Benjen Frey a Tytil Teressi Taylor
*vytiahne zo skrinky svoje veci všetky,nahádžuc ich do jednej kôpky.no ako sa tak cez tú hŕbu prediera,zrazu na malý flakónik zraky upiera.tu rozpomne sa ako sa k nemu dostal.raz,keď sa do kabinetu elixírov dostal,tak sa mu naň pohľad naskytol.jednoducho ho potiahol.zatrasie si tou fľaštičkou pred očami.hádam by sa mal o nej poradiť najprv s knihami.. tu sa už dvíha z miesta.do knižnice vedie táto cesta.fľaštička sa mu vo vrecku hompáľa,keď berie jednu hrubú knihu z regála.tu vôňou ho opáči,kým na správnu stránku otočí.+tento nápoj tajomný,zmení všetko vo vaše sny.zakalí sa jasný zrak,sťaby sadol na vás ťažký mrak.+*
* Sedí vo svojej malej kutici, ktorú nazýva kanceláriou knihovníka a v rukách zviera malú podivuhodnú krabičku, ktorú včera dostal od toho čudáka v lese. Najprv sa snaží zistiť, čo by v nej mohlo byť, pritlačí si k nej ucho a načúva, hompáľa krabičkou zo strany na stranu, no ani to mu nepomáha zistiť viac. Už už by sa pohrával s myšlienkou, že by ju nakoniec otvoril, no vyruší ho návštevník knižnice. Odsunie sa stoličkou až k prahu dverí a nakukne, to tam je. Aby však videl aj niečo viac ako len poličky s knihami, musí vystúpiť z miestnosti. Velice nerád sa zdvihne zo svojej pohodlnej pozície a dotacká sa lenivými krokmi bližšie k osobe, ktorú ešte stále nevidno. Je tu až príliš mnoho políc, skriniek a zákutí. *
*vôňa tá rozdráždi mu nozdri jak májová kvetena.najprv len trošku zastená,no nasleduje hlasné kýchnutie./možno je to vari na pitie?/pomyslí si pri pohľade na sklenku,no neuvažuje on nad textom hodnú chvíľku,lež prehltne on hneď aj jeden glg.až potom púšťa ju z rúk.vedľa knihy ju položiac ao knihy hľadiac sa s ním svet zatočí.no nad knihou sa on radšej skrčí a rozhodne sa tie tancujúce písmenká prečítať./elixír vám tiež má vitality dodať a všetky skryté schopnosti pomôže poodkrývať.no čo máš z toho človeče,keď ti pri tom rozum skáče?/no slová tie sa miesti rozprávania nevzdávajú tancovania.preto on posledné slová sa nedozvie.tak len mimovoľne očká privrie.*
* Možno sa mu to len zdalo. Ustúpi krok dozadu, keď znova započuje tlmený zvuk spoza kníh v zadnej časti budovy. Pokrúti hlavou a rýchlym krokom sa tam poberie. Kto sa opovažuje prísť sem a neohlásiť sa hneď po príchode ako to nariaďuje knižničný poriadok? * Mladý pán! * Povie miernejšie ako by si táto situácia vyžadovala a zdvihne nad ním otcovsky prst, pričom sa snaží zaloviť v pamäti. Kde len tohto chlapca už videl? *
*no aj keď sa mu svet pred zrakom krúti a rozum sa mu múti,tak inštinktývne ušami zastrihá,keď k nemu ten zvuk dolieha.čuje on ten hlas jakby z diaľky.no keď otvorí očká,tak navôkol je len sam piesok sypký.a tu zočí aj toho človeka.rozpozná jeho tvár povedomú.s katanou mal "ohrozovať" jeho mamu.*áno?*opýta sa on zvedavo všimnúc si jak zazerá naňho karhavo.*
Neohlásili ste svoj príchod! * Výchovne na neho zasyčí a postaví sa tak, aby mal chlapec voľný priebeh k vstupu, kde by si mal zapísať svoje meno a ak je študent, tak aj ročník, ktorý navštevuje. V jeho rukách si však všimne predmet, ktorý ho zaujme viac ako nedodržiavanie pravidiel, ktoré on sám zdokonalil. * Čo to tu vlastne vystrájate? * Najprv mu dá možnosť všetko vysvetliť i keď nepozdáva sa mu to. Bez ohľadu na odpoveď mu to asi z rúk vytrhne, teraz však čaká na odpoveď. Na to ďalšie bude času ešte kopec. *
*keď prísny ton nasadí a niekam dozadu sa zahľadí,tak musí sa on smerom tým otočiť.no tu ho musí otázkou zaskočiť.*veď nie to sa kam na tomto mieste podpísať,jedine ak by ste chceli pre tento účel z okolného piesku pult vystavať.*až keď ten pohľad slovne vyjadrí,tak sa mu uvedomiť si podarí,že to bol vari elixír na cestovanie,čo prenesie človeka hockam na želanie.no tu už dostane ďalšiu otázku,na ktorú povie len odpoveď krátku.*predsa cestujem.*no to sa mu zdá však len za bdenia sen,že na púšti sa ocitol.tu zrazu akoby prekvitol a náhly záujem o okolie prejaví,pričom sa na nohy postaví.nechýba mu ani fľaštička,o ktorú ho pripravila elfská ruka.len sa navôkol rozhliada,či vari niečo známe nezbadá.premýšľa ver,čo mu tu chýba.*
* Vypočuje si najhoršie vysvetlenie na svete a ešte na chvíľu si ho premeria od hlavy až po päty. * Pozrite sa, v knižnici na takéto veci nie je času! * Vytrhne mu z rúk neznámu tekutinu v malej nádobke s divnými výparmi a zľahka si k nemu privonia. * Au! * Okamžite si druhou rukou prejde k nosu, pravdepodobne mu to vytrhalo všetky chlpy v nose. Popritom sa mu však nádobka vyšmykne z rúk a rozbije sa o zem. Z toho miesta sa začnú tiahnuť zvláštne halucinácie. Či sa to naozaj deje? * Sneh, kde sa tu berie sneh? * Posledné kúsky zdravého rozumu odznejú a ocitne sa uprostred zasneženej krajiny. *
*no tu ten elf namieta.no jemu sa knižnicou to miesto nezdá.no nedá najavo nesúhlas.radšej nechá doznieť jeho hlas.no malá fľaštička sa zrazu rozbije a do podlahy sa s bublaním vpije.no Tytil drevenú podlahu nevidí.pred ním sa v piesku ten elixír stratí.no ako sa tak z flakónika tekutina vykradla,s jej príchodom aj teplota úmerne stúpla.pretosa pozrie na spoločníka svojho šokovanie.*to musíte mať mylné zdanie,lebo v tejto piesočnej rajine,nájdete milióny zrniek piesku jedine.*odpovedá on veru šokovane,hádam vedľa neho neslepne.*
Piesok? * Zamáva si pred očami dlaňou, potom ešte raz ale sneh sa mu nevytráca z obzoru. Všade kam len pozrie, biela krajina sa rozprestiera, dokonca by mohol prisahať, že začalo snežiť. * Zvláštne, že mi nie je zima.. * Podlomia sa mu nohy a klesne priamo na kolená. Dlaňami sa zaryje do snehu a uhladzuje ho. Zaujíma ho čo je pod ním. *
*jak na šialenca naňho zhliadne.+asi ho chytilo poblúznenie.+pomyslí si ticho hľadiac naňho ako kľačí.+zrejme už so silami nestačí.+no ako začne piesik odhŕňať,musí sa on počudovať,prečo nikde nie je známky života.hádam sastratili zo známeho sveta?veď predsa všade sa nájde niečo živoucí.napríklad aspoň mravci.no tu hľa nemožno ani korienka vykopať...podíde,by mohol mu cez plece pozerať.možno sa predsa len nájde nejaká rastlina vyschnutá,tuto na konci sveta bytím zabudnutá.*
* Zazrie na neho akoby chcel aby sa ničoho nedotýkal, akoby mu to tu celé patrilo. Z teoretického hľadiska je jediná osoba, ktorá sa zaujíma o knižnicu, z praktického už zabudol, že sa v nej pravdepodobne už nenachádza. * Jak sme sa ocitli v tejto krajine? * Obzrie sa okolo seba, nikde nikoho a nič nevidí. Všade len záveje snehu a silný vietor, ktorý sa zdá ako by len hladil jeho neoholené strnisko. Ak by našiel nejakú priekopu alebo niečo podobné, tak by sa do nej mohol hodiť ako malé dieťa do guliek z peny. Či vlastne to robia len muklovia? Už je úplne zmätený. *
*pozerá sa mu cez plece.no len čo zočí,že sa mu do priestoru vtiera,tak dozadu pokročí.tu ho malý korienom čo zo zeme trčí zaskočí.no po chvíli,keď sa ho opýta,ako sa im odhalila krajina tá skrytá,tak mu zarazený výraz opätuje.*možno sa tým elixírom cestuje.*len tak s ľahkosťou odpovie a znova na ten koreň zrie.*kedysi tu bolo určite veľa zelene.možno to tomuto miestu viac ako púšť pristane.*tu sa Tytil zamýšľa.ako by sa len zeleň vyčariť dala?*idem rastlinky vyčariť!*skríkne a nestihne sa ani zaraziť,že sa to ver neučil spraviť.poberá sa on na neďaleký koreň sústrediť.a tu sa predstava stáva reálnou.pokryje sa koreň vrstvou z listou zelenou.*
Čo ideš? * Chce ho zastaviť, aspoň v myšlienkach to tak kul, ale zdá sa mu, že sa tu niečo zmenilo. Pod jeho nohami už nie je pevný a ľadový sneh. Stojí po členok v roztopenej blačkanici. * To tá tvoja rastlina! * Skríkne na neho až sa nespoznáva aj keď to nedáva zmysel. Ako by jedna rastlina mohla... mohla! Môže za to on. * Teba mi bol čert dlžen. Najprv sa nezapíšeš, potom sa mi s tvojou pomocou vydepiloval nos a teraz..! sneh.. * Je z neho troska ale niečo v ňom cíti, že sú to len posledné výkriky toho neznámeho v ňom. *
*otázku spýtavú si ani len nevšimne,keď mu tu pred zrakom sa raší lístie zelené.no bolo to až prisilné.preto sa roztopilo miestečko pod konárom zasnežené.až priveľmi sa na tú myšlienku upol,až sneh zrazu kalužou bol.tu sa otoči on na tie výkriky,ktoré mu rozsypú predstavy všetky.konár prestane lístím zarastať.musí sa len rozpačito pozerať.*prepáčte pane.už sa to viac nestane.*povie túto frázu viac-menej zo slušnosti,pretože nevie predvídať ichbstretnutia ďalšie okolnosti.*
* Mykne plecom, viacmenej ani nepočul, čo mu študent hovoril. Teraz svoju myseľ upriamuje inam. Prisahal by, že cíti ako mu krv začína pomalšie prúdiť v tele a jeho dych sa ustáluje na normálnu rýchlosť bežného dospelého muža. Veľmi silno privrie oči, pretrie si ich zo tri razy prstami a otvorí ich. * Knižnica.. * Pošepká si a neverí vlastným očiam. Čo sa to dialo? Stalo sa to vôbec? Automaticky pozrie na zem, kde by mala ležať rozvitá sklenená nádoba, z ktorej si pred tým čuchol. Leží tam ale po tekutine ani náznaku. Za to z poličky oproti nim trčí pár stoniek nejakej rastliny. * Chlapče, toto sa nikdy nestalo!
*pozorne mimiku toho muža sleduje.no slovo knižnica ho zaujme.veru sedel tam vtedy práve,keď sa dočítal o správe,že elixír ten je neškodný.no aj tak mu prišiel jeho cestovateľský potenciál záhadný.no aj ta vidí tú púštnu diaľavu okolo.hádam sa len s knižnicou nič nestalo.tu pozrie sa na ten konár,kde bolo stále listov pár.hádam len raz vyrastie strom z toho jedného konára.alebo ešte lepšie dajaká stvora.no ako poprie knihovník túto púštnu realitu,tak jeho rozum prestáva čeliť svetu.začína sa krútiť a otáčat.opäť sa to začalo diať a ho to niekam ťahať.síce sa cíti mocne v tomto mysli vypätí,no aj tak ovládanie nad sebou tratí.no tu sa každé zrnko piesku rozpadne a jemu pred zrakom len pár lístkov ostane.*