close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 13.3.2013

16. května 2013 v 17:10 | malý mlynček veterný |  Étienne Léidiàn
Fox Malice Punteruolo a Étienne Léidiàn
No a tak som sa do toho všetkého nejako zamotala. Ale Dix mi chýba *dokončí svoj monológ a smutne pozrie na háhrobky svojej rodiny. Nikto jej už neostal, nikto. Nie, žeby z toho bola nejako psychicky na dne, ale jednoducho je jej občas smutno. Komu by nebolo však? Z vrecka vytiahne malú fľaštičku, v ktorej je elixír smetanovej farby a rozleje ho okolo náhrobku tak ako minule. Z trávy hneď vyrastú mnohofarebné kvety a obkolesia hrob. Aspoň to tu bude trochu veselšie, kým začnú kvitnúť jarné kvietky*

*Ani nevie ako, no postupne sa spletitými uličkami vymoce až na okraj mesta. No napriek všetkému nezastaví. Síce vie, že aj tak nemá tak ďaleko pre čo ísť, no mieri do stále odľahlejších častí mesta. Možno je to preto, že dnes nemá toho veľa na práci, alebo preto, že ho prechádzky po námestí omrzeli, no pridá ešte viac do kroku. Keď vymiznú z dohľadu všetci ľudia a aj domov je poriedko, tak ostane už len starý cintorín, ktorý si stihol pre jeho tichosť obľúbiť. Nemal tu nikoho, no akosi ho upokojovalo, že je medzi tými, ktorí majú smrť už za sebou. No ticho cintorína naraz sprzní nejaký hlas. Slovám nerozumie a sprvoti ani nejaví väčší záujem, no napokon sa vydá po sluchu tým smerom. Začuje však len poslednú vetu..*Pekný deň slečna. A čože tu rozprávate nebožtíkom v tak pekné popoludnie?

*Bez mihnutia oka sa obráti za hlasom, ktorý sa jej prihovorí* Aj vám pekný deň, pane *usmeje sa na neho. Vyzerá tak, teda, nevyzerá ako človek, ktorý by sa rád obšmietaval po cintorínoch* Nemám komu inému *prizná sa a postaví sa zo zeme. Pozrie mu do očí a ostane do nich hľadieť pekne dlho. Možno z nich chce niečo vyčítať, možno nie. Možno má len dnes akúsi čudnú náladu a plnú hlavu vecí, ktoré by tam radšej ani nemuseli byť*

*Bližšie si obzrie tú záplavu ryšavých vlnitých vlasov. Keď sa chystá postaviť, tak jej podá ruku.*Myslím, že určite by sa niekto našiel, kto by s ochotou počúval. V tomto meste žije veľa ľudí, čo radi utratia len tak slovíčko..* Povie o niečo veselšie, ako sa na toto miesto patrí a následne si uvedomiac, kde ju stretol ešte dodá.*No na tomto mieste sa asi len veľmi ťažko s niekým živým stretnete.*Tieto slová skôr smeruje okoliu ako jej a až teraz jeho očí padnú na náhrobok, pred ktorým pred chvíľkou sedela.*Pre koho ste tu tak kľačali?

*Ochotne prijme jeho ruku a usmeje sa na neho* Takých ľudí je tu iste veľa, no málo tých, ktorým sa dá bezvýhradne veriť *podotkne a potrasie hlavou* A predsa som vás stretla *povie a nenápadne si ho obzerá. Pôsobí tak trochu,hm, namyslene? Možno tým výzorom. Ťažko ho odhadnúť z jedného pohľadu* Bola som navštíviť rodinu *povie a pozrie na náhrobok* A prečo ste tu vy? Nevyzeráte, že by ste prišli niekoho oplakávať, skôr ako keby ste sa tu ocitli nedopatrením *povie*

*Usmeje sa a taktne podotkne.*Tak to ste mali veru šťastie, inak by ste tu asi ďalej sedeli a zmáčali hrob. Chudáčik nebožtík, čo mu natečie do topánok.*Táto neslušnosť mu až prirýchlo ujde a preto sa zatvári zahanbene, no nespustí z nej zraky. Keď spomenie rodinu, tak sa v duchu patrične vyzauchuje. Preto ho zmena témy k jeho osobe prekvapivo poteší. Nikdy sa rád nemotal v rozprávaní o sebe samom, ale tak aspoň nejaká zámienka na odvrátenie nejakej ďalšej pošetilej poznámky.*Ktovie či to bolo nedopatrenie alebo zámer. Každopádne je to ideálne tiché a prázdne miesto..

V tom máte pravdu *pošepne a jeho predchádzajúce poznámky jednoducho ignoruje. Načo sa zbytočne zaťažovať už tak má toho príliš veľa. Ako tak na toho muža pozerá, nevie o čom by sa s ním mala zhovárať* Predpokladám, že ste človek však? A isto nie miestny *obzrie si ho, no teraz vôbec nie nenápadne. Je taký arogantný. To bol aj Dix, ale tento tu je iným spôsobom* Odkiaľ ste? *spýta sa a nadvihne obočie*

*V duchu sa jej zavďačí, že nespustila krik, ako pokojne mohla, keď sa zachoval tak neprimerane a neslušne. Zrejme sa nemala náladu s niekým cudzím hádať. Vcelku to aj chápe. Sám odišiel od ruchu mesta a skončil tu, aby nemusel počúvať všetkých tých \"umierajúcich\" ľudí..c Otázka ho prekvapí. Síce, zrejme je to zjavné, inak by to nebola spomenula.*Veru, len človek.*Na poslednom slove zvýrazní prvú slabiku tak, že niekto by si vari pomyslel, že je s tým aj nespokojný. No jeho úsmev to hneď rýchlo vyvráti.*Zďaleka. Skoro určite by som mohol povedať, že to tam i tak nebude poznať.*Tieto slová vysloví ako okľuku. Možno aj niekomu raz všetko povie.. *

Azda ste nespokojný s tým, kým ste? *zadíva sa na neho prekvapene. Ona je so svojou rasou nad mieru spokojná. Nikdy by nechcela byť niečím iným. Niekým iným ako je teraz. Svoje jasno modré oči upiera niekam za neho* Aha, tak zďaleka *šepne, akoby ho už ani nevnímala, akoby nad niečím úporne premýšľala. No pritom má v hlave akosi prázdno. Akoby odtiaľ vymizli všetky racionálne myšlienky. Akoby tam neostalo nič*

Nie som.*Neprizná sa, síce to nie je rasou, skôr tým, kým sa vďaka svojej minulosti stal. No ešte si také niečo pripustiť nestihol.*I keď vlastne predsa nespokojnosť je to, čo hnalo ľudí vždy vpred..*Skonštatuje, akoby na dôvažok, aby si svoje človečenstvo a nespokojnosť s ním možno aj obhájil.*Ako ďaleko ste vlastne už boli?*Opýta sa jej. Možno aj vie, z ktorých končím, ho sem dovliekli bez toho, aby chcel.*

*Nad jeho slovami sa len pousmeje* Dosť ďaleko, bola som preč niekoľko rokov, možno práve tam odkiaľ pochádzate pane *šepne a urobí krok bližšie k nemu. Dvihne hlavu a pozrie mu do očí. Odrazu ju niečo napadne, no nie je si istá, ako bude reagovať. Nie, neurobí to. Netreba začína zase nejakú hru. Ešte by to skončilo zle. Ešte by dopadlo nejako, akoby v žiadnom prípade nechcela a to by bolo zlé*

Tak to ma teší, že som spoznal takú veľkú cestovateľku.*Podotkne rovnako nahlas ako ona, no v jeho modulácii sa objaví niečo pochybovačné. Akoby sa svojími slovami vysmieval svetu. Robí to však už podvedome a pridlho na to, aby to mohol kontrolovať. No keď pristúpi a zahľadí sa mu do očí, tak pohľadom neuhýba, no po dlhšej chvíľke sa vyzývavo opýta.*Čo by ste chceli v mojich očiach zazrieť slečna?

*Usmeje sa* Sama netuším, čo sa v nich snažím nájsť *šepne* Možno niečo, čo som ešte u nikoho nevidela *dodá a potmehúdsky sa usmieva. V prázdnej hlave jej odrazu začne víriť tisíce myšlienok. Už sa rozhodla, bez jediného zaváhania prekoná vzdialenosť medzi nimi a pritisne svoje pery na tie jeho. Sama nevie čo od toho čaká, či prečo to urobila. Nikdy by nič také neurobila a teraz predsa*

*Sleduje ten úsmev, a keď začuje neurčitú odpoveď tak si neodpustí, aby sa uškrnul. No smiech ho aj hneď prejde. Prekvapene spozoruje, ako sa priblíži a vtisne mu na pery nečakane bozk.Tak nad tým tak dlho premýšľala. Preletí mu hlavou a nedovolí jej sa odtiahnuť skôr, ako jej ho opätuje. Až teraz odtiahne svoje pery od jej a nedovolí si znova sa neusmiať. Teraz zas on ju pohľadom ako prvý prevŕta.*

*Prekvapí ju, že jej bozk opätuje. Nečakala to. Myslela, že ho tým skôr naštve. Asi aj to bol jej zámer, nahnevať ho. No on sa teraz iba uškŕňa a prevrtáva ju pohľadom. Sklopí zrak a zahryzne si do pery* Nenašla som, čo som hľadala *šepne. Naráža na to, čo hľadala v jeho očiach. Paráda. Tak čo teraz? Pohľadom stále blúdi po svojich topánkach. Akoby mala strach na neho pozrieť*

*Sleduje, ako klopí zrak a zahryzne si do pery. No pekne ho tou jednou vetou prefacká. Skoro by sa zdalo, že ju ten jeho úsmev irituje natoľko, že tá facka bola aj zámerná. Nahnevá ho, keď si uvedomí, že ním len tak stihla dvakrát za posledných desať minút zamávať. No je až prihrdý na to, aby stihol nejako zareagovať.*Ak ste nenašli, asi budete musieť ísť inam hľadať.. *Povie trpko tieto slová a ustúpi pár krokov.*

Inam? *nadvihne obočie a pohľadom zablúdi k rozparku na jeho nohaviciach. Uškrnie sa a mierne sa začervená* V tom prípade by som asi mala odísť nemyslíte *povie, na tvári sa jej usadí nečitateľný výraz, hrdo dvihne hlavu a pozrie mu do očí. Chce ho ešte nahnevať. Chce sa ešte dostať k jeho perám. Ak ju teraz pošle preč všetko je v kaši. Už začala hrať svoju hru. Už ju nič nezastaví. To môže iba on*

*So zastretou tvárou sleduje jej pohľad. V očiach sa mu mihne neistota, keď zazrie zrumenelú tvár. Snáď ho nepredbehla ešte aj v myšlienkach.* Vy to budete skôr vedieť ako ja. *Povie mrzuto, ako umrnčané decko, ktoré prišlo na to, že sa na ňom začali patrične zabávať a jedno obočie mu vyskočí podráždením. Zaťato sa na ňu zahľadí, no k ďalším slovám ho nieto.. *

Alebo azda by ste chceli ešte jednu šancu? *spýta sa s úškrnom a pristúpi k nemu. Nie, túto hru nevzdá tak ľahko. Dostane ho tam kam chce* Možno som nehľadala poriadne *šepne, hľadí mu do očí a v tých jej sa zračia akési iskričky šibalstva, ktoré tu predtým neboli. Položí ruky na jeho hruď a nebude sa nikam ponáhľať. Uvidí, ako zareaguje. Možno ju prekvapí*

Och, všetky šance, čo mi len môžete dať...*Povie ironicky a urazene a sleduje, ako sa približuje. No ani len necekne a nepohnute tam stojí, sledujúc jej pohľad. Vyvstane v ňom voči nej podozrenie. O čo jej ide, keď sa začala som mnou takto zahrávať? Prebehne mu myšlienkami, keď počuje jej šepot. Zachveje sa, keď si naňho položí ruky.*Našli ste už, čo ste chceli nájsť?*Opýta sa, aby pretrhol to ticho a jej sústredený pohľad.*

*Reaguje presne tak, ako čaká, že zareaguje. Je nahnevaný, urazený a čaká, čo bude ona robiť. No nebude takýto stále. O to sa postará. Nenechá ho tu len tak nahnevane stáť, to teda nie. To nech si chlapec vypustí z hlavy* Preboha neurob nejakú hlúposť, lebo na to doplatíš *nahovára si sama sebe, no aj tak nikdy nepočúva svoje svedomie* Ešte nie *povie a uškrnie sa* Možno, keby som sa pozrela ešte bližšie *povie a pritisne sa k nemu*

*Jej sebavedomie sa mu práve pritisne na hruď. Až prirýchlo sa jej podarilo ho zmanipulovať. No i tak sa snaží udržať vážnu tvár, napriek všetkej neistote, ktorá ho prebehne. No i tak mu vženie červeň do tváre. Tu sa odváži skloniť hlavu tak, že sa čelom oprie o to jej, a s poslednou vzdorovitosťou pevne odpovedať.*Mali by ste pozornejšie hľadať. Nie tak nedbanlivo.*Dovolí si ešte jednu výčitku.*

*No všetka istota, ktorou sa snažil obrniť rýchlo padne aj s posledným slovom, ktoré vyslovil. Už nevládze vzdorovať. Teraz cíti, ako mu červeň prestupuje celú tvár. Keď si prsty zamotá do jeho vlasov, tak ju neisto uchytí v drieku. Pri tomto bozku privrie oči. No dotkne sa jeho pier tak jemne a nežne, až ešte viac zneistie. Zubami sa hrá so spodnou perou, no nevie, či ju smie pobozkať.*

*Zachveje sa, keď ucíti jeho ruky na svojom páse. Mierne sa od neho odtiahne a oprie si svoje čelo o to jeho. Má stále zatvorené oči.Nevie čo by mala teraz urobiť. Ale chytil ju predsa okolo pása. No aj tak. Možno by mala naozaj odísť kým sa stane niečo čo by nechcela. No stále tam stojí a nehýbe sa*

*Zosmutnie, keď sa ona odtiahne. Privreté oči roztvorí a spýtavo sa zahľadí do tých jej, ktoré drží stále pevne zavreté oprúc si späť hlavu o jeho čelo. Stiahne trochu späť ruky a len na bokoch sa jej pása trochu dotýka prstami.*Prepáčte. Možno som sa mal ovládnuť..*Povie ospravedlňujúco a neisto,skoro šepotom.*

Vyzerá, že sa skôr až priveľmi ovládate celú dobu pane *šepne a bez toho aby otvorila oči, položí svoje ruky na tie jeho a posunie mu ich na jej pás. Svoje ruky potom zahrabne do jeho vlasov, pritiahne ho k sebe a tento raz ho pobozká náruživejšie, s vášňou. Predsa tu neostane len tak stáť. Prinúti ho k niečomu. K nejakej akcii. Preto predsa začala túto hru. On pôsobí odrazu skôr smutne, zmätene, než namyslene, ako tomu bolo na začiatku*

*Zčervenie ešte viac,ak sa to ešte dá a zachveje sa rozrušením,keďsiahne svojimi rukami na tie jeho.Síce najprv neisto,no vzápätí hneď s o to väčšou náruživosťou ju pevne oblapí v páse a pritiahne si ju späť. Keď mu zahrabne rukami do vlasov,tak sa skloní k jej tvári. Božtek jej opätováva o niečo veselšie nervózne si pritláčajúc svoje pery k tým jej. Nenaučil sa nikdy poriadne bozkávať,preto je to až roztržité.Pevnejšie si ju privinie.*

*Páči sa jej, je že jeho dotyky už nie sú také váhavé a opätuje mu bozky. Nevie kam až toto všetko povedie. Rukami klesne z jeho vlasov na jeho chrbát, po ktorom začne blúdiť rukami. Svoje pery stále neodtŕha od tých jeho* Skonči to ty krava bláznivá *nahovára jej svedomie. Dobre vie, akoby to mohlo celé skončiť. A rozhodne nie dobre, hlavne pre ňu*

*Teraz sa tisne svojimi erami na tie jej a zahŕňa ich nespočetným množstvom bozkov,ktoré nie vždy strafí presne na pery.Premôže ho jemné chvenie,keď mu prejde rukami na chrbát. I on spustí ruky o niečo nižšie pevne si ju pritískajúc k sebe a jednou rúkou ju pohladí na šiji. Koná skôr inštinktívne nevediac, ako to bude ďalej pokračovať,no i napriek tomu ju drží pevne privinutú.*

*Tisne sa k nemu bližšie a bližšie, aj keď bližšie už to ani nejde. Rukami mu blúdi po chrbte, ryšavými vlasmi ho šteklí na tvári a neprestajne ho bozkáva. Náhlivo, vášnivo s náruživosťou. Pri tom sa mu snaží vyzliecť kabát hoci jej vlastné svedomie nahovára aby okamžite prestala s tým čo robí a odišla domov. Nepozná ho, nikdy predtým ho nevidela a ani nevie ako sa volá, alebo koľko má vôbec rokov. Čo ak je ešte aj mladší ako ona?*

*Každý jej pohyb ho viac rozochieva a po tele sa mu rozleje príjemné teplo,ktoré ho naplní. ruky jej spustí nižšie po bokoch a rozhorúčene ju pohladí.Na tvári ho šteklia jej bozky a vlasy,ktoré mu uberajú z dychy. Ten sa mu pomaličky kráti.Dýcha pomedzi bozky splašenejšie.Keď z neho začne zvliekať kabátec,tak jej venuje vyplašenejší pyštek,ako mal v úmysle,no neodťahuje sa.Pozrie sa jej do očí a neisto obdarí jej krk bozkom,ktorý si najde cez závoj vlasov,spustiac ruky,aby mu mohla kabát ľahšie zvliecť.*

*Náruživo z neho zhodí kabát a potom si popri bozky vyzlečie aj ten svoj, ktorý odhodí kamsi na zem. Rukami potom zablúdi pod jeho košeľu a neprestajne ho bozkáva. Dych sa jej stále zrýchľuje, srdce jej začína silnejšie udierať do rebier a ten zvuk sa stáva pre okolie počuteľnejším* Fox okamžite s tým prestaň, toto už nie je hra on to nezastaví! *hovorí jej svedomie. Ale ona to nechce zastaviť*

*Ľahko mu z pliec skĺzne kabátec, ktorému ona veľmi rýchlo pomohla. Má pocit,že jej ani nestihne venovať ďalší bozk a s tým tfetím jej pomôcť z toho jej kabáta,keď pred ním stojí v dlhšíšatách. Na chvíľku ju prestane bozkať a obzrie si ju,jemne jej rukou založiac roztratené pramienky za ucho no druhou ju znovu chytiac v páse. No ani jej nestihne vtisnúť ďalšiu pusinku,pretože mu jednou rukou vlazis pod košeľu. Srdce sa mu roztlčie ešte viac len letmo si uvedomujúc,že takto sa ho ešte nikto nedotkol.Rukou,ktorú ma doteraz položenú na jej chrbte posunie nahor nahmatajúc zips na šatách,ktorý šetrne začne poťahovať nadol..*

*Začne si uvedomovať mierne riziko situácie v okamihu, keď pocíti jeho ruku na zipse. Dych sa jej ešte zrýchli, keď jej začne rozopínať šaty. Takto ďaleko to zájsť nemalo. Alebo malo? Začína byť zmätená. No nedá na sebe nič znať. Rýchlymi pohybmi mu rozopne gombíky na košeli a neprestáva ho bozkávať. Teplo, ktoré ju zaleje začína byť pomaly neznesiteľné. V hlave sa jej ozýva iba jediné slovo a to hlupaňa. Vie, že to bude ľutovať. Moc dobre to vie*

*Skĺzne rukou čo najnižšie ako mu to zips dovolí a potom ho pustiac tou istou rukou pohladí jej rozpálenú pokožku. Keď mu rozopne gombíky na košeli,tak pocíti,že vonku ešte stále nie je horúco,no pripíše to svojej rozrušenosti.Náruživejšie sa skloní k jej tvári, nevediac ešte,ako sa má s jazykom bozkávať si pritisne pery na tie jej,no nie už pevne zovreté,ale ich už trochu pootvoriac rozochvelo k nej priľnúc.*

*Na chrbte pocíti chlad, keď jej rozopne zips. Jar tu ešte nie je tak úplne. Cíti, že váha. Vyzlečie mu košeľu a obsýpa ho bozkami nie len na pery. Rukami blúdi po jeho tele a všetky myšlienky akoby sa jej z mysle rozpŕchli. Nie je si už ničím istá. Cíti, že v tomto nováčik tak isto ako ona sama. No chce to urobiť? Čo ak nie a robí to, no, pretože nevie ako to zastaviť?*

*Keď ho pripraví aj o posledný kúsok vrchného oblečenia,tak i on siahne rukami k jej pleciam a šaty jej z nich nežne stiahne,nechajúc ich spadnúc na zema silnejšie si ju pritúliac. Jarný vetrík sa do nich jemne oprie,no ten už nevníma,len roztúženejšie ju začne obsýpať bozkami,tak ako ona jeho. Vypustí z hlavy všetky myšlienky,ktoré sa tam ako zblúdenci na pár okamihov vždy zjavili, nechajúc sa zaplaviť chvením ich dvoch tiel. Nahmatá na jej chrbte zapínanie podprsenky,ktorú pomaly uvoľní zľúbajúc jej ňadrá.*

*Strasie sa, keď z nej zhodí šaty. Vietor je stále chladný a opiera sa do nich, akoby im to robil naschvál, no nevadí jej to, lebo je jej nesmierne horúca. Ruky, ktorými sa ho dotýka sa jej roztrasú, keď ju zbaví podprsenky a líca jej očervenejú. Mal by vedieť, že je prvý? Možno áno. Rukami zablúdi k rozparku jeho nohavíc, ktorých sa ho snaží zbaviť. Už je to isté*

*Povšimne si jej červených líčok a pobozká i tie.Nevie sa bozkávať,preto ju o to náruživejšie pusinkuje.Keď mu siahne na rázporok nohavíc,tak tento krát on zahanbene ustrnie zachvejúc sa vzrušením no neprotestuje,lež ju ešte na dôvažok vyzve ďalšimi bozkami. Len tápa v tom,ako by to malo byť správne. Necháva kontrolu svojim roztržitým inštinktom..*

*Nakoniec sa jej podarí zbaviť ho nohavíc. Stiahne mu ich pod kolená a vráti sa k jeho perám, ktoré vášnivo bozkáva. Nechce to zastaviť, dnes nie. Raz to muselo prísť a jej jedno, že ho nepozná. Dych sa jej zrýchľuje a vzduch okolo nich je stále hustejší a hustejší. Po čele jej stečie kvapka studeného potu* Prečo na cintoríne? Preboha lepšie miesto si si vybrať nemohla *nadáva si v duchu no nezaoberá sa tým*

*Ako mu stiahne nohavice,tak sa len konečne uvoľní tlak,ktorý pociťoval v tých miestach.Necha nohavice spadnúť až k členkom a nedočkavo sa k nej aj napriek ostávajúcim dvom kusom šatstva pritúli čo najtesnejšie a hladiac ju pochrbte jej začne pusinkovať dobiedzavo šiju. No keď si uvedomí,že sú vlastne ešte pri hrobe,tak ju nežne ťahá so sebou na malý machový koberček len o dva kroky ďalej.*

*Nechá sa odtiahnuť preč od hrobov, čo každopádne uvíta a rukami ďalej putuje po jeho rozhorúčenom tele* Ja som *začne šeptom* ešte som *šepce, no umlčí ju bozkom a ona mu ho opätuje* Si taká krava *hovorí si v duchu. Načo sa s ním vôbec púšťala do reči? No teraz to riešiť nemieni. Je to to posledné na čo myslí. Vlastne nemyslí. V takejto chvíli nedokáže premýšľať*

*Bozká ju,keď sa naraz ozve. Má pocit,akoby ten šepot neparil ani im.No tie slová aj tak začuje a uvedomí si ich význam. Teda možný význam. Preto jej v panike začne bozkať ústa,umlčiac ju v polke vety. Čo by jej na to odpovedal. Že i on?*Aj ja..*Prizná prirýchlo,neuvažujúc nad tým,čo by týmito slovami spôsobil.Prestane ju obsypávať bozkami,no i tak sa k nej primkne klopiac oči nadol.*

*Nečakal, že pochopí, čo tým šepotom chcela povedať a už vôbec nečakala takú odpoveď, ktorú jej poskytol* To je v poriadku, teda, ak nechceš *začne šepkať a pozrie na neho mierne zmätene, no aj tak sa k nemu tisne v snahe byť pri ňom ešte bližšie, aj keď viac už to ani nejde. Teda...* Ani neviem kto si *šepne a pobozká ho*

*Pocíti ďalší božtek,ktorý ho vytrhne z neistoty.Nikdy sa nezamýšľal nad tým,aké to jeniečo otvorene pre neznámym človekom priznať.No na meno zabudne.Ktovie,možno ostane pre ňu a ona preňho veľkou neznámou.Vlepí jej nežnejšiu pusu,ako boli tie predtým,i keď ostane naďalej roztržito si ju tisnúť k sebe. Nežne ju pohladí po vlasoch a takto sa tisnúc k nej siahne po poslednom kúsku,ktorý na nej ešte ostal.Pomaličky jej ho sťahuje a svoje bozky smeruje čím ďalej,tým viac k jej lonu.*

*Prerývané dýchanie sa pomaly mení na tiché vzdychy. Nechty mu zarýva do pokožky na chrbte a nemôže si pomôcť. Neprotestuje. Iba ho bozkáva a každou ďalšou sekundou je nervóznejšia a nedočkavejšia. Keď sem išla nikdy si nebola pomyslela, že to skončí práve takto. S neznámym. Kto vie, či sa niekedy dozvie jeho meno*

*Nechty s jej zaryjú do jeho pokožky a počujúc ston sa rozhodne ju ešte väčšmi zľúbať. Keďjej celé lono obsype nežnými bozkami,tak k nej vystrie ruku a stiahne ju na mäkký mach pod ich nohami s nedočkavosťou ba až roztržitou radosťou trúsi pusy po ruke,za ktorú ju ťahá privinúc si ju mocnejšie a väčšou žiadzou ako pred chvíľkou.*

*Nechá sa stiahnuť na zem a už nevníma nič okolo seba iba ich dvoch. Iba jeho bozky, ktorými ju obsýpa a ktoré mu opätuje. Nechty mu stále zarýva do pokožky a vzduch okolo je staré horúcejší a hustejší. Vzduch sa jej prerývane hrnie z pľúc*

*Ako si ju tisne k sebe na machovom podklade,tak svoje bozky smeruje už len na jej pery,pričom sa nad ňu skloní neprivaliac ju svojím telom celou váhou,no nežne sa k nej tisnúc.Stiahne zo seba napnuté gate,ktoré mu konečne poskytnú uvoľnenie.Pritlačí sa k nej s ďalšou salvou pusiniek,nechajúc ju samú,aby ho vpustila dnu.*

*Bozkáva ho, užíva si jeho dotyky. Mierne nadvihne panvu, aby mu tak naznačila, že je pripravená. Aj keď na niečo takéto sa asi ani pripraviť nedá. Doslova celá horí. Akoby ani nebola zima. Akoby ležala kdesi na pláži pod spalujúcim slnkom*

*Zľúbavajúc jej celú tvár a roztúžene sa o ňu obtrie. No keď nadvihne svoje lono,tak sa jej roztržito vtesná medzi nohy a prenikne neopatrne dnu. Sprvoti pocíti aj trochu odporu,no zrýchli. Rozpálene sa snaží preniknúť čo najhlbšie. S privretými očami ju bozká a stále sa mu zrýchľuje čím viac dych. Vyderie sa z neho slastný vzdych.Má pocit,že musí ísť stále hlbšie a hlabšie.Priveľmi ho to zvádza,i keď by si bol obyčajne vedomí,že viac ani nemôžu splynúť..Cíti na sebe jej teplo,ktoré ho ešte viac rozrušuje,a ich rýchly pulz nevediac odlíšiť ten svoj.Rozhorúčenosť ho teraz oblieva ešte viac a po chvíli vypätia pocíti podivný pocit mravenčenie na temene,ktoré sa mu rozšíri do celého tela. Začne sa pohybovať o niečo nežnejšie,akoby teraz láskal práve ju.*

*Prudko vydýchne, keď ho v sebe ucíti a nechty mu zaryje do chrbta ešte prudšie. Stále mu opätuje bozky, ktorými ho obsýpa a horúčava okolo sa stále stupňuje až je neznesiteľná. Búšenie srdca je vybičované na maximum a dych je hlasný a prudký*

*Hlasno vydychuje a so vzdychmi lapá po vzduchu.Bozkajúc ju na pery spomalí a nepriráža až tak divoko. Až teraz mu preblesne hlavou jedna rozumná myšlienka. Nejak jej neublížil? Započúva sa do jej dychu a tlkota srdca tesne sa k nej tisknúc a stále do nej vnikajúc reagujúc na podnety jej tela. Cíti i to,ako sa ho pevne drží. Trochu sa odtiahne a sklonený nad ňou ju začne jemne bozkávať.*

*Je to neopísateľný pocit. Celá sa chveje. Odrazu ju zaleje silná vlna plná vzrušenia a horúčavy. Prudko vydýchne a má pocit, že tuto pánovi spôsobila na chrbte nepekný škrabanec, no v tej chvíli si to neuvedomuje. Jediné čo cíti je to opojenie*

*Až keď jej zovretie povolí,tak sa úplne odtiahne. Rýchlo dýchajúc ju zalieva ešte stále pusami po celej tvári,krku a ňadrách.Venuje jej jeden z posledných roztúžených bozkov na a nežne sa k nej s únavou pritisne stále ju hladiac rukou a rýchlo vydychujúc.*

*Ani si neuvedomila, kedy vlastne zaspala. Noc je ale chladná, tak sa počas spánku tuhšie tisne k neznámemu. Neznámy. Zvláštne. Nevie ani len jeho meno a predsa tu takto ležia. Keď sa zobudí, opatrne sa mu vyšmykne zo zovretia a začne si zbierať porozhadzované oblečenie a obliekať sa doň*

*Ani si len poriadne neuvedomuje,že práve spí. Len podvedome sa silne tisne k hrejivému príjemnému telu.Vie,čo sa pred pár hodinami odohro,no nijako to neruší jeho spánok.Len zima ho dotieravo presviedča o tom,že spí bez oblečenia. Preto aj k nej priľne o to pevnejšie.No vytratí sa z jeho blízkosti tak náhle,že chladná noc,ktorá sa doňho oprie,ho preberie k plnej čulosti a on chtiac či nechtiac rozlepí ponaly oči.Sleduje siluety toho neznámeho dievčaťa,ktoré sa v slabom nočnom svetle oblieka.Mal by sa ozvať?Táto dilema mu prebehne hlavou,no nechce aby odišla bez slova.*Nasli ste?*Opýta saznova znezrady a takto nahý sa posadí.Nič lepšie ho nenapadlo.I si za to začne v duchu nadávať.*

*S úsmevom sa na neho otočí, keď sa nocou roznesie jeho hlas* Nechcela som vás zobudiť *povie ospravedlňujúco* Teda, neberte to tak, že som sa chcela bez slova vypariť, to som nechcela *povie rýchlo, začervená sa a podá mu kôpku s jeho oblečením, ktoré tiež pozbierala. Ona sama je už oblečená. Otočí sa k nemu chrbtom* Boli by ste taký láskavý a pomohli mi s tým zipsom? *spýta sa*

*Sleduje,ako sa za ním otočí,keď ho začuje.Jej hlas sa v tichu noci mu zdá o to intenzívnejší,o koľko nemôže rozoznať odtieň jej ryšavých vlasov.Ticho si vezme od nej svoje veci uvedomiac si,že pred ňou sedí ešte stále holý.No i tak najprv vstane,aby jej pomohol so zipsom.*Samozrejme.*Povie neprirodzene ticho úplne hozatiahnúc.*Hotovo.*Odvetí jemne a až potom siahne po gatiach a rýchlo sa začne obliekať.*

Ďakujem *povie s úsmevom, keď jej zapne šaty. Mala by mu niečo povedať? Teda, má pozdraviť a odísť? Nikdy by nepredpokladal, že sa niekedy ocitne v podobnej situácii, preto je teraz mierne zmätená a tak trochu ubolená. Iba tam tak stojí s úsmevom na perách a pozerá sa po okolitých náhrobkoch* Možno sme si mali vybrať iné miesto *zasmeje sa potichu* Nemyslíte, že je to tak trochu istým spôsobom akoby zneuctenie tohto miesta? *spýta sa, aby reč nestála*

*Rýchlo si navlečie aj nohavice a košeľu,ktoré si položil hneď vedľa seba.Je jej vďačný,že svoj pohľad nesmeruje priamo naňho.Aj napriek tomu,že ho musela už obzrieť si natiahne rýchlo kabát. Len pri jej slovách roztržito zastane s jednou rukou napoly už kabáte.Nemyslel si,že to bude brať takto.Snaží sa nájsť v myšlienkach prijateľnejšiu odpoveď.*Snáď boli možno aj radi,že sme im dovolili zdieľať s nami.. túto intimitu.*Slová sa mu hľadajú ťažko.Ani vlastne sák nevie,či im verí.Ako ju tam zazrie neisto stáť s úsmevom na perách,tak sa na ňu usmeje.*

*Jeho zmätená odpoveď na jej otázku ju rozosmeje* Asi máte pravdu *pritaká. Je to v podstate asi úplne jedno. Aj tak ich nikto nevidel a mŕtvym to asi môže byť jedno, no nie? Oblečie si dlhá čierny kabát a začne si na ňom zapínať gombíky. Teraz sa asi veľmi pravdepodobne rozlúčia a pôjdu si každí svojím smerom. A už sa nikdy v živote neuvidia. Je to zaujímavá predstava, že by teraz len tak odišli a nikdy sa už nevideli*

*Jej smiech ho prekvapí.Asi to bola ešte väčšia hlúposť ako si myslel.Síce,aspoň ju tá odpoveď nepobúrila či nenahnevala.I keď netušil,či by mohli mať tie slová niečo,aby mohli u človeka vyvolať tie pocity.*Sretnem vás ešte?*Opýta sa,keď si pozapína kabát.Pritiahne si golier tesnejšie ku krku a pozorne ju sleduje.*

*Pri jeho otázke sa na neho otočí a pozrie mu do očí* To netuším *šepne a neuhýba pohľadom. Otázka však je, či by ju chcel ešte niekedy stretnúť. Chce ona stretnúť jeho? Teda, čaká, že sa už nikdy neuvidia? V túto chvíľu vôbec nevie. Nevie, či by ho chcela ešte vidieť. Teda asi áno. No na druhú stranu...*

*Jej neistá odpoveď mu pride rovnako neurčitá ako otázka,ktorú ej položil.Chvíľami na ňu hľadí s pocitom,že ešte niečo povie.No ani len dlhým skúmavým pohľadom sa mu nepodarí nájsť tú odpoveď,ktorú chcel.Či už kladnú alebo zápornú.Chcel by aj niečo povedať,no nevie čo.Preto len naprázdno zatvorí ústa a nakoniec sa z neho vyderie len prosté*ďakujem.

*Usmieva sa. Stojí tam, hľadí na neho a usmieva sa* Tak, asi sa rozlúčime *povie* Tešilo ma, hádam sa ešte niekedy uvidíme *povie s úsmevom, otočí sa mu chrbtom, premení sa na líšku a odbehne do lesa*

Hádam áno.*Povie jej na rozlúčku i on sa usmejúc. No tu sa mu už otočí chrbtom a premení sa,áno premení,na líšku.Takto sa rozbehne do lesa.Étienne za ňou hľadí,a keď sa jej zvieracia silueta stratí medzi strmoradím,tak sa otočí smerom,odkiaľ sem prišiel a pomalými krokmi sa vytratí z cintorína.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama