Naysa Ch. Taylor Vinkowskii a Tytil Teressi Taylor
*posedáva si Tytil pri okne a vrhá vdiaľ pohľady zasnené.cíti,že niečo je už navždy stratené.nezdá sa mu to však jasné.kričalo by v ňom všetko do ďaleka,no miesto toho si radšej rúcho veselosti oblieka.prečo má trápiť svojím trápením.rozhodol sa nenakaziť opäť nikoho skľúčením.nevie ako sa necháva v slzách odplaviť žiaľ,preto stále nezaplakal.*
Tytlo? Isa?* zakričí, hľadajúc oboch po celom dome. Nik sa jej však neozýva. Preto zamieri na poschodie do detských izieb. Isu nájde učiť sa nad knihami. Len ju pozdraví, vždy odmieta pomoc. Rada si robí úlohy sama. O svojom bratovi však nemá poňatia. Povzdychne si. Aby nemusela behať hore-dolu po schodoch, započúva sa do ticha domu. A vtom začuje tichý tlkot srdca z izby oproti. Poponáhľa sa k Ianovej pracovni. Stále je v dome. Nemá srdce ju zničiť. A tam uvidí svojho syna sedieť pri okne.* Tytlo... Kde sa túlaš?* spýta sa ho zvedavo a horko-ťažko si k nemu prisadne. Snaží sa vycítiť jeho pocity. No nejako nechcú ísť na povrch.* Ako sa cítiš?
*ako tak sliedi v kol neprítomne,maminka si k nemu prisadne.venuje jej úsmev rozpačitý,pod ktorým ostáva pekne skrytý.*prepáč mi,že som sa zašil v rohu,postrádal som však trochu samotu a chcel som sa von pozerať.*začne sa trochu červenať.aký to prehrešok vykonal,že sa z jej dohľadu odpratal.*dúfam,že si sa o mňa nebála.*z hlasu jeho starosť sála.ako by ju však potešil,aby sa maminkyn strach o nich zmenšil?tu napadne mu malá myšlienka,čo maminku určite od jeho smútku a stránenia odpúta.*som trochu nesvoj po jednom večeri.neviem,či sa mi niečo opäť vydarí.*povie trochu hanblivo,nevie či sa ma predsa len vyjadriť pravdivo.má to maminke dať znať?no načo otáľať.rozhodne sa jej to povedať.*minule som v meste Niu s Alertem stretol.*tu sa do jeho reči váhavý tón vkradol.*stalo sa niečo prečudesné.Alerteho slová mi prišli jasné.*o tom divnom chlapíkovi nič neriekol.*ja som mu porozumel.
*Smutne na syna pozrie. Isto mu je za otcom ľúto napriek tomu, že ho vôbec nepoznal.* Dúfam, že to nie ja som ťa do toho kúta zahnala.. Alebo možno Nevan...* opýta sa ho. Nebola by rada, keby sa Nevana deti báli. Zatiaľ sa jej nezdal nebezpečný. Keď počuje jeho starostlivý tón, iba sa na neho usmeje.* Som rada, že som ťa našla,* viac-menej mu potvrdí, že sa o neho bála. No už je dobre, už ho našla. Privinie si ho do náručia a začne sa mu hrať s vlasmi. Páčia sa jej. Sú také iné. Predsa len nie je tak úplne na škodu, že z neho mama urobila černoška. Takto je tiež veľmi zlatý. Len škoda, že tak rýchlo vyrástol. Započúva sa do synových slov.* Ty si rozumel Alertemu?* spýta sa prekvapene. Už čítala mnoho kníh o elfoch a ich schopnostiach a tam sa spomína aj komunikácia so zvieratami. A v duchu vždy chcela vedieť, čo si zvieratá myslia. No nikdy ju nenapadlo, že je to naozaj reálne. Jemne ho pobozká do vlasov.* No Tytilko.. Zdá sa, že vekom sa nerozvíja len tvoja myseľ, ale aj schopnosti. Ak si správne myslím, tak u elfov sa vyskytuje schopnosť nazývaná ako komunikácia so zvieratami. A keď ťa tak počúvam, je možné, že sa ti dostalo tejto výnimočnosti. Tak isto ako napríklad ja dokážem cítiť a ovplyvňovať pocity iných, liečiť, čítať z hviezd či meniť farbu svojich očí alebo vlasov. Aj keď ešte nie úplne všetko viem sama od seba ovládať, no pokúšam sa to rozvíjať,* vysvetlí mu, o čo asi ide a rovnako ho oboznámi so svojimi schopnosťami. Netuší totiž, či deti vedia, že môžu mať aj zvláštne schopnosti...*
*keď si ho k sebe privinie,tak len na chvíľku uvoľnenie spočinie.prečo zas nemôže sa len hrať a na iné strasti či povinnosti pomýšľať?túto otázku však do úzadia zatlačí,pretože aj tak späť nič nenavráti.tak ako sa jeho vlasy nezmenia spať na rovné a pokožka nezíska jeho späť sfarbenie pôvodné.vymyslí hneď v hlave toto prirovnanie,keď maminku pochytí hranie a poťahuje mu tvrdé kučery.*narovnať sa ti ich nepodarí.*povie on veru nezbedne,a slová jeho sa ozvu jasne.badať v nich aj istú smutnú veselosť.no maminka mu hneď aj vysvetľuje tú jeho schopnosť.*aj Nia čosi také riekla.a tiež vyliečiť Alertemu vedela.*povie zrazu,keď mu to všetko rýchlo objasní, zdá sa mu ten večer ver viac mame do tváre pohliadne,hľadajúc nejaké zmeny vlasov či očí zreteľné.*
*Nad synovou poznámkou sa len uškrnie.* Ja viem, a práve to je na nich to skvelé,* povie mu s úsmevom a ďalej sa s nimi hrá. Zrazu ucíti jemné kopnutie do brucha.* Cítil si to aj ty? To tvoj malý súrodenec. Tuším sa mu páči tvoj hlas,* pošepká Tytlovi do ucha. Cíti pocity toho drobca. A tak vždy vie, čo potrebuje. A hlavne kedy bude utekať na záchod vyvrátiť nejaké raňajky či inú stravu počas dňa. Voľnú ruku si položí na bruško a opäť ucíti kopnutie. V tom momente sa jej farba vlasov z orieškovo hnedej zmení na plavú. Sama si všimne len pramienok vlasov, čo sa jej dostal pred oči, keď sklonila hlavu.* Aha.. Vidíš! Už sa menia!* zachichoce sa a vtedy sa farba vlasov vráti na pôvodnú. No farba očí sa zo zelenej zmení na hnedú.* Ale zatiaľ to neviem ovládať. A čo všetko ti povedal Alerte?* spýta sa ho zvedavo.* A Tytilko?* začne trochu váhavo. No chce vedieť, či sa na ňu hnevá alebo nie.* Vieš.. Ja.. Chcela by som... Hneváte sa na mňa s Isou, že som vám našla druhého otecka?
*pozrie sa maminku prekvapene,nebodaj vie,v čom či kom bude mať zaľúbenie?*tak sa budem snažiť,aby sa za mňa nemusel hnabiť.*prenesie veru vážne a jeho hlas sa ozve jasne.akoby drobec skladal prísahu.mal by však dostať výstrahu,że sľuby sa možno sľubujú,no len blázni sa z nich radujú.no zrazu maminka farbu zmeni,čo mu zvedavosťou tvár rozjasní.ako sa takto tomuto zázraku čuduje,maminkynu otázku začuje.a berie sa aj k odpovedi,ktorú hneď vysliedi.*bol rád tomu počinu,kedy priniesla mu Nia záchranu a vyliečila jeho malú ranu.poranil sa on o ostrú hranu.*prerozpráva čo sa vtedy prihodilo,aby sa pekne všetko ujasnilo.no postrehne v maminom hlase váhanie,čaká čo z toho vyvstane.*či nemalo ma viac nahnevať,keď sa ťa rozhodol ocko samotnú zanechať?*on protiotázkou odpovedá.*už sa mi ani viacej hnevať nedá.*povie jej a pohladí mamkynu tvár,hádam len zmierni v nej ten svár.*
*Odľahne jej, počujúc jeho slová. Takže sa nehnevá... Povzdychne si potichu. No opäť sa vráti ten pocit, akoby to vyslovila nahlas. Nebude však tomuto chlapčaťu teraz hlavu miasť. Stačí jeden človek, čo si o nej myslí, že je blázon. A s ním sa už aj tak nikdy nestretne.* Ejha.. Tak to je milé. Vždy som túžila počuť, čo si myslia zvieratá,* uškrnie sa.* A za teba ani za Isu sa isto hanbiť nebude. Ste obaja predsa skvelé deti,* povie a pobozká ho na líčko. Nevie však, ako odpovedať na jeho otázku.* Ale dúfam, odpustíš mu to raz...* povie potichučky. A vtom bolesť v bruchu ju premkne.* Ó nie... Tuším sa ti súrodenec na svet derie...* zhíkne zrazu a pokúsi sa pomaly vstať. Nemýli sa, nadišiel jej čas.* Tytlo, zbehni do spálne a tam pri posteli je taška. Tak ju zober. Nájdi Isu a stretneme sa cestou ku vchodovým dverám,* povie pár inštrukcií a pomaly sa postaví. Začína ju to riadne bolieť. No pred svojím synom to ukazovať nebude.* Tak bež..* popoženie ho posledný raz a sama sa vyberie na "dohodnuté" miesto.*
*keď počuje tú zvesť príchodu,dúfa,že nezaviní nehodu,keď nebude vedieť,čo má robiť.no maminka nenechala všetko náhode.asi to chcela zvládnuť v pohode.pri prezieravosti tej sa usmeje.pocit bezpečia ho obleje.nechcel by prísť nikdy o maminu,ktorá predvída každú novinu.ako tak vydáva rozlazy,na chvíľočku sa zarazí.kto jej pomáhal,keď sme mi prichádzali,hádam jej len odniekiaľ pomoc poslali.no ako zaznie jej hlas úpenlivo,má hneď Tytil naponáhlo.berie sa on do spálne zhurta a hľadá veľkú tašku ta.keď v zmetku nájde jemu stratené,má on k Ize rovno namierené.*Iza,poď rýchlo pohni sa,nový prírastok prichádza.*povie jej náhlivo a spešne a prešľapuje na mieste,kým krok von sa jej netratí,tak dovtedy ta chvíľu kráti.no pohnu sa bok po boku schodami,kým nenaradzia do mami.*už sme tu.tak k akému to ideme miestu.*pohliadne na maminu tvár,či nezahliadol tam vrások bolesti pár?*
*Ťažko, no podarí sa jej prísť až ku dverám. K bolestiam pribudne aj krátka ostrá bolesť z nárazu.* Och.. Šikovný,* pochváli ho a i cez tu bolesť sa na neho usmeje. Všetko spravil tak, ako mu povedala.* Ideme do nemocnice..* povie stroho. Už nechce viac v parku rodiť. Takto to bude najlepšie.* Chyťte sa ma. Budeme sa premiestňovať. Možno to bude chvíľu nepríjemné, no za to veľmi rýchle,* upozorní ich.* A keď tam prídeme, pošlete sovu Nevanovi, babke, tete a strýkovi, jasné?* posledný príkaz, potom krátky kŕč.* Tak ideme..* pripraví ich na odchod a s hlasným PUK zmiznú spred dverí sídla Maison de la joie.*
*keď pred maminkou si zastane a vysbetlenia sa mu dostane,prikýbne len a chytí sa za jej šiat lem.do sestrinej tváre sa pozrie,no hneď spozornie,keď mamka pokračuje v mluve,a počúva o tej správe,čo do sveta majú rozposlať.všetkým dať to znať,že budú súrodenca mať.snaží sa všetky tie mená pamätať,nechcel by na niekoho zabudnúť.*všetko pošleme,písať už vieme.*no kým stijne ešte niečo povedať,museli sa už preč pobrať.*