"Slečna, spomínali ste, že ste pes. Je to pravda?""Nie!",strikne odmietla ryšavá dievčina.
"Prečo ste potom štekali, keď som prišla?"
"To... bol len taký popud blázna."
"Vraveli ste, že ste blázon. Ako potom viete, že nie ste pes?", teraz sa v hlave ženy ozve neistota. Čo ak naozaj nie je... ? "A čo tie kosti, ktoré ste prednedávnom podarovali? Prečo ste ich mali a odkiaľ boli?",teraz už naliehala. Chcela poznať nástojčivo svoju odpoveď, ktorú si pripustila.
"Ja nie som pes!", poprela ryšavka túto skutočnosť obzvlášť nervózne obrýzajúc si pritom nechty. No jedným hlbokým nádychom sa ukľudnila a pokračovala."Nie som pes, ale dalmatín. To je podstatný rozdiel.", rozhodila rukami a týmto gestom sa snažila zvýrazniť poslednú vetu. "Smiem sa opýtať?", vedela, že môže. Predsa na to za ňou to dievča prišlo. "Čo si na sebe najviac ceníte?"
"Hmmm... povedala by som, že sú to tieto bozky, čo sa mi vždy rozsvietia!", ukázala na svoju kožu pokrytú pehami ako brokmi.
"Sú naozaj pozoruhodné.", podotkla žena sediaca oproti Noe. "A nie je tu nič iné, čo by sa našlo?"
"Nemyslím si. Ostatné detaily týkajúce sa mojej osoby sú priam všedné." "A ako by ste v skratke zhrnuli svoje detstvo?", konečne sa dostávajú k jadru veci.
"Ako to len ... povedať.", tentoraz sa ryšavka hlboko zamyslela.
"Mám brata. Sme dvojčatá. Dalo by sa povedať, že sme sa narodili na prahu zimy, asi tak mesiac pred Vianocami. Dátum však nie je dôležitý."
"A aký je váš vzťah? Máte nejaké spoločné záujmy, či ste kedysi mávali?", podvedome sa táto žena začala upínať na ryšavkynho brata. Čo ak on zmenil jej predstavu o sebe na dalmatína? "Neviem. Dávno sme sa nevideli. Už ani neviem, kým Peter je.", priznalo dievča nerozhodne. Nevedela, či o tom má rozprávať, keď to pred bratom ešte neodtajila. "No kedysi sme sa radi preháňalispolu po záhrade. Veľmi dobre si pamätám o koľko častejšie sme spolu trávievali čas oproti dnešku." Jej pohľad sa zastavil myšlienkami pri detstve."Asi by som ho mohla znovu vyhľadať.", chcela vstať zo stoličky, no len vrhla spýtavý pohľad na ženu a chcela zistiť, či je to práve vhodné. "To by ste naozaj mohli!", niečo si tá žena poznačila. "No ešte mi musíte ešte niečo porozprávať.",ako tak neprirodzene pretiahla to slovo ešte niečo, Noe sa zazdalo, že to ešte dlho potrvá.
"A máte nejakých priateľov?", opýtala sa nástojčivo.
"No... na začiatku ich bolo veľa. No pár ich umrelo, a keď som začala prepadať, tak sa všetci moji rovesníci už vytratili zo školských lavíc. No pár by sa ich našlo. Bobo, havran,... možno aj niekto ďalší." "Kto je havran?", opýtala sa, pretože identitu Boba spolu rozobrali už na začiatku.
"Je to len jeden havran. Našla som ho na stene, keď som sa prisťahovala na internát."
"On tu už bol na začiatku?", obe vedeli, že na túto otázku nemusí odpovedať, preto žena oprtoi pokračovala. "Prečo je tak dôležitý, že ste ho spomenuli?"
"Vlastne je to niečo ako môj dôverník. Pomohol mi, keď som sa veľmi bála."
"Čoho ste sa báli? Povedzte mi to, ja to pred každým zamlčím." Dievča podľahlo chvíľkovému váhaniu, no nakoniec prehovorila. Sľúbila mlčanlivosť. Čo ak sa niečo prihodí, ak ju nedodrží? No je to už toľko rokov... "Ja,... raz som stretla jedného muža."Tak predsa len to vyslovila. "Bolo to asi na konci druhej triedy.", striasla sa pri tej spomienke, no pokračovala ďalej."Vyhrážal sa mi! Povedal, že mám nájsť mená čo najviac roathov."Ryšavka sa roztriasla."No už sa neukázal, no stále ma prenasleduje myšlienka, že... ",už nechcela povedať ani pol slova o tom mužovi.
"Utíšte sa!Určite sa dávno pominul. Prejdime radšej k vašej práci. Máte ju rada?", žena podala dievčaťu ruku a držala ju za ňu, kým triaška neopadla.
"No, je to zaujímavá práca. Nikdy by ste si nepomysleli, čo dokáže také dieťa vymyslieť. A keď sa tak vraciam k vlastným úlohám, ktoré som odovzdala, tak mi príde až nereálne, čo všetko som si vedela vymyslieť."

Peter David Greiwick
*dvojča*
*laithan*
*Redaktor*

Lesya Netrebko
alias
Bobo
*priateľ*
*saitir*
*Mníška*