close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 27.11.2012

30. prosince 2012 v 18:52 | malý mlynček veterný |  Ostatní
Izevel Sayodaal a Map Gudrun Maulwurf

*Obíde pár okolostojacich kameňov, o ktorých si myslí, že by ich nepreliezla. Pomaly kráča smerom, ktorý ešte nepreskúmala a očami sa vpíja do okolia. Skĺzne pohľadom nad obzor a myšlienky sa jej nebadane túlajú po uplynulých rokoch, ktoré prežila bez svetla. Zaženie ten kúsok pocitu osamenia a priblíži sa k vzdúvajúcim sa vlnám na pobreží.*

*Nemôže uveriť aké je more krásne. Zahalená v hrubom plášti sedí osamelo na hebkom piesku a absolútne jej nevadí riziko, že môže ľahko prechladnúť. Za tú chvíľu, keď vpíja do seba každý slaný nádych a široký výhľad na more, jej za to stojí. Koniec koncov, nie vždy sa jej naskytne chvíľa plná sentimentu a nereálnych predstáv a raz za čas dopriať si čosi také nie je na škodu.*

*Prekročí pár posledných kameňov, ktoré už nie sú tak veľké, aby ich obchádzala. Keď sa už nabaží pohľadu, tak začne prečesávať aj čo je na zemi, nie len na obzore, a ľaľa, čo tu nevidí, pred ňou piknikuje, či sedí nejaká deva hádam aj v jej veku. Nenápadne sa k nej prikmotrí a priateľsky sa jej ozve spoza chrbta.*Ahoj. Smiem sa zoznámiť?

*Nechá, nech sa jej vietor hrá s vlasmi a užíva si chvíľku osamote. Onedlho ich nebude mať príliš veľa, lebo nástup do školy sa blíži veľkými skokmi a nepredpokladá, že v škole bude mať nejaké príliš veľké voľno na vylihovanie a nič nerobenie. Ale aj z toho ničnerobenia ju ktosi vyruší. Okamžite sa postaví zo zeme tvárou v tvár danej osobe a chvíľu na ňu pozerá. Dievča.* Ehm.. No, jasné, ahoj. *hlesne trochu nervózne, lebo doteraz sa ešte s nikým tak poriadne nezoznamovala. Nejak si myslela, že to začne až v škole.*

*Keď sa dievča otočí a ona uzrie jeho tvár, tak sa po jej nie veľmi smelom vyjadrení putíé hneď do reči. Snáď len sa jej nezľakne, keď to tak nadmieru všetku prekecne. No rada by niečo vedela, možno pár ľudí spoznala.+Také kamarátstvo by nebolo na škodu.+Premýšľa dokiaľ hovorí.*Volajú ma Map. Veľmi ma teší.*Podá jej ruku dúfajúc, že jej ju snáď opätuje.*A teba ako smiem menovať?

*Ešte stále chvíľu rozrušene hľadí na dievčinu, kým sa jej tep opäť spomalí. Koniec koncov, nemala by byť prekvapená, že tu nie je sama. Istotne takéto miesto láka aj iné tvory, nie len ju. Avšak, znova si ju prehliadne od hlavy po päty odhadujúc ju, no nakoniec sa usmeje.* Ja som Izevel. *slušne sa predstaví a rovnakým spôsobom jej podanie ruky opätuje.* Chodíš tu do školy? *konverzačne sa opýta, i keď úprimne je na to zvedavá. Čo nevidieť tam pôjde a zatiaľ sa jej nezdá, žeby vedela dosť o mieste, v ktorom hodlá stráviť minimálne tri roky svojho života.*

Izavel, Izavel.*Pohrá sa so slovom a rozmýšľa, čo by tak mohli podniknúť. +Hádam len nebudem celý čas konverzačné otázky hádzať. Mohlo by sa niečo zaujímavé aj stať.+No ako sa tak premýšľaniu oddáva, tak ju zastihne kamarátkyna vraha. Preto uši nastraží a odpovedať sa snaží.*Ešte nechodím, ale pôjdem. Už som o nej počula a rečičky to boli pekné, tak sa tam chystám ísť pozrieť neskôr.*Povie veselo a potom laškujúc začne spriadať aj jej neznámy plán, ako by sa mohli zabaviť.*Nejdeme to tu nejako preskúmať. Vždy ma lákali miesta neznáme. Snáď nám len toto niečo zaujímavé ukáže...*Podotkne k dievčine nebadane, hádam jej len niečo svetaborného napadne.*

*Trochu ju nasrdí tá hra s jej menom, ale i tak nevybáča zo svojho distingvovaného dojmu.* Ehm.. IzEvel. *mierne dievčinu poopraví, lebo nemá príliš rada, ak sa jej komolí meno, ale zjavne je pre niektorých ťažké ho vysloviť, čo si doteraz nemyslela.* Ou.. *zháči sa, tá odpoveď ju trochu nepotešila, ale čo s tým narobí. Takže tu má pred sebou pravdepodobne budúcu spolužiačku. Pekné poznať niekoho ešte pred nástupom.* Ja tiež nastupujem onedlho. *prizná s úsmevom a na tie rečičky jej prikývne.* To áno, len čo z toho je pravda? *položí rétorickú otázku do vzduchu. Určite to skončí zase prechválením školy do nebies a nakoniec to nebude nič svetaborné. No čo už. +Neznáme..?+ zháčiac sa namietne.* No, ja som tu neďaleko vyrástla... ak chceš, môžem ti niečo ukázať. *milo sa ponúkne, presne tak, ako ju to vždy učila tetuška.*

*Pozrie sa pozorne na svoju novú kamku.+Výborne, krajanku stretnúť na prvý krát... To sa bežne nestáva.+Pomyslí si čo najtichšie, veď čo keď je z nej stvorenie, ktorému sa ani len myšlienka v diere neskryje. Pár krát ponadvyhuje obočie, lebo ju nachvíľku neistota zvlečie.+Čo ak náhodou...+No svoje myšlienky odviať nechá, veď predsa je tu stále útecha, že to budú napínavé chvíle.*To znie naozaj sľubne.. tak kam zamierime milá sprievodkyňa?*Povie potešene a obzrie sa okolo, či uhádne kde ju zavedie.*

*Stále ju pozorne pozorujúc si všimne mierne bočenie pohľadom, zjavne je tiež nervózna. Ktovie ako to je. Strčí si ruky do vrecka a chvíľku úporne premýšľa, kam by ju mohla zobrať. +Tá malá lúčka? Alebo to milé zákutie... ha! Viem.+ Síce nie je úplne nadšená, že by mala opustiť svoje miestočko, ale tak snáď nabudúce.* Nooo... neviem, bola si už v zátoke? Je tam množstvo krásnych rýb a pekný výhľad. *pokrčí ramenami ponúknuc jej jeden nápad. To, či tam pôjdu.. závisí iba od jej spoločníčky.*

*Ako tak dievča to premýšľa a vymýšľa miestečko čo jej ukáže, ona si na krk pár myšlienok uviaže. Musí byť pozorná veru, aby si všetko zapamätala. Veď chce tam aj sama niekedy trafiť snáď, ak sa to bude samozrejme dať. Na otázku jej pokrúti hlavou záporne a pozrie sa na ňu úporne.*Ryby si rada obzriem zblýzka. Sú takééé...*Chvíľu váha a hľadá to správne slovo.*...zaujímavé.*No nedá jej to, aby sa nevyjadrila v tejto veci aj presnejšie.*A klzké ako blato.*Povie už s úsmevom na perách. Ako dieťa sa rada chodila do blata čvachtať. No ani teraz nepohŕdne takýmito chvíľami. Ktovie, možno sa dnes zadarí.*Tak veď ma teda. Budem ťa rada nasledovať.

*Pokrčí ramenami, nedbá. Jednoducho vykročí oným daným smerom pozdĺž mora rovno ku skalám, čo sa týčia neďaleko.* Je to len chvíľka cesty. *usmeje sa a bradu ponorí hlbšie do kabáta. Keď tak počúva Map, nad jej rečami len veselo pokrúti hlavou.* To áno, ale svojim spôsobom sú elegantné, nemyslíš? *alebo sa iba jej zdajú ryby slušné? Tie ich mrštné pohyby, ladný sklz.. vskutku samá elegancia. Avšak, znova na ňu kútikom oka pozrie. Tá jej biela pokožka dostatočne upútava jej pozornosť. Je skoro taká ako elfská, no i tak nevidí žiadne ďalšie znaky toho, aby bola elfom. Zvláštne. Takého človeka ešte nevidela.*

*Chvíľu nad tou myšlienkou špekuľuje. Ako si to však v hlave prevaľuje, tak v svete tomto hádam nič nie je pre ňu stelesnením elegancie. Celý svet sa jej pred zrakom chvie, akoby utiecť chcel. No musí uznať vec tú pravdivou.*Aj napriek tomu, že sa mi vidí ryba slyzká, musím uznať, že v tej slyzkosti sa istá elegancia skrýva.*Povie jej po zmýšľaní zdĺhavom, ktorý jej zabral aj cesty hádam pol. Obzrie sa teda pozorne okolo, aby jej aspoň z tej druhej polky nič neuniklo.*

*Postupne sa jej terén pod nohami mení z jemného piesku na hrubší štrk.* Už sa blížime.. *komentujúc cestu prelezie zopár väčších kameňov a keď všetko úspešne zdolá, pokračuje v konverzácii.* Veru, ale i tak. Keď sa tomu možno vyhnúť, radšej sa na ne pozerám. *+ako ich čistím od šupín...+ Áno, vždy keď sa tomu dalo vyhnúť, v dni, keď bola na obed ryba, sa záhadne zdekovala na určitú chvíľu z domu, len aby nemusela pomáhať tete pitvať ryby. * Tak, a sme tu. *vyriekne napokon, keď konečne nohou prekročí užšiu štrbinu medzi dvoma skalami, a ocitne sa na kraji menšej slnečnej zátoky.*

*Pozrieť by sa veru aj ona chcela na živú rybu zblízka. Predstava ryby, ako sa len tak hemží vo vode ju uchváti a skoro sa aj skláti, keď sa pred ňou kamenie objaví. No rýchlo sa postaví pevne na nohy a prekročí všetky kamene a niektoré dokonca aj prelezie. Takto svorne pokračujú ďalej v ceste, kým nezjaví sa pred nimi to malé zátišie, ktoré vám letmo opíšem. Slnko sa tam láme v mnohých lúčoch a každý jeden paprsok inak vodu skúša. No nie len to, aj od kveteny sa to tu odráža. Na chvíľku oslepí Map tá žiara, no potom sa nevie vynadívať okolo, kým nezazrie v strede to skvostné jazierko a namieri si to rovno k nemu zhurta, aby si obzrela ryby zblízka.*

*Akoby tam ani nebola sa oprie o jeden z mocných kameňov a nechá Map užiť si toto miesto. Ono jeden potrebuje chvíľu, aby ho vstrebal. Aby si dokázal uvedomiť tú krásu, v ktorej sa nachádza a nechce jej ju rušiť svojou osobou. Napokon, keď sa jej zdá, že jej poskytla dostatočné množstvo osobného priestoru k nej podíde a nakloní sa nad hladinu.* Pozri- *ukáže prstom na fliačiky tieňov maskujúcich sa rýb na kameňoch. Možno vyzerajú obyčajne, no i tak sú podľa nej krásne.*

*Čupne si hneď neďaleko brehu, aby uvidela všetko dopodrobna. Nebude sa snáď pozerať zďaleka a riskovať, že by niečo prehliadla. Prehliada pozorne lesknúcu sa hladinu a množstvo kameňov zdobiacich dno. Aj ona raz si niečím takým svoj dom vystelie. Naukladá miesto podlahy kamenie. No nechá ho obrásť machom. No ako si tak prehliada dno zrakom, upúta ju ten letmý pohyb vo vode. Sprvoti nevie, čo to je. No ako sa tak lepšie prihliada, vidí že to jedna ryba sa z miesta pohla. Asi chudinky všetky na mieste ustali, keď na nich pohliadla. Pozrie však na ďalšie miesto, kam ukáže jej Izevel prstom. Ako sa tam, vo vode niečo hmýri a vodu kalnou robí.*Hí, táto vyzerá ako to kamenie.*Povie rozčarovane.+Koľko len majú v sebe tie ryby intelektu, že si takto prispôsobili farbu.+Premýšľa tíško ako v sne, nech plávajú si ryby po jazierku nerušene. No ako tak fascinovane hľadí do vody, upúta ju natoľko ten rybí pohyb, že naruší vodnú hladinu.*

*Opatrne stiahne ruku na späť a chvíľu pozerá na ryby. Nevenuje im však príliš veľkú pozornosť, len si so záujmom prehliada Map. Ak má pravdu povedať, zopár ľudí už videla, ale niekoho ako ona... teda výzorovo.* Ty nie si odtiaľto, však? *nakoniec sa odhodlá vysloviť svoje rozčarovanie nad jej pôvodom aj nahlas. Už cestou sem dumala nad tým, či náhodou nepochádza zo severnej časti ostrova... možno je úplne z odinakiaľ. Ak by to tak bolo... trošku znepokojene sa zavrtí, lebo tetuška jej zakázala rozprávať sa s neznámymi. Ale keď to dievča vyzerá naozaj milo... už menej milo. Rozbilo rybkám vodu.* A teraz všetky ušli. *bezradne okomentuje ich útek a len kútikom oka zahliadne, ako chvost jednej rybky zmizne vo vysokej tráve.*

Nie, nie som.*Povie so zatajeným dychom a siaha do vody.No len čo i jeden jej prst pretne hladinu, vydajú sa ryby v cestu nevidenú. Všetky sa skryjú do tône rias, akoby sa chceli pred jej rukou schovať. A keď sa spoza nej ozve hlások bezradný, pozrie sa zdesene do vody sťahujúc popalašene ruku späť. Nechcela ich predsa vyrušiť.*Prečo predo mnou všetky utiekli? To sa tak boja ľudí?*Opýta sa zvedavo. No táto otázka jej po chvíli príde nezmyselná. Veď predsa každá divoká zver je plachá. Nemala siahať tak prchko do vody, teraz len bude mať u tích rýb nezhody. A to sa nimi chcela len pokochať a trochu ich pohladkať. No len tak jemne. Tvár zvraští jej výčitka nemá. Už vie, že také veci robiť nemá.*Prepáčte rybičky.

*Hneď sa jej to nezdalo. Predsa len, odtiaľto vie, ako tu vyzerajú. Niežeby ich poznala, teta jej nikdy nedovolila príliš sa zarozprávať s niekým cudzím. Hold, bola veľmi ostražitá. Ale zjavne sa Map nechystá tú odpoveď rozviesť nejako obšírnejšie.* Vieš, pýtam sa, lebo som tu ešte podobných tebe nevidela. *odvetí prostoreko. Nechce vyznieť ako nejaký dotieravec, to už vôbec nie, len jednoducho.. je zvedavá.* A odkiaľ si, ak sa smiem spýtať? *dovolí si položiť túto osobnú otázku len z jediného dôvodu. Je príliš zvedavá na okolitý svet, nie len na les, v ktorom vyrastala. A na oplátku, že vôbec si dovolila sa čosi také spýtať sa, jej odvetí jemne pohladiac vlnky hladiny jazera, no nedotkne sa ich.* Áno, boja sa. Boja sa tieňov vzduchu, preto hľadajú útočisko v hlbinách. *odvetí jemne stále žmúriac do hladiny. Akosi tým rybičkám rozumie. A poteší ju, keď si všimne výčitky dievčaťa.* Ony ti to odpustia... *nie že odpustia, ale zabudnú. Nie sú známe svojou pamäťou, ale bolo na mieste to tak povedať.*

*Pozerá sa ľútostivo do vody. Hádam už každá a jedna sa ušla schovať medzi riasy, už nezahliadne ďalšiu asi. +Musím sa nabudúce chovať k nim slušnejšie.+ Možno si ich prehliadne nabudúce lepšie. No keď začne sa dievča na jej domov vyzvedať, tak začne trochu so slovami otáľať. +Ako len povedať, že som prišla spod zeme?+ Utkvie jej otázka v hlave veľmi naliehavo. +Čo by sa teraz povedať patrilo?Možno aj pravdu snáď...+ Ako tak premýšľa, počúva čo jej dievča vraví. Snáď odpustia jej ryby prečin ten, no čo má povedať len?*Ja som z malej rodiny..*Začne trochu nesmelo, trochu pobádania by to hádam aj chcelo.+No tak priznaj sa, alebo potom mlč pred všetkými!+ Povie si v duchu zlostne.*Vlastne celá moja rodina žila prevažnú časť života na jednom mieste. Celé mesto je viac menej ako nerozlučiteľná rodina.*Začne svoje rozprávanie dosť obšírne, no ostatok stručne zhrnie.*Vlastne sme žili v meste vyhĺbenom pod zemou.

*Keď zbadá ten nepokoj na tvári dievčaťa, zamrzí ju tá otázka. Zjavne ju tým nechtiac urazila, alebo ublížila? Nerozumela, prečo taká nevinná otázka dokázala vyvolať ten zvláštny výraz, no rozhodla sa radšej už mlčať a nič nepovedať. Avšak, keď sa Map rozhodne rozprávať, má sto chutí povedať jej, že nemusí hovoriť ďalej ak nechce, ale zjavne sa jej toto rozhodnutie robilo ťažko vzhľadom na tú odmlku, takže ak sa už rozhodla rozprávať, nebude ju prerušovať.* To sme dve. *potichu povie a venuje jej svoj jemný elfský úsmev plný porozumenia. No to, čo jej doľahné do uší po tom, ju trošku zaskočí. Pod zemou?* Fíha. *pokrúti obdivne hlavou, až sa jej blonďavé vlasy na slnku zalesknú. +Zjavne je preto taká biela! Slniečko pod zemou nesvieti...+* Ale keď si mala pri sebe svoju rodinu, nemohlo to byť až také zlé. *sama si nevie predstaviť, žeby mala stráviť dlhší čas bez toho, aby videla oblohu. Ale čo z prekrásnej oblohy, keď nieto jej krásy s kým zdieľať?*

*Pozrie sa na Izevel po tomto priznaní.*Vlastne ja som sa tam už narodila. Hmmm, ako len...*Povie roztržito.*Svetlo som poznala z báchoriek starých rodičov. Bolo to niečo tajomné, také nepolapiteľné..*Dokončí svoje priznanie. Hádam len nikoho doma nenahnevá, keď prezradí, kde bývala. +Mala som sa na to hádam opýtať, kým som odišla.+Povie si v duchu a usmeje sa.*A v podstate to bola aj pravda. Svetlo sa nedá polapiť.*Zhodnotí nakoniec svoje posledné poznanie, ku ktorému ju priviedli posledné dni.*Preto to nebolo zlé, vlastne prišlo mi to obyčajné. Len ako iný spôsob života, ktorý mi bol vlastný.*Spomenie si, ako trávievala kedysi všetky dni v tme, kedy nemohla nič vzhliadnuť. Keby ju len nepolapila túžba vidieť svetlo, možno by si ďalej spokojne nažívala pod zemou.*

*Prikývne jej a so záujmom ju počúva. Je to zvláštne, nikdy o takom mieste nepočula a to jej veru teta vravievala všeličo. Od spievajúcich Nýmf vo vodopáde po maličké chrobáčiky žijúce pod bralami pri útese.* Raz ti ukážem, ako nádherne svieti slnko v lese! *cíti, že nejako musí odčiniť to, čo sa v živote Map stalo. Veď nikto nedokáže žiť bez svetla a rozhodne by to nikomu nepriala. Síce, možno sa na ňu bude teta hnevať, že ju privedie, ale mala by vedieť, že už je dosť veľká na to, aby mala kamarátky.* Vieš, celkom sa teším, že som ťa stretla. *povie napokon, keď skončí svoje rozprávanie.* Ale Tetuška sa určite bude na mňa hnevať, že som preč.. chystá mi rozlúčkovú večeru, keďže onedlho mám ísť od nej preč a nechcem ju sklamať. Vieš cestu späť, však? Ja už naozaj musím ísť. *ospravedlniac sa pozrie na dlhé tiene stromov. Veru, už je pokročilá hodina a ona už mala byť dávno doma. Ladne vyskočí na dlhé nohy a rezko vybehne z čistinky preč rovno smerom do ostrova stratiac sa medzi vysokými stromami.*

*Poteší sa tomu prísľubu, ktorý dala jej Izevel. Rada si pozrie ako v lese svieti slnko. Síce vie si predstaviť tých lúčov pár, ktoré ožiaria možno len tvár a nespestria každý jeden lesa roh. No táto hra svetiel bude asi len viac čarovná, aká je pre Map predstava pozoruhodná.No ako náhle našla svoju kamarátku, tak rýchlo zberá sa ona k odchodu. Snáď zažije s ňou ešte nejednu veselú príhodu.*Sama už hádam späť potrafím. Šťastnú cestu.*Mávajúc jej zaželá a ešte sa pozrie na chvíľu do jazierka, či nezazrie ešte rýb pár. No ako sa stmieva okolo, vráti sa Map na miesto, kde stretla Izevel a tam razí si cestu k prístrešku.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama