Tytil Teressi Taylor a Naysa Christie Taylor
*Tytilko sa unavene napred derie, kým znými kraj pred sebou neuzrie. No zastaví sa príliš náhle a rys s Izou kráča stále.*Alert, zastaň na chvíľku.*Chce dokončiť aspoň nejakú myšlienku. Niečo sa v ňom pohlo zrazu, keď sa mu ten známy strom dostal do pohľadu. No žiaden obraz a ani len letmá spomienka, z ktorej by sa utvorila istá mienka. Preto vykročí k "známemu" domu trochu neisto. Hľadá tu nejaké dobre známe miesto. No pamätá si len tie stromy a starú fasádu domu, ktorá sa vráskami podobá nejednému stromu. No všetko okolo príde mu v tejto chvíli akési maličké, akoby spomienky patrili veľmi malinkej postavičke, ktorá sa už niekde ďaleko stratila a nie je už šanca, aby sa vrátila. Ako len mohol za jeden krátky čas tak Tytilko vyrásť. No aj s babuchou sa mohlo predsa všeličo stať, tak prečo nie aj s tou neznámou osobou, ktorú stretli na prechádzke s tetou. Zazerá jedným okom smerom k sestre, ktorú celú cestu nesie Alerte.*
*Už prešiel takmer týždeň, čo sa deti stratili aj s Alertem. No ona sa nedokáže zmieriť s tým, že by mali byť mŕtve. Jednoducho to nemôže byť pravda. Veď s nimi prežila len rok života. A na pol roka ich opustila.* Och.. Nemala si nikam chodiť!* zopakuje si už po biliónty raz a nechá padať z očí slzy. Z detskej izby sa presunie do obývačky na prízemí, kde sú vyložené všetky fotky. Nájde tam jednu rodinnú, teda bez Iana, a vezme si ju. Spolu s ňou sa usadí do kresla pri krbe a zadíva sa na fotku. Prstami jemne prechádza po usmievavých tvárach svojich detí. Na rám dopadajú jej slzy. Prázdnym domom sa ozývajú tiché vzlyky.* Nikdy na vás nezabudnem....
*Chvíľku mu vŕta v hlave divná myšlienka, ktorú by postrehla hádam len jeho sestra či maminka. Zmätene sa snaží prísť na príčinu, komu má klásť za vinu, že je on taký veliký, že sa už nezmestí do svojej postieľky. Aj Iza sa veľmi zmenila a veľmi rýchlo taktiež podrástla. Tytilko si predsa nikdy nevšimol, že by z nej taký veľký človek pri ňom vyrástol. Ako sa k nemu blíži ten dom známy, tak ho ta nesú nohy hádam sami. Už aj Alertovi vystačí jeho krok, idú spolu vpred pri boku bok. A keď on pred dverami zastaví, tak sa zarazí náhle. Nebude sa zdať mamičke ako človek noví, ktorí sa nijako nepodobá jej synovi. Preto len veľmi ustráchane stlačí zvonček pri dverách, a vrhne na Alreta pohľad, čo prezrádza ako sa topí v obavách.*
*Z myšlienok na stratené, možno mŕtve deti ju vytrhne hlas zvončeka. Preto rýchlo vyskočí na nohy a okamžite si rukou utrie tvár. Len oči hovoria, ako sa pre tých drobcov trápi - červené od plaču, kruhy pre málo spánku.* Idem!* zakričí, aby dotyčný náhodou neušiel preč. V skutočnosti je celkom rada, že k nej niekto prišiel. Aspoň sa môže odreagovať od svojho smútku. Fotku položí späť na svoje miesto a potom sa postaví pred dvere. Zhlboka sa párkrát ešte nadýchne a vydýchne a potom otvorí. Očakáva dospelú osobu. No na jej prekvapenie tam stojí asi 14-ročný chlapec, čierny a vedľa neho rys s dievčaťom na chrbte. Na tvári sa jej zračí šokovaný výraz.* T-t-tytlo?* nesmelo sa spýta a čupne si k nemu, aby si premerala každučkú časť jeho tváre.*
*Prepadnú ho náhle pochybnosti, keď sa hneď neobjaví v dverách ktosi. Čo ak sa predsa len pomýlil a k zlým dverám si to omylom namieril? No keď sa spoza dverí ozve známi hlas, presne rovnaký tomu maminmu navlas,pozrie sa na tie dvere o niečo srdečnejšie, ako keď sa niekto pozerá na svoje šaty staršie. A keď sa dvere náhle otvoria, jeho črty radosťou zahoria.*Maminka. Však nám budeš ešte čítať z knižky?*Preruší svojou otázkou skúmavý pohľad maminky. Hádam len priveľmi nevyrástol, aby si sám čítať dlhé príbehy musel či mohol.K Ize tvár svoju však otočí rýchlo a pozrie ako ju ten obrat náhly zmohol.*Iza už zaspala, ale tiež by rada počula.*Prešľapne na mieste pred dverami, už by sa rád aj ocitol medzi stenami.*
*Počujúc to krásne slovo z úst toho dieťaťa, pochybnosti sú hneď preč. K tomu sa pridáva aj to telo dievčatka na rysovi. /*Isa ako vždy,*/ v duchu sa usmeje a okamžite svojho syna objíme. Stíska ho a vyzerá, že ho už viac ani nepustí z rúk. Nad jeho poznámkou sa len zasmeje cez slzy, ktoré sa opäť pustili. No teraz sú to slzy radosti, nie smútku.* Ale zlatko, jasné, že ti budem čítať z knižky. Aj keď by si mal milión rokov!* pošepká mu do ucha.* No ale najprv bež dnu, zlatúšik,* povie mierne rozkazovačným hlasom.* Nebudeme predsa pred dverami mrznúť,* odôvodní svoje konanie a popostrčí ho do domu. Isu vezme z Alerteho do svojho náručia a uloží ju na gauč. Prikryje ju teplou dekou a vlepí jej jeden bozk na čelo. Jediné známky života prejaví Isa slabým pomrvením sa. Ukáže Alertemu, aby si ľahol vedľa nej. Isto je vyčerpaný, že na sebe nosil váhu dieťaťa.* Tytilko, kde ste sa mi stratili? A vieš, kto bola tá teta?* posadí sa do druhého gauča a ukáže Tytlovi, aby si sadol k nej. Jednoduchým zaklínadlom im obom vyčarí šálku horúceho kakaa a potom chce počuť už len rozprávanie.*
*No maminka ho miesto toho objíme mocne, drží ho pevne po predlhom čase. Pritúli sa on k nej aj inak ako v sne, kedy sa stretli s maminkou po jej odchode do práce. Hneď aj prekročí radostne prah dverí a do menšej obývačky si to namieri. Na čele vráska pochybná mu vystane, čo sa len to s človekom keď narastie stane. Nič sa mu nezdá také veliké, že by sa za tým mohol stratiť pri skrývačke. Sadne si hneď vedľa sestry na sedačku a obzerá si všetko nanovo. Nemyslel si, že sa mu podarí nájsť späť cestičku, ktorá by ho priviedla opäť späť domov. Pri zmienke o čase, čo si pamätá posledný, sa mysľou späť k tomu vracia dňu. Náhle mu príde ten deň strašný a vzdialený. Vyvoláva len spomienku strašnú.*Neviem, kde sme boli. Všetky veci sa mi stratili. Ja, ja som bol takýto veľký, keď som som odišiel od tej tetky.*Jeho reč je veľmi spretrhaná a celá jeho osoba sa zdá stratená. V ruke nervózne začne vankúš hneď vedľa žmoliť, akoby sa nevedel sám v tom všetkom vysomáriť.*
*Keď sa usadí ku sestre i k nej, objíme ho okolo ramien. Teraz, keď ich už má doma, chce im venovať každý kúsok času. Započúva sa do jeho slov. Vedome otvorí svoj blok voči cudzím pocitom, aby mohla svojho syna v prípade potreby upokojiť. A nemýli sa. Chúďa, je zmätený a možno trochu ešte vystrašený. Preto mu venuje letmí bozk do hnedej kučeravej hrivy.* Nič to, zlatko.. Už si s maminkou a nič sa nedeje. Všetko je v poriadku,* hovorí potichu. Nechce ho predsa vystrašiť. Potom mu podá šálku kakaa a zo svojej si uchlipne.* Akej tetky?
Tá čo v ruke prútik držala a zrazu do parku vtedy prišla.*Povie vystrašene a pozerá sa okolo zmätene. Nechce si viac na ňu spomínať a každý ten detail si vybavovať.*A potom to zabolelo a náhle ma to prebudilo.*Nevedel sám čo si má o tom pomyslieť, alebo ako si to má všetko vysvetliť. Preto vzal radšej do ruky hrnček kakaa, ktorý mu maminka podala. A rýchlo mlieko sŕkajúc sa mu podarí pre tento moment zabudnúc na celú cestu len sedieť s pohárom v ruke a nechať čas plynúť v krátkej odmlke.*
*Snaží sa upokojiť svojho syna. Sústredí sa na to, aby sa celou miestnosťou rozlial pokoj. Malo by to pomôcť, aby sa prestal báť.* Pokoj, zlatko, pokoj...* znova mu povie a započúva sa do jeho pár strohých viet. /*Zabijem tú mrchu! Nielen že mám teraz deti vystrašené na smrť, ale sú o 12 rokov staršie!*/ zahromží v duchu, no zvonka nedá na sebe nič znať. Ticho pije svoje kakao a vychutnáva si pohľad na obe deti. Keď tak vidí spiacu Isu, v hlave sa jej vynorí zložitá otázka. /*Ako budeme spať?*/ nemôže ich dať do ich spoločnej izby, keďže do tej postele sa už nezmestia. Bude musieť vymyslieť niečo lepšie. Vidí to v najbližšie dni na nákupy.* Zlatko, nechceš ísť do postele? Dnes večer by sme spali všetci traja spolu. A Alerte by nás strážil,* navrhne mu, keď dopije svoje kakao a ešte tuhšie ho objíme, aby stratil úplne pocit nešťastia a sústredí sa na radosť.*
*Čím dlhšie sedí v rukách držiac kakao, zdá sa mu, že všetko príjemne ustalo a nič sa viac nikdy nesmie stať. Tak krásne sa mu začala tá chvíľa zdať. Strach sa len pomaly stiahne z vedomia, drží sa s posledných síl pred chvíľami pokoja. Usrkne si veľkým dúškom mlieka a potom opäť oprie sa. Unavene sa pozrie na svoju spiacu sestru hneď vedľa, aby aj posledná pochybnosť z neho zmizla a obráti sa k mamine náhle, berúc sa hneď do spálne.*A budeš nám čítať?*Nezabudne sa Tytil ešte opýtať, kým sa všetci traja ocitnú v posteli, kde po dlhom čase zaspali.*
*S radosťou sa postaví, keď vidí, ako jej syn s elánom do spálne namieri. Krátko sa zachichoce a zoberie Isu na ruky. Tá spí tak tvrdo, že si tieto presúvačky ani veľmi nevšíma.* Budem čítať, čo len chceš,* usmeje sa na syna, ako pochodujú smerom do spálne. Teraz je aj rada, že je Ian preč. Aspoň má kam deti uložiť. A nebude sa cítiť tak sama. No skôr, než by vôbec stihla niečo prečítať, zaspia nielen deti, ale aj ona sama.*