close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 11.5.2013

16. května 2013 v 17:01 | malý mlynček veterný |  Pan Fan
Irene Alesh a Pan Fan

*dnes nechl svoje laná lanami a vybral sa pomôcť s prácami okolo zvierat. pomohol poprinášať vodu a poupratovať. no i tak sa vrátil pod šapitó,keď bolo všetko pripravené a prichystané na ďalšie dni. stan sa mu zdal prázdny preto sa pohodlne roztiahne na prázdnych miestach pre divákov,ktoré sa pri ďalšom predstavení opäť naplnia,ako to už býva.a tak si vám pánko len tak hovie na lavici a neverímboha upiera zraky k plachtovej povale.*

*Už sú v tomto meste dlhšie, ako by sa jej páčilo. Vie, povinná prestávka, ale prečo práve tu, kde nič nie je? Je to úplne iný svet a to doslova a do písmena...Celé popoludnie si cvičila svoje číslo s drezúrou koňov a tak výnimočne nie je oblečená zas až tak vyzývavo. Vlastne tak, ako by išla aj do mesta medzi ľudí. Jej šaty sú síce farebné, ale primeranej dĺžky a zakrývajú všetko, čo slušnej slečne zakrývať majú. Snažiac sa vyhnúť ruchu života cirkusantov a štyrom stenám svojej maringotky prekĺzne do prázdneho šapitó. Aj tak slabo osvetlené a prázdne má svoje čaro. Vnútri sa zhlboka nadýchne a so spokojným úsmevom na tvári sa zašne pomaly prechádzať po múriku ohraničujúcom tribúny od pódia. Ruky upaží, aby si tým dodala rovnováhu a pomaly, ladne prekladá jednu nohu pred druhú.*

*no nie. jeho zrak ho neklame! veru,nie je sám,čo vyhľadal samotu. zrakmi skĺzne po Irene,ktorá sa zrejm len pred malou chvíľkou vkradla dnu.ukradomky a v tichostisleduje,ako sa prechádza po okraji javiska..zrejme si prišla niečo nacvičiť,no nemal pocit,že takúto obchádzku bude divákom predvádzať. preto napne zrak a zahľadí sa uprene na javisko.ako tak s ľahkosťou prekladá nohu cez nohu,tak pomyslí na to,že si vybrala podivné miesto na vychádzku,no teší sa tomu pohľadu svojím ju začne ticho jak myš ďalej pobádať.*

*Ako sa tak prechádza a proste len hrá, zodvihne hlavu pred seba v tom momente sa zháči. Zvískne a spadne z múrika na zem pod prvú tribúnu.* Au... *Zastoná, ale našťastie nič viac, ako udretý zadok, ju nebolí a to nie je také zlé. Avšak nedvíha sa zo zeme, ale vyčítavo pozrie tým smerom, kde uvidela jeho oči a vyľakala sa. Myslela si, že je sama a nikto ju nevidí, nie to ešte on.*

*výskot preruší tú promenádu po okraji. napäto ustrnie a nestihne ani len vstať, kým spadne z lemu javiska. aj vykročí on vpred,no výčitka v jej očiach mu zastaví krok a on zastane na polceste jak nerozvážne teliatko. no i tak spraví pár krokov pred,milo a nevinne jak muzikant sa jj prihovoriac.*pomôžem ti vstať?*aj jej ponúkne ruku, no i tak mu ten vyčítavý pohľad neschádza z mysle.*keď si ma už odhalila, zrejme by bolo smiešne sa viac skrývať.

*A je to len sekunda, čo kúsok pri nej tie oči stoja aj so zvyškom ich majiteľa. Keď ho takto zo zeme sleduje, príde jej taký vysoký. Ihneď svoj pohľad zmäkčí a dokonca sa jemne začervená.* Prosím... *Tichšie povie na seba až nezvykle milo. Po niekom inom by už kričala, ako si mohol dovoliť ju rušiť. Ale teraz má pocit, že tá, čo rušila, je ona. Opatrne k nemu vystrie ruku a pousmeje sa.* Ty aj rozprávaš? *To už znie ako ona. Pevný hlas, aj keď trochu prekvapený.*

*krotkosť v jej hlas ho zarazí. veď videl ju už z diaľky kvôli iným maličkostiam vyvádzať. no nestihe sa tomu obzvlášť čudovať,chytí jej pevne ruku a pomôže vstať.*naučil som sa. síce zrejmemi ho nedobre podrezali, keďže sa nikdy nebudem ako ty veľkým rečníkom zdať.*vyrazí zo seba túto súvislu vetu veľmi kultivovane getikulujúc jednou rukou, pretože tá druhá je zatiaľ nápomocná. no nemôže sa toľkému jej prekvapeniu neusmiať.*no môžeš mi ukázať,ako to ty tak zručne ovládaš.

*S jeho pomocou je raz dva na nohách a poriadne v rozpakoch. On tie slová kladie s takou noblesou a ľahkosťou! Väčšinou, keď ho vidí, mlčí a sústredí sa. Aj mu zabudne pustiť ruku z toľkého prekvapenia a hoci ju vyzve, aby rozprávala, len nemo otvorí ústa a zažmurká naňho. Vtedy si uvedomí, že sa ho stále drží a tak mu ruku rýchlo pustí a stiahne si ju.* Ja? Neviem, čo myslíš. Navyše si ma teraz vyviedol z miery. Čo tu vlastne robíš? Prečo nie si vo svojom stane či maringotke či čom? *Zatvári sa, že nevie, v ktorá maringotka je jeho, síce je to klam. Vie to veľmi dobre. Rada sa naňho pozerá.*

je to maringotka.*povie jej trošku urazene.*to by si už mala vedieť.*pridá ešte ednu vetu a nad týmto nedopatrením či ňou ohrnie nos.*a nie som tam,lebo sa mi tu viac páči. v poslednom čase sa mi viac zaliečajú veľké domy.*posledné slovo tam položí len tak ledabolo a neisto,pričom odkedy odvrátil zrak,tak ho na znak svojej veľkej hrdosti,ešte sa rozhodol sa späť nevracať. hľadí do strany a na oblátku jej položí tú istú otäzku.*a tebe sa vari tiež zmenšila maringotka?*netvári sa,že miesto jej pobytu nepozná. toľká detinskosť väm ho ešte nepochytila,i keď sa začína späť do mladosti skĺzavať.*

*Keby vopred vie, čo tou poznámkou spôsobí...asi ju povie ešte raz. Takto na jeho urazenosť vypleští oči a zas naprázdno zahabká.* Ja... ale... *Zrazu sebou trhne, povýšenecky odvrkne a spamätá sa. Prečo sa pri ňom cíti ako tá, čo si má dávať pozor na reči a byť opatrná, keď to pred ostatnými ľuďmi býva presne naopak? Oberá ju snáď jeho prítomnosť o jej hrdosť?* Áno, zmenšila a chcela som byť tu, kým si ma nevyľakal! *Odvrkne mu, ale nedá jej to. Prečo sa na ňu ani nepozrie? Iní sa pozerajú radi.* Pan? *Opatrne sa opýta a spraví k nemu pár krokov, aby sa mu trošku nasilu votrela do zorného pola.* Ty sa hneváš?

*počúva to ale a na rozum mu padne rovnaká záhada. čo teraz postráda,že mu už nevynadala? každý ďalší by už predsa.. no napokon príde tá malicherná poznámka. tak sa napokon vrátila späť stará Irene, ktorú poznal z videnia. i malá výčitka sa mu ujde. no i tak sa začne správať znova ako premenená. no tomu len načúva. na jej otázku dá jej len strohú odpoveď.*a nemal by som sa? ani len nevieš,v čom bývam. šťastnou náhodou si mi prišla i na meno?*skúsi otázku,ktorú by skôr od nej čakal. nasadí aj podobný tón.no neodolá a i tak na sa k nej zahľadí.*

*Takže nie je na tá najmalichernejšia z celej veľkej cirkusantskej rodiny! Zadíva sa naňho, keď už konečne tak spraví aj on a hlasno sa rozosmeje.* A to ti tak prekáža?! *Neveriacky sa so smiechom na perách opýta, pokrúti hlavou a pozrie mu priamo do očí.* Nie, neverím ti. Ty sa...ty ma len naťahuješ! *V mžiku okamihu ho obviní a prižmúri oči.* Viem ako sa voláš aj kde bývaš. Ale nemusím to hneď dávať najavo, aby si si o mne nemyslel... *Vetu nedokončí, radšej sa zas rozosmeje. On je taký zvláštny, až ju s niečím vyvádza z miery a pôsobí na ňu tak, že sa správa každú chvíľku inak. Raz ako namyslená mrcha, za ktorú ju každý má, raz ako obyčajná žena, akou sa snaží nebyť.*

*pri tej jej škaredej domnienke sa drudomyseľne na ňuzahľadí.*ale ja to chcem myslieť vážne.*povie rozhodne,no ten smiech ho prekvapí. tak teda žiade ďalšie obvinenie zrejme nebude.*čo nemyslel?*opýta sa tak nevinne,ako to len jeho herecké vlohy dovolia,no s veľkou detinskosťou z nej chce vytiahnuť tých pár slov,i keby zneli akokoľvek.*vedieť niekoho meno a kde stojí jeho dom bývalo podľa všetkého donedávna prejavom úcty.*povie šibalsky. nie tak piľne, kĺžúc sa tými slovami skôr po povrchu, akoby ich mal nechať sa pekne zarezať. pre istotu za nezabudne ani pekne usmievať.*

*A zas ju donúti ostať naňho nemo zízať. Akurát, že ústa má tentokrát zatvorené a skúsi to naňho inak. Upriami naňho veľký nevinný kukuč a slabo vykriví kútiky úst od potláčaného úsmevu.* Prejavom úcty... *Ticho si pre seba zamumle a pocíti na líčkach pálenie. Prečo sa pred ním červená? Veď na to nemá dôvod.* Možno to, aby si si nemyslel. A možno aby si si nemyslel, že ťa sledujem. *Zatiahne sladko a nevinne a nechá kútiky vyletieť do úsmevu.*

to je nemysliteľné. predsa tak neprehliadnuteľná osobnosť je vylúčená z okruhy ľudí,užívajúcich sledujúce praktiky.*namietne a sleduje,ako jej do tváre vystupuje červeň. príde mu smiešne,akoskrotla. isto sa za tým musí niečo skrývať! len čo? takto sa vám Panko zamyslí, i si aj zaumieni, že ti dnes zistí.*tak potom povedz,čo si myslieť mám. si napriek všetkému špeh,a či niečo iné?*opýta sa jej nadnesene a pozrie sajej priamo do tváre vyčkávajúc odpoveď.*

*Povedal nepriehladnuteľná? To jej trochu vráti istotu. Zodvihne hlavu a vráti sa jej typický trochu povýšenecký výraz.* To máš pravdu... *Začne a potom sa zhlboka nadýchne, aby si dobre rozmyslela, čo mu vlastne odpovie. Mierne nakloní hlavu, prižmúri oči a úpenlivo sa mu zahľadí do tých jeho. Stisne spodnú peru, do ktorej si kusne a pousmeje sa.* Špeh nie som. Možno ti len prejavujem tú úctu, ako si spomínal. *Prehodí trochu koketne, hoci nechcela. Ale niektorých starých zvykov sa proste nedá zbaviť.*

tak potom mi prepáč takú domnenku.*dosane zo seba tých pár ospravedlňujúcich slov.*potom ti patrí len moja vďaka.*nadhodí podobným tónom,no o čosi vážnejšie.*hádam by som si mal aj toľkú úctu nejak zaslúžiť.*povie šibalsky a ako by predpstrela nejedna krásna literatúra: v očiach mu zaihrali malé iskierky ješitnosti. no nepovedal pre začiatok viac. veď prečo by aj,keď by to ubralo celej veci na záhadnosti a tajomnosti.*len musím vymyslieť ako..*dodá a ponorí sa jeho tvár do hlbokého zamyslenia.*nič nemám cennejšie,ako to,čo viem.*povie napokon a nechajú napospas týmto slovám. veď si už hádam nejak poradí..*

To by si teda mal. Aj keď ty už nemusíš... *Preletí jej mysľou jedna síce opatrná, ale vtieravá myšlienka, pri ktorej si radšej zas kusne do spodnej pery, no zrak nesklopí. Taká hanblivá ani zďaleka nie je. Pustí zo zúbkov svoju peru a jemne sa usmeje.* Tak mi to predveď. Najlepšie hneď! *Prijme jeho výzvu a nepovie ani prosím, či iné slovo. Veď to on chce jej úctu, tak prečo ho prosiť?* Teda, ak si ju chceš naozaj zaslúžiť.

*rozmýšľa,či by jej mal predviesť aj niečo inšie ako cirkusantske triky,ni jeho miernosť mu zastaví iné varianty.*ukážem ti,ako sa viem šikovne prechádzať.*nadhodí ľahko a nevinne,keď vykročí na ten \"obrúbnik\",z ktorého sa od ľaku zrútila. veď načo by sa teperil po nejaké laná. rýchlo a priamo pár krokmi odstúpi nevybočiac z dráhy.*chceš si to znovu vyskúšať? inak ti to predsa dať nemôžem,ako keď ťa to naučím.*povie s úsmevom,pekne si svoju ponuku aj zdôvodniac, a ponúkne jej obe ruky.*

*Na jeho návrh nadšene prikývne. Zbožňuje pozerať sa naňho ako kráča po lanách, ako sa vie úžasne sústrediť a klásť nohu pred nohu s tou najväčšou istotou a neuveriteľnou rovnováhou. Pozoruje ho, ako vyhupsne na múrik a spraví na ňom pár krokov, je tým ohromená. Preto ju ešte viac prekvapí, keď jej dá tú ponuku a vystrie k nej ruky. Zažmurká naňho a nadhodí milý úsmev.* Áno, prosím. *Zrazu to slovíčko vysloviť vie, keď je nadšená ako malé dieťa. Vystrie k nemu obe svoje ruky, pevne sa ho chytí a takto za jeho pomoci vykročí na múrik trochu neistou nohou.* Tak?

*Pomôže jej sa vytiahnúť na múrik, kde už sám postáva.Drží ju, i keď už pevne stojí na nohách. No nenechaj sa pomýliť pevnosťou toho slova, ktoré sa sem len tak vloudilo. Prvé kroky totiž sa Panovi nezdali také isté a sebavedomé.*Musíš vykročiť tak isto, ako každému vieš odpovedať.*Zámerne sa vyjadrí metaforicky a neťahá sem nejaké technické podrobnosti, ktoré človeka nanajvýš otrávia, ako by mu mali pomôcť.*Len klaď nohu pred nohu, akoby si šla len po jednej čiare nakreslenej na zemi..*Ešte dodá a spätkuje popred ňu nohou sa vždy uistiac, či ešte múrik neskončil.*

*Aká nenápadná veta ako veľa ňou vystihol. Prestane si pozerať na nohy a podozrievavo pozrie naňho. Uráža ju, alebo to hovorí len tak? Netuší, ale teraz jej stačí, že sa jej venuje. Stisne mu ruky o mál silnejšie, keď spraví ďalší krok smerom k nemu. Páči sa jej držať sa ho. Ruky má také teplé...Zas sa jej líca rozpália, ale hlavu drží aj tak hrdo vystretú, keď spraví ďalší krok a žiarivo sa usmeje.* Za chvíľku mi to aj pôjde! *Povie nadšene a možno aj s náznakom hrdosti v hlase. Pozrie mu do tváre a na moment zatají dych. Ak to, že si ju dokázal tak jednoducho skrotiť?*

*pridržiava ju,kým kráča za ním do predu. poteší ho to jej detské nadšenie z kráčania.*tak to ti nesmiem dovoliť. ešte ma v cirkuse vystriedaš.*povie s predstieranými obavami a sleduje,ako naberá s každým krokom na istote. no keď nohou nahmatá okraj úzkeho lemovania javiska, tak zastaviac ju sa jej prihovorí.*a teraz, keď už ti to tak skvele ide, by si mala vyskúšať sa otočiť. len stačí, ak sa postavíš na špičky a potom sa otočíš.*povie rýchlo jej vysvetliac ako na to a ešte ju slovami popoženie.*len smelo do toho. isto ti to pôjde rovnako dobre.*usmeje sa na ňu.*

*Spraví ďalší krok a zvonivo sa rozosmeje na tej jeho poznámke.* Nie, nechcem ťa vystriedať. Tebe to ide úžasne krásne. *Vyletí z nej o niečo viac slov, ako pôvodne chcela, čo ju privedie do malých rozpakov. Trošku sa zatrasie, ale vďaka jeho rukám udrží balans a zahanbene sa pousmeje. Až jej je ľúto, že sú už na konci a bližšie, ako na rozpätie rúk si ju k sebe nepustí. Srdce jej vynechá pár úderov. Čo sú to za myšlienky, čo ju napádajú?! Radšej rýchlo prikývne.* Áno, skúsim to. *Hneď na to sa postaví na špičky, naposledy stisne jeho dlane a pustí sa ho, aby sa mu mohla otočiť chrbtom. Trošku sa zakymáca, ale nespadne, len sa mierne zakloní a zvýskne.*

*sleduje ako sa otáča, no ruky drží i tak vystreté k nej. keby sa jej to náhodou nepodarilo a ona sa ešte aj pošmykla. prekvapí ho to pípnutie a ako sa tam tak kymáca, jak steblo trávi vo vetre, tak ju odzadu pridrží.*prečo toľko výskotu pre malé pošmyknutie?*opýta sa stojac za ňou, pričom čaká, kým znovu naberie odvahu a stratenú rovnováhu, aby vykročila v ústrety ďalším krokom.*opatrne, aby si zas mojou vinou nespadla.*dodá ustarane tých pár slov. nebolo by mu veru všetko jedno, keby ju znovu našiel na zemi len pre menšie nedopatrenie.*

*Pocíti jeho ruky na svojom chrbte a keby jej vidí do tváre, zase je celá červená. Veru, ona výska od strachu! Ona, čo krotí divoké kone a necháva oproti sebe hádzať nože a zľakne sa jedného malého pošmyknutia.* Neviem, bála som sa, že ma nechytíš. *Povie zahanbene a pomaly sa vystrie, aj keď jej je Panov dotyk celkom príjemný. Opatrne nakukne poza svoje rameno a spraví krok dopredu.* Skúsim to ešte raz. *Povie napokon odhodlane, zas sa postaví na špičky a otočí sa tentokrát tvárou k nemu. Rovnováhu síce nestratí, ale aj tak sa s miernym úsmevom načiahne rukami k nemu, aby ju chytil.*

to by som si nedovolil,aby si kvôli mne znovu spadla.*ubezpečí ju snažiac sa,aby jej to dodalo viac odvahy a pustila sa smelo dopredu, i keď sa zaknísala. keď spraví opäť krok vpred, tak sleduje starostlivo jej krok, aby znovu nespadla. nad jej odhodlanou výpoveďou len prikývne.*výborne. to bolo bezchybné.*pochváli ju a siahne za jej načiahnutými rukami.*rýchlo sa učíš.len aby som ti mal ešte za chvíľu čo ponôknuť, keď ti to pôjde tak dobre.*pochváli ju s úsmevom a vykročí jej naproti.*

Ďakujem. *Zašvitorí s trochu na oko zahanbeným úsmevom, aj keď si je svojou šikovnosťou plne vedomá. Opäť stisne tie jeho pevné ruky a veselo pokrúti hlavou nad jeho poznámkou. Teraz trošku hrá, robí to, čo vie najlepšie. Síce nie tak okato, ale koketuje s ním. Je to len o to inšie, že si nie je istá, pokiaľ je to jej hra a odkiaľ to myslí vážne.* Určite sa niečo nájde. *Dodá sladko a tiež spraví krok bližšie k nemu, takže pomaličky stoja takmer tesne pri sebe. Zadíva sa mu uprene do očí, ale viac neurobí, než to, že mu položí ešte jednu otázku.* Ako to robíš, že si stále taký pokojný?

budem to teda musieť pohľadať. len ktovie, či sa mi to samému podarí..*pohráva sa s jej odpoveďou a palcami prejde po hánkach na jej rukách. Bodro pozerá do jej očí a snaží sa v nich čítať. No to mu nikdy nešlo, preto len rezignovane upiera ohľad pevne na ňu.*to sa ti musí len zdať. naučil som sa lano oklamať tak, že som vzal s kľudom všetko, čo predomňa postavilo. no je to skôr ako s morom. len hladina býva častokrát pokojná a bez porivu.*povie to jak taký malý čert a chvíľu aj zvažuje, že sa ešte viac priblíži. a tak, keď sa mu ten nápad nepodarí zavrhnúť, skloní aspoň hlavu k nej tak, že majú oči v rovnakej výške.*snáď si nezatúžila po tom zdanlivom stoickom pokoji?

*Mimovoľne jej pri tom, ako ju pohladí po hánkach, stisne ruky silnejšie a takmer ako omámená sa naňho pozerá. S tým rozdielom, že ona vie, čo robí. Jemne sa usmieva a nespúšťa pohľad z jeho očí, ktoré to isté robia s tými jej.* Si veľmi zaujímavý. *Povie trochu tichšie, lebo to už k nej skloní hlavu a jej ostane sucho v hrdle. Vie, čo ju na ňom tak púta. On sa neskrýva, ba práve naopak, stále je ľuďom na očiach. Na krátku sekundu preletí pohľadom z jeho očí na pery a späť k nim.* Po ňom nie... *To už takmer šepne a priblíži sa k perám toho, po kom zatúžila. Opatrne, ako keby sa bála, že ho vyplaší, že odmietne.*

*Sleduje to jej nesmelé priblíženie, také pomalé a nevinné. Na perách mu to vyčarí úsmev a s tým jej blúdi tvárou v ústrety. Ešte viac sa k nej skloní, ako keby to aj šlo. Pevnejšie jej stisne dlane vo svojích rukách. No pobozká ju len neodvážne. Snáď aby jej to vynahradil, ju viac krát takto pocukruje. Aj by sa jednému zdalo, že sa to bozkajú len na pozdrav, keby tu už nepostávali hodnú chvíľu.*

*Poteší ju, že aj on sa k nej približuje a keď sa ich pery síce len opatrne, no predsa stretnú, roztlčie sa jej radosťou srdce a pulzujúco mu stisne ruky. A nasleduje ďalší a ďalší taký nevinný božtek. Až ho raz nenechá sa ten kúsok vzdialiť a pritisne si pery o tie jeho tesnejšie, ako keby sa s nimi chcela hrať. Vypletie si jednu ruku z jeho dlane a opatrne mu ju položí na rameno, keď sa trošku nemotorne, stále stojac na múriku, k nemu jemne pritisne.*

*Z jej nástojčivejších bozkov sa mu vženie do tváre trochu červene, no spočiatku sa ani neodtiahne. Keď si uvoľní jednu ruku, tak si ju len nevinne ovinie akolo jej pásu, no o to väčšmi sa drží tej druhej. Akoby chcel získať ukradnutú zdanlivú rovnováhu. No preberie ho nakoniec i tak jeho svedomie a odtrhne sa jej od nenásytných pier zaváhajúc. A možno to bol aj to zaspätkovanie, keď sa oňho celou váhou oprela. No späť nemal i tak kam ustúpiť.*Neviem, či taký nápor ten múrik naraz unesie..*Tresne nenápadne po chvíli prvú nevhodnú hlášku, no nevládze sa od nej odlepiť.*

*Páči sa jej, keď pocíti jeho ruku na svojom páse, o to srdečnejší bozk mu na to venuje. No keď zrazu ich bozky preruší, trochu zaskočene naňho pozrie. Vzápätí však sčervenie, sklopí zrak a stisne mu ruku najsilnejšie, ako vie.* Máš pravdu. *Povie ticho, zosunie ruku z jeho ramena, no za druhú ho drží, kým zoskakuje z múrika na pevnú zem.* Asi by sme...by som...mala ísť... *Povie, ale stále mu ruku nespúšťa. Nakoniec naňho nevinne pozrie a zahanbene sa pousmeje.* Odprevadíš ma k mojej maringotke, prosím?

*Keď sa od neho odsunie, tak by ju najradšej zadržal. Ako mu bolo príjemne teplo s ňou v objatí. A teraz, ako tak zliezala dolu z múrika, prišlo mu to, akoby z neho niečo neviditeľné strhla, čo len vyvolalo to, že sa cítil odhalený a pristihnutý. Akoby niečo zlé spravil. No bolo to vari dobré? Zvádzať niekoho priateľku.. Nasleduje ju nemo zoskokom na pevnú zem. Jej slovám musí jeho rozum pritakať, i keď sa to prieči jeho vôli. A tak tam čuší ako voš pod chrastou, kým nevysloví tú prosbu.*Dobre.*Prikývne. Ruka v ruke sa zakrádajú tmou, no upustí jej ju niekoľko metrou pred maringotkou.*Dobrú noc.*Povie jej ticho a vytratí sa skôr, ako sa stihne niečo prihodiť. Veď jeden nikdy nevie a dvaja už tobôž nie. Tak vám Panko napochytre vytrieli k svojmu prístrešku.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama