Noa Greiwick a Lesya Netrebko
*Vybehne zo svojho kabinetu. Už je unavená z tých poplašených študentov, ktorí sa celý mesiac neráčili ukázať a teraz sa jej tuto snažia naraz všetci nasáčkovať do kabinetu aj napriek tomu, že je nemysliteľné, aby sa tam zmestili. Nechá na dverách jednoduchý odkaz. Úlohy mi posielajte sovou do polnoci. Vezme takto nohy na plecia od povinností a kráča smerom k školskému nádvoriu. Snáď ju tu nikto nevypátra, kto by sa jej snažil opýtať na nejaké podrobnosti. Spokojná s vlastmým rozhodnutím sa posadí pod košatý strom, ktorý kedysi len rýchlo obchádzala a oprie sa. Únava ju neťahá na nejaké nezvyklé potulky po okolitom kraji. Vyžadovali by v tejto chvíli od nej priveľa odhodlania.*
*Kráča smerom od lesa, konečne sa jej podarilo odpratať škody po pokuse s gestom na Mágiu. Rozmýšľajúc o tom, čo sa ešte tento rok pokazí, narazí na začiatok nádvoria, no tam zastala a zadívala sa na košatý strom, ktorého konáre sa badateľne zakývali, aj keď vládlo absolútne bezvetrie. Zamračila sa. Pozostatok rastlino-pohárovitej koreňovej sústavy? To hádam nie! Nie, tie čertovské veci sa nemohli rozutekať ešte aj sem! Rozbehla sa k stromu, až pri lavičke zastavila. Pomaly sa zakrádajúc pokračuje, netušiac, čo môže očakávať od toho náhodného stvorenia, ktoré vytvorila. Krôčik-dva-tri, stop. Krôčik-dva-tri, stop. A opäť krôčik-zdvihnúť hlavu-dva..* Dalmatínka! *Po tvári sa jej rozlial úsmev, vystrela sa, ostražitosť pominula, len na ňu tam hore s vyvrátenou hlavou čumela a nevedela sa vynadívať pohľadu na známu tvár.*
*Kedysi by sa bola rozbehla preč od školy a všetkých nepodarených úloh, ktoré kedysi nezvládala, ale teraz sa len sediac dívala na hviezdy, ktoré sa jemne trblietali ale nijako obzvlášť nekontrastovali s pekný kosáčikom mesiaca vysiacim na oblohe. Plytko dýchajúc si ani nevšimla zakrádajúcu sa postavu, ktorá sa k nej blížila. Ešta ani vlastne nevedela, či majú študenti takéto nočné vychádzaky povolené, ale nebola z ľudí, ktorí by šli všetko žalovať vedeniu. Stŕpla, až keď niečo šuchlo v tráve za ňou, no bolo to natoľko blízke jej človeku, že sa neodvážila otočiť hlavu. Vychutnávala si napätie, ktoré sa v nej stupňovalo, no keď sa tvár zjavila a pozdravila, tak od prekvapenia vykríkla a radostne na ňu pohliadla, keď sa postavila.*Bobo!*By sa aj viac radovala ale nevedela, čo by v tej chvíli ešte názornejšie ukázalo jej radosť.*Ako to, že si ušla spod tej mníšskej kutany?*Vysype nakoniec zo seba a rada by vedela, čo sa z jej priateľkou dialo po tom, ako sa spolu nadránom rozlúčili.*
*Áj, koľko len času prešlo! Nespočetne veľa. Ba veru spočetne, len komu by všetok chcel počítať? Trochu naklonila hlavu, len tak, pre dojem, lebo si spomenula, že sa to tak písalo v mnohých knihách, ktoré stihla v kláštore poprečitúvať.* Poslušne hlásim, že ušla. *Odvetila veselo a bez váhania si sadla oproti nej, prekrížiac nohy do tureckého sedu.* Bola som tam z vlastnej vôle novickou. *Vysvetlila a úsmev jej stále neschádzal z tváre, lebo ani zlé a pochmúrne spomienky na vlastné činy ovplyvnené činmi druhých nemôžu byť dostatočné na zničenie radosti, priam detskej radosti, ktorú zažijete keď priateľa z detstva stretnete. A hlavne takého verného, Dalamtínskeho!* Ale predtým ešte som im nastolila správnu životosprávu. A hlavne zmenila vedenie. *Nevinne sa usmiala a už sa tešila na otázky, ktoré by sa nedali očakávať od každého, len od Dalamtínky, práve preto to boli otázky výnimočné, lebo boli od nej a tie sa od iných čakať nedali.*
*Spolu sa do trávy posadia. No nestihne novopečený unavenec ani zaprotestovať a už sa k nej hrnie odpoveď na otázku ňou kladenú. Prihralo to na jej strunu slastnú a pohladilo dušičku psiu, keď k nej správa doľahla, že Bobo sa sem sama ísť rozhodla, ale ešte väčšia radosť sa jej zdá, že je tu na škole opäť znova. Nečakala takú milú návštevu a hlavne nie tak k večeru, keď sa chcela pod strom posadiť a svojej unavenej duši uľaviť.* No bližšie priblíž mi strašidlo, aké si to zaviedla pravidlo od toho tajomného vedenia.*Pozrie sa priam na ňu zdesene, či nepochytila nejaké to mníšske striedme učenie. Ver učenie je to o veľkej pokore a žobrote, kedy človek nevyhýba sa lopote. No snáď Bobo sa len priučilo máličko a ostalo v jej duši veľké miestečko, kam sa zmestí všetká jej psia abstrakcia, ktorou celou ona sama dýcha. Takéto myšlienky navedú Nou na veľmi rýchle chodníčky, ktoré ju poľahky uvedú do mýlky. No nie hádam teraz chyba na poradí, ktorá sa do jej myšlienom zaradí.*
*Zahniezdi sa na mieste, usmieva sa neprestajne a na um jej neprichádzajú iné myšlienky, ako radostné, veselé, povznesené, také, čo osladia život a pohladia dušu. Usmiala sa nad otázkou, ani nie nad jej znením, skôr jej štylizovanie ju pobavilo, alebo skôr uspokojilo, lebo dávalo naznámosť, že čas nič nezmôže, z Dalamtínstva sa nevyrastá. A rovnako sa vyrastá z Bobovstva. Prosto, nikdy.* Nuž.. *Začala tajomne, naťahujúc spoločníčku a gumu na gatiach.* Pamätáš si tú pohromu čo po tom nastala, čo si ma navštívila? Hotová apokalypsa! *Zabedákala a nezabudla na vážny výraz, aký je možno vidieť u starších bábušiek, ktoré rady preháňajú, zdôrazňujú a robia z muchy slona.* Ich Matka Predstavená - tak ju volali - bola za modlenie. No povedz! *A teraz si už skutočne prišla ako jedna z nich, veď frázy ich mala v ústach vložené.* A tak som ju ovalila - bum! Všetky som do krytu povolala a neskôr jednu sestru vymenovala. *Ešte jedna maličkosť ku celej pravde schádzala, no zdráhala sa ju Dalmatínke vyzradiť, veď predsa šlo o hanbihodnú vec!* A možno tak trochu za prorokyňu ma majú. *Priznala však napkon, veď je to len Dalmatínka predsa! No na tvári zjavil sa tak či tak nehraný nepokoj. Kto vie, kto vie čo zistiť stihla, čo je tu?*
*Pozrie sa na Bobo veľmi pozorne, nech ani jedno jej slovo neunikne. Veď práve po tých slovách rozsiahlych chcela sa znova vydať na ten dlhý výletík. Bolo by to veru škoda, kedy to neurobila tak náhoda, že Bobos a na škole zjavilo a jej ju do cesty privialo. Veď s kým by predsa potom mohla diškutírovať a vážne či veselé témy preberať. Bolo by to hádam nemožné, o takéto veci sa pokúšať osamote. Je to predsa vec ľudská a spoločenská taká živá a zaujímavá dišputa. A nehodí sa do prázdneho kumbálika, kde sa Noa len nedávno usídlila. Síce miesto pôsobiska sa nijako nezmenilo, no jej oku sa nejako uhol skryvil a dianie v jej milovanom Rewoari zakryl. Ale dosť už takých myšlienkových bokoviek. Preda chcela niečo od Boba zvedieť a takto keď tu bude ticho čučať, nič sa jej nestihne do hlavy pripliesť. Nuže prikývla hlavou a spomla na tú pohromu, ktorá zmáhala nedávno aj túto školu. Bolo by to ver čudesné, keby sa to aj Noe nezadalo aspoň trošku údesné. No jej Dalmatínske ja prevážilo a skazu v nej oddialilo.*Bola to priam veľká pohroma, no zastavilo ju niečo... Hádam to bola len náhoda a naša hlúposť vo veci tejto apokaliptickej len na šťastie vyšla. Veď sa aj tak hovorí, že sprostému šťatie praje.*Povedala medzi rečou, kým ju Bobo skúšalo a napínalo, koľko by jej trpezlivosť vydržať mohla, no do reči sa skôr pohla, ako sa stihla Noe trpezlivosť minúť. No keď spomlo Bobo menovanie, otvorili sa Noe ústa a pozerala sa ako v posteli na chrústa, o čom sa vedie reč. Veď ako by mohla mať nejakú reč v kláštore novicka a ešte niekoho do funkcie menovať?! Toto sa jej do hlavy nechcelo vopchať. No Bobo pokračuje ďalej priam bleskovo, skôr ako padnú jej otázky zvedavo.*O Bobo veľký ty si prorok tam? Tak to by sme mohli nejako využiť.*Povie nejako potmehútsky, ako to robia len šantivé psy a pozrie sa strašidlu do očí, či v nich súhlas zočí.*
*Výčitky jej možno trošku hryzú svedomie, no čo tam potom! To sa zacelie. Hlavné bolo, je a vždy aj bude, že Dalmatínke vždy povedať všetko môcť bude! Nie že by doteraz preberali témy vážne, tajné, možno len na úrovni detských hračiek, no teraz sa už časy pomenili, obe povyrástli do krásy, či skôr do dospelosti, preto sa i závažnosť tém musela meniť! Prebehol jej mráz po chrbte keď si uvedomila závažné činy svojho života, kruté činy, zlé činy. No Dalmatínka pred ňou neostala ticho sedieť už ani chvíľočku a odohnala svojou rečou každú zlú myšlienku, alebo skôr skoro každú, lebo aj jeden list sa vždy vyhrabe spod hrablí a zostane špatiť záhradu, až kým sa nevezmete a nezdvihnete ho, no vtedy ho vietor odvanie a popreváža vás po celučičkej záhrade, až sa na ten list vybodnete, prestanete naň myslieť, no on zostane špatiť. A tak to bolo i stou myšlienočkou nedobrou, zlou ba priam, ktorá sa hniezdila v jej pokojnej mysli.* Nuž modlili sme sa my i tam, v úkryte. *Objasnila veci a uviedla na pravú mieru, ako sa aj sluší, patrí.* V to veria sestry mníšky, že Sententia, Saitirov ochrankyňa, vyslyšala ich a pomohla. *Nie že by tomu verila ona...a nie že by nie. Bolo to len mníšok konštatovanie.* Využiť? *Zdesenie sa zjavilo v tvári. Azda nedošlo jej, že to k nej Dalmatínka vraví. Len to tá pochmúrna myšlienka vyskočila napred, ponáhľala sa pokaziť posedenia veget.* To by správne nebolo, to by bol priam hriech! *Dlaňou ústa zakryla - čo to trepe? Eh...* Povedať som len chcela, že že už zla som odžila.. Viac než huncútstva to boli, a mám ich dosť, nadosmrti ma to bolí. *Priznala trocha skormútene a smutná, že odmietnuť musela, len do zeme hľadí, trocha stene, že takto sa voči Dalamtínke previnila.*
*To veľké rozjarenie v smútočnom duchu nepridalo Noe na veselosti, či radosti, no trápilo ju priam veľkopansky, čo to za huncútsva mohli byť.*Juj Bobo veľké, ale čo by si ty len mohla spraviť, aby to mohlo niečiu mienku o tebe pohaniť a tak škaredo ťa na svetle vykresliť, ako si to tu opísala. Nie je to predsa snáď žiaden hriech niečo malé občas vyviesť.*Povedala Bobo vľúdnem, aby dýchala viac kľudne a chcela sa aj ona k nej viac nakloniť, aby ju mohla po chrbte pohladiť. Snáď aj táto pomoc maličká, ktorá príde od priateľa, na nejaký ten čas chmurné spomienky zhladí a trochu úsmevu navráti. Bola by to teda riadna škoda, keby bolo Bobo veru nešťastným človekom, ktorý nevie vyjsť so sebou a svetom.*
*Naplnila sa jej obava veliká, že ju najviac zaujme veta posledná, ktorá najhoršie sa vravela a na takú pôdu záujmu padnú nesmela! Aj hľa, očividne smela! No nemala, veru nie. Jej to ani náhodou vhod neprijde. Stuhla sánka, napli sa slavy, oči akoby z jamôk vylietali. No nič inak nedala takmer znať, len hlas trochu spiskľavel, ale to len jemne, ako keď srnku vydesíte a ona sa rozbehne, tak keby bola kričala, tak vysoko by sa bola ozvala.* Nevieš ty nič o hriechoch mojich. O tých, žo ma trápia, moria, veď pre nič za nič, len tak nezavriem sa do kláštora! *Skusmo skryla rozhorčenie, hnev ten bol tam včudu, chcela už len sama byť, radšej zažiť nudu, než sa tuná takto pred Dalmatínkou zhodiť.* Koľko hodín? *Odbilo.* Ajhľa, veľa snáď! *Zvolala horlivo, skončila na nohy ako tá srna preľaknutá, pozrela na Dalmatínku clivo a trochu posmutnutá otočila pohľad k hradu.* Pôjdem, veď mi ešte chýba úloha jedna. *A neklamala vôbec, hoc už ju mala takmer u konca.* Konečne prejsť, to je môj sem! Siedmačkou sa stať a potom zbohom škola. *Opäť sa pohľad k Dalmatínke vrátil, clivo sa usmiala, lebo jej zaisto ľúto bude za stretnutiami u duba.* Snáď sa ešte stretneme tu. Isto za rok to tie skúšky nezrobím, veď sú ťažké! Budem rada, ak ich za pol storočie pokorím. *A mysliac to vážne naprosto, poberie sa krížom k hradu, stále skusmo hrajúc študujúcu, mladú, no cítila vnútri bolesť, napätie i strach. Nemala sa toto Dalmatínka pýtať, nemalo Bobo prezradiť, ach.*