Lo Autumn Liddell a Antoanette Lyonet
*vykročí dievčatko k oknu svojej izbičky a vyšplhá sa oknom von do tmavej noci.nechcel jej ocko totiž povedať,prečo sa rozhodol znova sťahovať.malý batoh sa jej hompáľa na pleciach,keď sa snaží tú výšavu pod sebou zdolať.no keď dopadne na zem,tak sa obzrúc vôkol seba vypraví preč od domu.ticho a prázdno mestečka jej nenaháńa strach,lebo za ešte nestihla báť.vidno len kontúry,čo mesiac vykrojil,no to stačí,aby too dieťa kráčalo neoblomne vpred.*
*Opatrne kladie jednu nohu za druhú, ako prechádza nočným námestím. Na tvári cíti chladný vietor a ona očami prechádza po každom kúte, ktorý síce pozná za dňa, no potulky v takúto hodinu veru neviedla. Trošku za zatúlala a popravde si zaumienila, že si spraví takéto menšie dobrodrúžstvo. Za normálnych okolností je v takejto dobe v pohodlí a teple tetinho domu, kde po sebe necháva liezť svoje dva potkany, prípadne jej vlastné mačky škriabu celé telo. Založí si ruky na hrudi a sťažka si povzdychne. V hrdle cíti rezavú bolesť, ktorá hlási, že na ňu niečo lezie a chlap to veru nebude. Je oblečená do krikľavých farieb, no pomerne naľahko.* Čo ak sa mi vyplatí, že ostatných sledujem? Ak niekto teraz sleduje mňa? *Áno, prehlbuje v sebe tú paranoju a každú chvíľu sa obzerá za seba, či náhodou jej za zadkom nie je nejaký jej podobný psychopat... ak by ju nezapichol, alebo ona jeho, tak by sa mohli stať kamarátmi...Riadne ju drgľuje, veď prečo nie, i pevne stisne oči a pevne zovrie pery do tenkých čiarok... Prechádza minimálnou rýchlosťou a nikoho nestretáva. Asi sú všetci zalození po baroch, ktovie... alebo sú dostatočne inteligentní na to, aby neviedli podobné adventúry-neadventúry, pokiaľ sú bojkovia rovnako ako ona. Štatút smelého zajka určite nedostane, zato trasorítky bezpochýb...*
*s hlavou sklonenou k zemi sa derie napred krivou uličkou,ktorá sa nachádzala len niekoľko domov od toho ich.premýšľa,či naozaj má všetko čo jej treba na túto veľkú akciu,ktorou sa sťahuje z domu preč.keď si to všetko pekne spočíta,tak veselšie si razí cestu vpred a pohliadne aj na tiene striech,ktoré sa kľukatia pár metrov nabok od nej.tu zrazu ju zarazí emilená štipľavá vôňa,čo sa k jej nosu dostáva.ešte chvíľku a..*hapčííí.*kýchne sa ej aj s ozvenou,tak že to snáď muselo prebudiť celé mestečko.preto si to mieri do tieňa,kde sa zdá jej silueta podľa ej viac neživá.*
*Sem napíšte nudné kecy. Avšak ako jej sluchy vybrujúce začujú ,,hapčí\", ktoré by prebudilo i nebohého, skočí, ako keby jej niekto zarazil meč do zadku. Poskočí, nohy jej vyletie do vzduchu a oči vyvalí, pričom zareaguje ďalším citoslovcom...* Jaj! *Zavreští piskľavým hlasom, odrážajúcim jej krysiu náturu a okamžite berie nohy na plecia. Začne zdrhať s pomyselným pokrikom ,,Utekajte nožičky, zdrhajte a plňte si svoju povinnosť!\" Zuteká a svojimi krpatými nôžkami panôžkami si to štráduje absolútne bez zmyslov, akoby sa načisto pomiatla a bola pojančená. Zatrtoší sa do tieňa, pričom nepozerá pred seba, má zatvorené oči, ktoré beztak zamieruje do zeme. Viete, aby sa nesťažovala na nedostatok jej pozornosti a oprie sa pravou rukou o stenu, prehne sa a druhou sa opiera zase o svoje koleno...* Hii! *Lapá po dychu, nečumákuje, či je niekto pred, za, vedľa...*
*ako sa pohodlne a nehybne opiera o stenu domu,tak sa ozve z niekadiaľ hrozivý výkrik do diaľav.len napäto stŕpne.. čo sa deje?obzerá sa navôkol a zbystrí všetky zmysli.no keď sa oprie neďaleko dáka stvora,tak jej už ticho nedá pokoja a aj napriek možnosti pdhalebia sa priblíži.hádam jej len vlastná zvedavosť plány neskríži.no jak sa takto v noci stvor prihovoriť?skúsi teda len tak zhurta bez rozmyslu opáčiť.*ahoj nočný blúdenec.*povie keď už ich delí len krokov pár,no aj tak sa nemôžu poriadne rozpoznať doposiaľ.*
Ahoj ahoj! *Slušne sa odzraví, pričom sa neunúva zdvihnúť zrak a stále dodatočne počas slov lapá po dychu. Akosi si ani nevšimne, že sa NIEKOMU odzravuje a možno je to práve niekto, pred ktorým zdrhala jak s nasolenou riťou.* Tak moment... *Uvedomí si tento prelomový fakt a celá stŕpne. Zbystrí zrak a razom vyskočí na rovné nohy, vzpriami sa tak, akoby zjedla pravítko. Opäť sa prelakne a zostane ako osika. Jednu nohu zdvihne, pootočí sa do strany a ruky zháči. Zubami si zahryzne do pery a potom si to... to čo ju zdraví trošku obzrie, čo jej táto tma dovoľuje.* Hmm, nevyzeráš ako zabiják... *Nesťažuje si, iba konštatuje. Ona, je to ona, všakže? Je podľa všetkého ešte od nej mladšia, odhadzujúc podľa vzrastu a hlásku. Upokojí sa a znova normálne drží telo.* Čože tu porábaš, takto neskoro a sama? A ja nerobím nič iné, hm hm...
*počká,či sa jej stvora odzdraví,no následne sa podivne hmýri ako nejaký bojovný mních,ktorých jej oko ako malej ukazoval.no konštatovanie to ju zarazí.hľadí pred seba na to stvorenie a premýšľa ako jej mohla čo i len na um zísť takáto myšlienka mylná.no obráti tú otázku proti nej.*a ty zabijak nie si? *opáči,veď niektorí sa vraj vedia dobre pretvarovať.*ja cestujem ďaleko.*odpovie jej na kladenú otázku a zatvári sa tajom.e.*
No, privyrábam si spôsobom, že keď sa ma nejaký muž spýta: ,,Nechceš trošku do vreckého?\" a nasadí chlípny úsmev, tak mu zarazím nôž do brucha a utekám s jeho šrajtoflou. Len utekám, bez prachov a traumatizovaná. *Dokončí v mysli svoju trochu... trochu viac zavádzajúcu vetu a následne sa nakrivo usmeje, pričom jej i napriek riadnej kose vystúpia na čele kvapôčky potu.* Zabiják veru som, ale len v predstavách, v reálnom živote mi to akosi nejde. Keď niekoho chcem zbiť, zbijú skôr oni mňa.* Rozreční sa jak stará baba na trhu a ujde jej, že toto malô rovno odpovedalo na jej predošlú otázku, kamže kam sa zberá takto samotná.* Ty možno pôjdeš s niekym iným... no ja sa budem domov vraciať sama! *Až ju smrťka preskočí a v tele sa jej strieda jednak chlad, tak i nadmerné teplo z toľkého hnevu. Ach, žehnaj ti, fóbia z tmy...* Cestuješ? A prečože necestuješ za svetla? Nebodaj si zajko nebojsa. *Spýta sa s tlmeným smiechom, nakoľko predstava uší zajačích na nej je pomerne komická.*
*podivene sa na ňu pozerá.*a ako sa dá chlípny pohľad rozoznať?*opýta sa dieťa to veľmi zvedavo až jej od zamyslenia vráska na čele vyskočí.joj ako je to len možné rozoznať.tak ju tento malý problém pohltí,žepozorne sleduje,kam sa reč odvráti.*podivene sa na ňu pozerá.*a ako sa dá chlípny pohľad rozoznať?*opýta sa dieťa to veľmi zvedavo až jej od zamyslenia vráska na čele vyskočí.joj ako je to len možné taký pohľad rozoznať? ... premýšľa tuho,preto ju ani tak veľmi nepoteší,že dievča vrahom nie je.*myslím,že tentokrát by bol tvoj pokus úspešnejší.*len tak to nadôvažok zhodnotí.ďalej jj však myšlienky ten chlípny pohľad máta.ako sa len to ten človek pozerá..?no zajko určite nie som.ale ani nebojsa.musela si si ma pomýliť s niekým,o kom si už počula.ale keď ho stretnem,tak ho môžem pozdraviť.
Pohľad chlípny? No, keď na teba civí, obšmieta sa okolo teba ako včela okolo medovníka a divne fučí. A tak... zatína zuby. *Vysvetľuje tejto malej, pričom jej nedochádza, aké hlúpe je malému decku vysvetľovať, čo to znamená chlípny pohľad, ako sa také indivíduá prejavujú a k čomu to môže smerovať. Opráši si sukňu a ani si nevšimne, akú má nechutne zakopanú sukňu. Obzrie sa za seba okom svojim skúmavým a vo veľkej zamyslenosti mimovoľne stisne pery.* Jasné, zajka pozdrav. Ja som potkan. Na plese si ma však asi nevidela. *Kývne máličko hlavou a opäť to tej malej zajačici venuje svoj ctený pohľad.* Povedz mi svoje meno, malá, nech viem, ako mám kričať, pokiaľ ma budeš predsa len od krku párať!
jasné.takých je potom veľa okolo všetkých veľkých dievčat.stále sa tiež len krútia okolo nich..*povie,keď jj túto vec takto pekne objasní.dokoca im aj často nosia kvety.možno aby sa mali okolo čoho krútiť.ešte na dôvažok doloží,keď si to všetko pekne po poriadku predstaví.no potom sa rozvraví to dievča o plese.*tohoto roku som nebola.oko bol veľmi smutný.ale možno sa na teba prídem pozrieť na ten ďalší,teda ak sa nerozhodnem ostať na cestách.*podotkne a na dôvažok zdvihne nahor ukazováčik.*ja som Antoanette.*predstaví sa a ukloní.*prepáč,ale nemôžem ťa rozpárať,lebo nemám čím.no môžem ešte škrabať ako mačka.
*Na tvári sa jej rozhostí úsmev úprimný, až po chvíľke bádať podobu so slniečkom na hnoji. Trošku sa zhrbí, aby bola na úrovni Antoanétky - ako práve zistila, že sa toto medňaté zlatíčko volá.* Ooo, no nie si ty ale roztomilá, Antoanétka! *Ide sa nad ňou celá roztopiť, veru dobre, že Dolores nie je z čokolády, lebo by razom zmenila skupenstvo. Okamžite zabudne na všetky pocity nedôvery a dokonca z nej upadne i počiatočná paranoja. Až potom jej napadne, že sa taktiež neuklonila. Kdeže zanechala svoje dobré mravy?* Za toto by ma rozpárala moja bábinka. Mimochodom, veľmi teší ma, Antoanétka. Ja som Dolores Alice, no volajú ma iba Lo. *Opäť sa trošku vystrie, aby sa mohla na oplátku ukloniť i Lo. Nad jej predošlou poznámkou o škriabaní sa krátučko pozasmeje, avšak nie moc nahlas, predsa len... romantika, kto vie, či tu niekto práve nepopíja opodiaľ čúčo a snaží sa zaspať, pričom sa trošku... zadúša zvratkami.* Blitky.No krása! Vieš, Antoantétka, som obrovská milovníčka zvierat. Zvieracia spoločnosť mi je bližšia než ľudská, no i s ostatnými osobami dokážem byť kamarátka. *Nakloní hlavu do strany a pravou rukou sa podoprie o stenu. Nedbá, že ju môže vyrušovať v ceste, okrem iného... je tma.* Hlavne mačiek a potkanov. Áno, viem, je to opozitum. Zvlášť, keď sa sama premieňam na potkana! Odvtedy ma moje mačky stále škriabu a prskajú ako besné. *Voľnou rukou, teda svojim dlhočizným ukazovákom ukáže na pár menších škriabancov na spánkoch a jeden väčší na líci.*
Teší ma Lo.*odpovie jej,keď sa devča predstaví.tu sa jej tvár preveľmi rozjasní a malá Antoanette môže sa jej lepšie prizrieť,keď sa bližšie nakloní.potom sa Lo začne nad zvieracím priateľstvom rozplývať.*naozaj ťa tvoje mačky škrabú,len preto,že si myš?*povie začudovne,lebo si veru toto podivné \"priateľstvo\" medzi týmito dvoma druhmi ešte nevšimla.bodaj by aj áno,keď im len po povale myši behajú a nik ich nenaháňa.*a potom ťa majú berady aj ako človeka?*pýta sa ďalej zvedavo.veru je to zaujímavé,aké vzťahy medzi sebou tieto tvory udržujú.od zvedavosti sa dokonca dobredu nakloní a dychtivo jej hľadí na pery.*
*Skĺzne sa na zem, nakoľko jej nohy pomaličky začínajú vypovedať službu. Rukou Antoanétke naznačí, nech si pri ňu prisadne, síce je zem pomerne studená, až jej to vystreľuje chlad do chrbitce, pričom ju máličko strasie. Nevedomo mykne plecami na znak toho, že netuší, čo za týmto je, čo je za tou náhlou zmenou postoja mačiek voči nej.* Neviem ti to presne takto z hlavy povedať. Domnievam sa však, že moje mačky cítia, že sa dokážem meniť na myš. Nie sú také stále. Sú i dobré a pokojné. Normálne na mne spia, inokedy sa odo mňa odťahujú. Ktovie, čím to presne je. Mám vtáči mozoček. *Hovorí tónom akoby sa nechumelilo. Popravde, ju samu to zaujíma, no je priveľmi lenivá a hlúpučká na to, aby si to uvedomila, alebo po tomto vôbec pátrala.* Mimochodom, Antoanétka, kam presne sa zberáš? Kam ťa tvoje cintľavé nožičky nosia? *Nemyslí to zle, práve naopak, zvedavo na ňu zaklipká očkami. I preto, lebo na ňu dopadá únava a začínajú sa jej zlepovať oči...*
*no tu sa zrazu pred zrakmi tohto dieťaťa Lo na zem ukladá.a keď mu kývne,tak si prisadne.čo keď dnes prežila chvíle až príliš únavné.*to stihli ťa tie tvoje mačky tak veľmi ukonať?*počúva pozorne to rozprávanie o mačkách.*a vieš isto,že na teba neprskali,keď si bola len myš?lebo keď si aj myš a aj človek prirodzene,tak potom nemusíš zočiť či sa to normálne zmenilo na iné normálne.*povie jej a veru je aj podivné,že sa do vlastných slov nezapletie.no netihne si po svojom veľkom preslove ani ln vydýchnuť,keď sa jej unavená Lo už na cestu spytuje.*idem ja ďaleko až k moru.chcem sa tam okúpať.*no nedopovie,že sa aj od ocka preč zberá,veď čo keď je náhodou Lo aj jeho kamka?.*
*Tázlivo pri jej slovách nadvihne obočie a potom očami prekvapene zaklipká a ústa našpúli v toľkom záchvate obrovského premýšľania.* Hmm. Keď som za myš, tak ma idú zožrať. Raz sa to už podarilo! *Ojoj, takmer prečistila niektorým i mačkám z ulice hltan a skončila v ich tráviacom trakte. Pri tej predstave ju až strasie. Fujto.* Tak si more pekne uži! A hlavne sa vyčľapkaj i za mňa. *Postaví sa ako chromý starec oťarbaný a zatacká sa pri tom, keď sa konečne na svoje krivé nohy dostane. Preľakne sa, keď zistí, koľkože je už hodín. Zhíkne a až teatrálne rozhodí rukami, pričom Antoanétke venuje ospravedlňujúci sa pohľad, ktorý v sebe nesie i náznaky pohľadu šteňaťa, ktorému práve stupili na packu.*Odpusť, roztomilá Antoanétka, no musím sa už pobrať. Prajem ti veľa šťastia a dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme! *Na znak pozdravu zdvihne ruku. Dúfa, že sa dostane v poriadku k svojim rodičom. Avšak zdá sa, že ona je väčší nebojsa, než Dolores, ktorá je hotová trasoríka.Pozberká sa smerom domov, aby mohla zaliezť do teplých perín, do hajan, riskovať ďalšie škrabance od svojich zvieracích spoločníkov... Domov sa dostane v lepšom prípade cez okno a bude si priať, aby teta už spala a o jej skusoch nemala ani len najmenšie zdanie... Odchádza však s pocitom viny, že ju tam zanechala iba tak, napospas osodu... ale čo si budeme klamať, kebyže ju odprevádza Lo, dopadla by možno ešte horšie... takto sa tá smelá dievčina vyhne aspoň psychickej ujme.*