Étienne Léidiàn a Rosalie Burnet
*Nie je nad príjemnú večernú prechádzku po uličkách mesta, ktorými sa rozlieha jednotvárny klopot jej topánok. Stále sa nemôže vyrovnať s udalosťami, ktoré sa za posledných pár dní odohrali. Má pocit, akoby tu v meste žila už niekoľko rokov, počas ktorých sa tie veci stihli udiať a nie len pár dní, nanajvýš týždňov. V hlave sa jej víria všemožné myšlienky, ktoré sa nedajú umlčať, spomienky, ktoré sa nedajú potlačiť a teórie, ktoré sa nedajú vyvrátiť. Mimovoľne zamieri smerom ku knižnici, aj keď nemala byť cieľom jej dnešnej cesty. Keď však príde až k jej dverám, neotočí sa neodíde. Zastane, zahľadí sa na dvere a uvažuje, či má vojsť. Nakoniec ju však premôže túžba opäť sa ponoriť do jedného z mäkkých kresiel a nadýchnuť sa vône starého pergamenu a tisícov kníh, pod ktorých tiahou sa prehýbajú vysoké drevené police. Pomaly teda stlačí kľučku a potichučky vojde dnu*
*Prechádza sa pomedzi police plné kníh, ktoré sa pod ich tiahou priam prehýbajú. Prezerajúc si tituly kníh sa snaží vyhľadať jednu knihu hovoriacu o tomto svete. Sleduje, koľko titulov hovorí len o živote v tomto meste. S rovnakou nevôľou a entuziazmom pre vec, akou sa tu vybral sa prehrabáva v zväzkoch. Vojsť sa sem rozhodol až potom, čo ho zdrapila v lese nejaká divná ruka, o ktorej ešte nepočul a dúfal, že sa nič zo sveta okolo nepotvrdí ako reálne. Ale hrubé zväzky popierajú svet, v ktorom vyrastal. V tichu knižnice sa jeho kroky ozývajú neprirodzene ťažko, no tlmené kobercom znejú skôr ako bubnovanie dažďa na okenné tabule. No keď sa niečo pri dverách šuchne, tak spozornie. Nemusí ho predsa nikto nájsť práve pri tejto polici. Preto si to nasmeruje k prednejším radom políc a len ukradomky sleduje kroky mladej dievčiny, ktorá vstúpila.*
*Akonáhle otvorí dvere, ovalí ju tá krásna vôňa, kvôli ktorej sa nakoniec rozhodla vojsť dnu. Knižnica je tichá, osvetlená len tlmeným svetlom, ktoré tomuto miestu dodáva patričnú atmosféru. Za pultom pre knihovníka nikto nestojí. Je tu prázdno. Na kratučký okamih zostane stáť medzi dverami a s jemným, takmer nebadateľným úsmevom na perách sa obzerá po policiach. Potom zatvorí dvere a vojde do jednej z uličiek. Pomaly, opatrne, akoby sa bála, že aj tým tlmeným zvukom jej krokov by mohla vyrušiť knihy z hĺbavého odpočinku. Jednou rukou jemne prechádza po chrbátoch kníh a druhú má voľne spustenú pri boku. Už nemá na rukách natiahnuté biele rukavičky. Odvtedy, ako si ich raz nenatiahla na svoje krehké rúčky si ich už viac nedala. Pre niekoho to môže byť úplne bežná, ba až banálna vec, no pre ňu je to začiatok. Maličký krôčik k začatiu života, ktorý tak úporne túži viesť a kvôli ktorému sa rozhodla ujsť z domu*
*Zrýchly krok od políc, kde sa pred chvíľou prehrabával, keď sa slečna vyberie hlbšie medzi naukladané police. Nebadane sleduje jej krok, ktorým vstupuje medzi prvé rady políc, no potom sa priblíži. Tentoraz si asi neodnesie knihu, po ktorú sem prišiel, tak mu niečo porozpráva toto dievča. Aj tak si ju nechcel požičať od knihovníčky, aby nemusel znášať jej spítavé pohľady, prečo si vybral toto "detské" čítanie a nie niečo iné.*Príjemný podvečer.*Pozdraví sa a sleduje tých pár krokov, ktoré ešte spraví, kým sa k nemu neotočí, aby zistila, kým je.*
*Prejde ešte pár krokov, kým ju niečí hlas neprinúti zastať a pootočiť hlavu. Hlas patrí mladému, na prvý pohľad nevýraznému mužovi. Už už by aj niečo vyhŕkla, keď si pripomenie, čo si včera zaumienila a tak sa len milo usmeje* Ďakujem, aj vám prajem príjemný večer *slušne sa pozdraví a na perách si stále udržiava milý úsmev. Je zaujímavé, ako ľahko sa človek v knižnici zamotá a ako ho knihy dokážu skryť pred zrakom iných ľudí. Keď sem vošla, odprisahala by, že tu niet živej duše. No to by bola povedala aj v ten osudný večer, keď sa tu stretla s Anthonym. Jemne potrasie hlavou, pretože je to tá posledná bytosť, na ktorú chce práve teraz myslieť, no nech sa snaží akokoľvek, vždy sa jej nejakým spôsobom opäť votrie do mysle a nechce odtiaľ odísť*
*Taktiež jej milý úsmev opätuje. Nechce predsa niekoho svojím pohľadom strašiť. Chvíľu pozoruje ako tam nehybne stojí, no vysúka nakoniec zo seba pár viet.*Smiem vyzvedať?*Povie príliš zdvorilo a hneď na to prejde aj k svojej otázke.*Čo vás priviedlo tak neskoro na takéto opustené miesto?*Snáď ju len neurazí otázka tak priama a výraz plný čírej zvedavosti, ktorý na okamih prenikol na jeho tvár. Nikdy nemusel nič zakrývať, či sa správať podľa určitých pravidiel. No odkedy prišiel sem, tak sa jeho svet zmenil. Preto neobratne zakryl svoj priamy výraz zaujatosti pre vec a pozrel nie tak prenikavo na slečnu, ktorá pred ním stála.*
*Stojí tam, hľadí na neho a trochu ju poteší, keď jej opätuje úsmev. Nerada by, aby niekto so zatrpknutou povahou skúšal jej trpezlivosť, ktorá by inokedy už dávno pretiekla. Stále si musí pripomínať, čo si sľúbila a jednoduché to teda naozaj nie je* Bola som práve na prechádzke, keď sa mi zacnelo za vôňou pergamenu a starých kníh *s úsmevom mu odpovie na otázku* Tú istú otázku by som sa však mohla spýtať aj ja vás *povie udržiavajúc si na tvári ten istý milý výraz ako doteraz*
Ja by som skôr rád pred pričuchaním k týmto hrubým zväzkom, niečo sa z nich dozvedel.*Odpovie spôsobne a pozrie sa na milenú slečnu. Nejako je priveľmi premilá, ale predsa len ho láka jej život na tomto svete. Pohráva sa s myšlienkou, ako by sa od nej niečo dozvedel. Vystrie k nej rukou.*Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Étienne Léidian.*Uchýli sa k malej lesti, kedy prezradiac svoje meno sa hádam stane pre slečnu známejším.*Určite to tu musíte veľmi dobre poznať, keď sa takto odvážne prechádzate po tmavých večeroch knižnicou.*Povie celkom nenápadne, snažiac sa udržať nádejnú konverzáciu.*
...
*Nepoteší ho tá novina, že táto dievčina, nie je tohto kraja. No dlho si zúfať nemieni.*Hádam len nechcete povedať, že taká mladá slečna sa po týchto uliaciach potuluje sama?*Povie začudovane a zarazí ho tá odvaha. Z milenej slečny sa nakoniec ešte len vykľuje nejaká tá nebezpečná dáma ako tie v lese za mestom či slečny zo šikmých uličiek. No keď človek neskúsi, tak nič nikdy nezistí.*No určite niekde nocujete.*Nadohodí znezdania a v očiach sa mu zaleskne ten lišiacky výraz. S tlmeným úsmevkom pokračuje.*Smiem vás teda nocou odprevadiť?*Ponúkne jej svoje rameno, ktoré vystrie jej smerom ohnuté v lakti.*Určite máte o sebe čo povedať.
Rada by som povedala, že vonku na mňa čaká celá garda, ale nie, bohužiaľ nie *povie* Som tu úplne sama *dodá ešte. Možno to nemala hovoriť. Možno je to nebezpečné a práve tým, že sa priznala, že je tu úplne sama si poriadne zavarila. Keby tak o tom vedel jej otec. O tom, že s apo nociach potuluje vonku a sama. Pred pár mesiacmi by ju iste pred knižnicou čakala celá armáda, aby ju odprevadila domov. No už nie. Už viac nie* Teraz si slobodná *ozve sa jej v hlave. Áno, teraz je konečne voľná. Na okami zaváha, keď sa mladík ponúkne, že ju odprevadí, ale prečo nie? Keď nič neskúsi, nič nezažije* Iste, budem rada *povie s úsmevom a prijme jeho nastavené rameno* Popravde ani nie. Vedie celkom obyčajný, nudný život *povie. Nechce spomínať na tie dni, kedy bola doma uväznená ako v klietke*
*Chytí Rosalie silno pod pazuchu a usmievavo sa pustí do reči.*Každý a jeden život má svoje úskalia a radosti. Určite sa nájde niečo, o čo by stálo sa potknúť jazykom.*Vyzvedá ďalej. Drží sa radšej predpokladu, že ľudia, čo majú čo povedať sa väčšinou takýchto dialógov stránia, akoby si mal pripustiť, že jej život nemusel byť fantastickým príbehom so zápletkou a odpoveďami na všetky jeho otázky.*Určite ste ako dieťa vyviedli nejakú tú neplechu, ktorá by stála za zmienku.*Povie laškujúc, nechajúc si aj najmenšiu kvapku irónie pre seba. Nerád vedie takéto rozhovory... Sleduje pohľadom Rosalie, keď vychádzajú z knižnice.*
*Drží sa svojho spoločníka a spolu pomaly vychádzajú z knižnice. Vzduch je chladný, no noc je jasná. Na okamih sa zachmúri, keď začne hovoriť o detstve a o tom, že určite musela niečo vyviesť keď bola malá. Iné deti možno áno, no ona nie. Nemala na to dosť priestoru. Bola zviazaná pravidlami etiketou a nekonečnými hodinami slušného správania* Musím vás sklamať. Žiadne neplechy ani príhody, čo by stáli za zmienku *povie úprimne a pozrie na Étienna* No vy určite nejaké vtipné príhody máte *povie* Veľmi rada si ich vypočujem
*Keď vzhliadne ten zachmúrený výraz, tak premýšľa, čo ju z jej detstva môže tak rozlaďovať, aby to stálo za tú chmúrnu vrásku na čele. Raz sa na to ešte opýta, ale vidiac ten pohľad to odloží na nedohľadno.*Pamätám si jeden deň, keď som ešte ako dieťa niečo ukradol z malého stánku na námestí, lebo som vyhladol a domov to mal hodinu cesty.*Rozhovorí sa o historke, ktorá sa stala len nedávno, no bežný človek by ju pripísal skôr dieťaťu, ako mladíkovi. Preto si aj on prikrášli trochu vek v tomto príbehu.*No prichytila ma pritom žena stojaca vo vedľajšom stánku. Spustila tak nahlas svoju pohoršenú reč, že si to všimol aj predavač.*Vyrozpráva zdôrazňujúc každé slovo, čím ho predĺži a celý príbeh istým spôsobom aj natiahne. Takto sa zdá napínavejším ako naozaj je. Tajomne sa usmeje a pozrie sa na Rosalie. Snáď sa len nezačne aj ona pohoršovať nad jeho počínaním.*
*Je rada, že sa nepozastavuje nad tým, že nemá žiadne zaujímavé príhody z detstva a s úsmevom si vypočuje jeho historku* Je to celkom milá vtipná historka *povie* Iste sa niečo podobné stalo veľa deťom *dodá a opäť sa zamyslí nad tým, o čo všetko bola v detstve ukrátená. Asi najviac jej chýbala spontánnosť. V jej živote nebolo nikdy nič spontánne. Všetko bolo plánované mesiace dopredu. Každý krok, každý dotyk, každý tanec, všetko* Pochádzate odtiaľto? *položí mu otázku. Nakoľko ona pochádza z iného sveta, celkom by ju to zaujímalo*
*Trochu sa začuduje, prečo toľko prezrádza o tom incidente. Mohla by sa predsa niekde dopočuť a dozvedela by sa ešte, že je to historka nová a nie z detstva. A pritom chce vyzerať seriózne a dôveryhodne. Zadume sa nad touto skutočnosťou a vytvorí sa mu jemná vráska na čele. No slečna sa už spytuje, odkiaľ vlastne je. Tu sa už viac zamýšľa, čo vypustí z úst na svetlo.*Niektoré miesta poznám lepšie ako toto, ale tu som akosi uviazol a nechce sa mi ešte navracať.* Povie nepriamo niečo o sebe. Hádam to len bude stačiť. Teraz by sa snáď mohol aj on niečo dozvedieť.*A vás privial vietor zďaleka? Takáto kvetina nemôže rásť na žiadnom mne známom mieste.*Opýta sa a zloží Rosalie malý kompliment.*
Takže nie ste miestny *skonštatuje a kráča ďalej. Už je vidno fontána, ktorá sa hrdo týči uprostred námestia obkolesená niekoľkými drevenými lavičkami. Pri jeho komplimente jej jemne zružovejú líčka* Dalo by sa povedať, že som zďaleka *povie* No nie priveľmi *dodá ešte. Nezdá sa jej, že by svet, z ktorého prišla bol ďaleko. Len dúfa, že pre jej rodinu je natoľko vzdialený, aby sem za ňou neprišli. Iste, chýbajú jej. Je tu predsa úplne sama odkázaná iba na seba. No chcela to. Tak sa nemá teraz prečo sťažovať*
*Pozorne si prezerá jej tvár. No nič nebadá na jej tvári, čo by povedalo viac o svete, ktorý spomína. Možno ho spomenula okrajovo, lebo sa tam už nehodlala vrátiť, či nechcela stretnúť nikoho odtiaľ. Nech to bolo ako chce, Étiennovi sa výraz na jej tvári zdá úprimnejší, ako ten, čo musel nasadiť on.*Tak potom hádam zbežne tento kraj poznáte, keď to nie je až tak ďaleko.*Nadhodí so záujmom.*Možno by ste mi o tomto mieste mohli všeličo zaujímavé povedať. Nech viem, kam som pricestoval.*Povie nonšalante a pozrie sa skrz námestie, prezerajúc si ako sa všetko okolo skrýva v tieni tmy, z ktorej je miestami odhaľovaný kde-tu kúsok svetlami pouličných lámp.*
Poznám to tu naozaj iba veľmi okrajovo a je mi ľúto, že vám s týmto nemôžem pomôcť *povie a zabočí do jednej z uličiek. O chvíľu už budú pri dome, kde býva, Je rada, že ju odprevadil. Určite sa s Étiennom ešte niekedy rada stretne a dozvie sa o ňom niečo viac* Možno, keby sa spýtate niekoho z domácich, isto vám budú užitočnejší ako ja *povie s úsmevom* Vlastne, jedno pekné miesto tu poznám, je to čistinka *dodá* Je tam naozaj krásne. Tráva je stále zelená a hladina jazera taká číra a pokojná *zamyslí sa. Keď tam bola naposledy, prihodilo sa niečo, čo si nevie vysvetliť. A práve tá spomienka ju doženie k tomu počínaniu* Tak, tu bývam *povie s úsmevom a zastane pred jedným z domov v uličke* Som vám nesmierne vďačná, že ste ma odprevadili *povie, pousmeje sa, pozrie mu do očí a potom sa k nemu nakloní a jemne, krátko ho pobozká. Sama nevie prečo to vlastne urobila. Keď sa od neho odtiahne, sklopí zrak*
Snáď sa len už niekto nájde. Napriek tomu vám ďakujem.*Povie nonšalantne. Napriek svojej snahe sa asi dnes už nič nedozvie. Snáď sa mu pritrafí iná ochotná duša, čo mu povikladá, ako to tu beží. No ako tak prechádzajú po námestí, Rosalie ich nasmeruje k jednej z pokľudnejších uličiek mesta, kde sa prvú noc uchýlil. Zo zamyslenia ho vytiahne jej hlas.*To ja vám ďakujem za príjemný večer.Ver...*Vetu nedokončí, pretože sa k nemu slečinka nakloní a bozkom ho zaskočí. Étienne nervózne odstúpi, keď sa ho doknú jej pery. Zmetene sa jej pozrie do tváre a ako klopí zrak. Mal by sa ako džentlmen zachovať. No ľahšie je ujsť.*Ďakujem Rosalie.*Povie viac menej neisto a miesto ukážkového správania citlivého chlapca otočí zrumenenú tvár v inú stranu.*