Tytil Teressi Taylor a Xamosien Christie Taylor
* Po dlhom čase je zase doma. Och, ešte dobre, že si priniesol tie medaile, ktoré vyhral. Odložil si ich na poličku a zišiel dole do kuchyne, kde nikto nebol, ale počul, akoby nejaké mrčanie, alebo niečo také. Zamračil sa a prekutral kuchyňu, nakoniec niekoho naašiel v obývačke na pohovke. Jeho synovca. Tytilko. Prisadne si k nemu a usmeje sa na neho.*Ahoj krpec. Ja som Xam, tvoj ujo.*povie a opatrne si ho zoberie na ruky.*
*Tytil sa na brucho otočí. Núti ho zvedavosť či zočí, ako sa niekto okolo túla a či mu nie je dlhá chvíľa. Je to tak pekné len tak vstať a ísť sa prechádzať. No žiaľ ten drobec maličký, nezlezie ani zo stoličky. Ako sa môže malé dieťa dočkať potom skoro výleta. No keď sa zjaví niečia tvár, Tytil si zmyslí malý zmar. Začne si on mrnčať nahlas a čaká či bude mať nejaký ohlas. A hneď do ruky vezme ho. Nevidel tu ešte človeka takého mladého. Malými rúčkami preto zatlieska a zakričí...*Kuááááá.*Chytí sa pevne nového človeka, ktorý sa predstavil ako rodinka. Potom však prstom ukáže von, kde býva niekedy veľký zhon. Stále ta niečo lieta a víchrica to ta tiež občas zmieta. On by sa rád na pozrel zblízka, už mu nestačí len pohovka či kolíska.*