na jej ešte stále detskú tváričku a vlásky zmoknuté od dažďa. On je na tom takisto, no narozdiel od nej má mokrú aj bradu.*
Och.*Povie a preglgne.Hádam len nestretnú vlka.*Ale poomsa musíme viac ponáhľať.Ešte zje ten vlk aj nás.*Podotkne a aj by ho predbehla,keby vedela,ktorýmsmerom sa to má vydať.*Ja som Antoanetta*Povie svoje mno bez štipky emócie a kráča vpred narážajúc mu do chrbta.Už stihla dosť zmoknúť a ani sukničku si nedrží svyšnou rukou.Preto stihla sa aj trochu ušpiniť.*
Hehe... *zasmeje sa pri jej poznámke o vlkovi. Keby stretli nejakého naštvaného vlkolaka, tak by mu ten jeho smiech hneď prešiel* Mne môžeš hovoriť Rick... *vydýchne a odrazu prudko zastaví pod vysokánskym stromom. Jeho vetvy poskytujú perfektné útočisko pre zmoknuté myši, ako sú oni dvaja. K dokonalosti tu už chýba len lavička. Chvíľku na ňu váhavo hľadí, akoby rozmýšľaj, že ak ju pustí, či mu utečie späť do lesa.*
Prečo stojíme?*Opýta sa ustrašene.*Veď nás zje vlk z tvojej rozprávky!*Tieto slová povie hlasnejšie,keď sa mu zdá zamyslený dbajúc tak na to,aby k nemu naisto jej slová došli.*Rick.*Zamyká ním.To a hádam pohnú od tho jeho vlka.Isto musí byť tu,keď sa k nemu dostalo viac z tej rozprávky.I ona si všimne toho stromu,a aj by tu zrejme skočila,keby na ňu neboli použité rozprávania z jej obľúbených knižiek,ktoré musia isto-iste pravdu vravieť.*
Neboj. *vyhlási a napokon jej ruku predsa len pustí. So vzdychom sa oprie o strom. Je už komplet premočený: vlasy, chlpy, oblečenie... Veľmi potichu a zároveň veľmi neslušne nadáva sám pre seba.* Už sa konečne dozviem, čo si v lese chcela hľadať? *založí si ruky do vreciek a nahlas si odgrgne. Zrejme zbytky večere.* Do noci by si premrzla. A v tomto daždi by si aj tak nič nenašla. *krúti hlavou.*
*Zahanbene tam ostane stáť,keď ju vykarhá.Snáď môže ona za to,že ten strom vyschol?!*Víly som hľadala.*Ticho pípne,no i tak ňou prechádza neblahý pocit,že sa ten vlk môže vrátiť.Preto sa rada vráti myšliebkami k svojmu stromu.*Na dvore máme suchý strom a mne sa ho nedarí vyliečiť.*Dodá ešte tichšie a pozrie sa ako tam postáva zmoknutý.*Našla by som ich.*Povie vzdorovito napokon.*Raz isto.
Víly? Dievča... Mala by si prestať čítať rozprávky. *vydýchne nahlas, ceriac na ňu zuby v miernom úškľabku.* Suchý strom treba spíliť. Už niet pomoci. Na jeho mieste ale narastie nový, krajší, múdrejší... *Prikyvuje sám sebe.* Treba prestať fantazírovať. *oblizne si spodnú peru a vrhne pohľad smerom ku zvažujúcemu sa svahu vedúcemu späť do hradu.* Bež už. Určite ťa hľadajú a strachujú sa o teba. Keď nie matka, tak aspoň otec... *zahlási a vzdiali sa.*