close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 19.9.2012

22. září 2012 v 0:02 | malý mlynček veterný |  Tytil Teressi Taylor predtým Müslinko Corny Toel
Tytil Teressi Taylor a Naysa Christie Taylor

*Tytilko si izbou letí, tak rýchlo ako len vládzu deti. Letí ako kŕdeľ vrán, otvárajte dvere dokorán! Čo keď sa to chlapča potkne, či na niečo sa nastokne? Joj nech jeho kroky anjel chráni a v takých huncúcstvach ho ochráni. Aj keď letí všade jak čert jeho slov vám zatiaľ niet. Hovoriť sa mu ešte neráči, a ten komu sa nepáči, nech sa na hlavu postaví, a kikiríkaním sa zabaví.*

*Z práce ju vyruší menší hluk, ktorý sa ozýva z detskej izby. Okamžite sa zdvihne zo stoličky a prebehne do vedľajšej izby.* Tytlo!! Čo to stváraš? Snáď sa nechceš prizabiť?* vystrašene sa ho spýta a dvihne ho na ruky, keď mu vbehne priamo do náručia.* Ako sa má dnes moje zlaté malé černošiatko?* usmeje sa na chlapca a pobozká ho na hlávku.*

*Vpred rýchlo sa cez obývačku rozbehne, a až pri mamke zastane. Je toto jaj veru možné, že niekto tak rýchlo dolu zbehne. Veď len pred chvíľkou on začal hluk robiť a nič nestihol ani rozbiť. No keď sa mamka objaví, a strach sa jej na tváry vyjaví, Tytilko jej vbehne do náruče, nech náhodou preto neplače. Bolo by to veru škoda, aby takú peknú omývala slaná voda. A keď sa mu vľúdne prihovorí, on len ústa otvorí a zadžavoce radostne. Nevie ani ako presne povie sa to slovo skvele.Preto len povie*Bleeee.*Mysliac si, že je to to slovo, a keď mamka mu bozk venuje, on ju okolo krku silno objíme.*

Máš úžasnú reč,* zasmeje sa nad synovým bleee. Keď ju objíme, i ona si ho silno pritisne na svoju hruď, ku svojmu srdcu. Chvíľu počúva jeho tichý tlkot srdca.* No čo ideme robiť, aby si sa mi nezničil? A kde si nechal sestru?* spýtavo na neho pozrie. Čaká, kedy sa konečne ozve, no to malé dieťa nie a nie povedať aspoň mama. Ticho si povzdychne a potom sa spolu s ním posadí na zem.* Počkaj tu chvíľu,* rozkáže synovi, prebehne domom, aby preskúmala, kde sa nachádza Isa. Nájde ju znova v izbe schúlenú na vankúšiku.* Ty moje zlato,* usmeje sa, aj tej dá pusu na hlávku a poriadne ju prikryje dekou, nech jej zima nie je. Potom sa vráti späť k synovu.* Autá? Či radšej knižky?* spýta sa ho, no ani nečaká na jeho odpoveď. Postaví sa a vyberie sa do knižnice. Odtiaľ vytiahne prvú knižku - Šípková Ruženka - a vráti sa k synovi.* Táto môže byť?* strčí mu pod nos knihu, na ktorej je nakreslená princezná a ruža.*

*Pri zmienke o sestre sa dozadu obzrie. Akoby chcel naznačiť, kam má maminka ísť, keď sa chce so sestričkou rozprávať a nejakú odpoveď dostať. Ako tak sedí na zemi, rozmýšľa čo budú robiť sami. Mohli by sa nejak hrať alebo obrázky nejaké prezerať. Tytilko má obrázky rád, a raz ich bude tucty kresliť snáď. No teraz sa na nohy stihne postaviť, kým stihne mamička späť doraziť. A zrazu niečo rapoce, a hneď nato to v knižnici buchoce. A už sa zjaví v ruke s knižkou na obálke s princeznou peknou.*Hííííí.*Spľasne on rúčky dohromady, keď si prezrie tŕňov hromady.*Pich.*Chlapček užasnuto povie a prštekom sa letmo dotkne tŕňov čo sa lesknú slastne. Snáď mu mamka príbeh povie. Na ten prštek hneď sa pozrie, či tam trochu krvi uzrie. Ale div sa svete milý, nieto že to nebolí, ale ešte ani nič to nerobí. Len naozaj živo obrázok pôsobí.*

*Sleduje syna, ako tlieska rukami.* Pekná princezná, však?* usmeje sa na syna. Keď však povie aj to slovo pich, všimne si na čo ukazuje.* Áno, ruža pich, keď sa jej dotkneš tŕňov,* prikývne na jeho slovíčko.* Ale táto nie je živá. Ona nerobí pich,* vysvetlí mu, prečo ho nič nebolí a ani nič necíti. Potom pomaly začne čítať a ukazovať obrázky.* Kde bolo, tam bolo...* pokračuje ďalej, no pomaly v príbehu, skúmajúc, čo na to hovorí jej syn.*

*Pozerá na tú knižku naozaj uprene, až jeho pohľad pôsobí zasnene. Čo sa to len deje práve, podľahol by každej správe, no ako sa tak pozerá, maminka sa priberá, že mu pekne vysvetlí, prečo ten tŕň nebolí.*Ee pich.*Povie udivene a prejde po knižke jemne. Aj princezná je celá rovná, ale to už Tytil pozná. Že každá princeznička, keď otvorí sa knižka, je rovná ako stena a vyzerá byť zasnená. Asi tak vyzerá každý tvor, keď opustí ho hovor a on sa na chvíľu zamyslí a všetko rôzne premyslí. Keď sa knižka otvorí a text sa pred ním vynorí, pozrie sa on zamyslene, ako je toto hovoriť možné. Tieto divné obrázky sú ale šibalské hlásky. Prečo sa mu nepredstavia a príbeh rovno samé nevystavia? No mamka číta rozprávočku a sleduje ho po očku. Počúva on práve, ako sa dozvie princ o správe, že princezná je v hrade veznená, ružami šípovými obkolesená, Tytilko ústa otvorí a čo tu zrazu hovorí?*Maminka!*Skríkne s vervou velikou a prstom ukazuje do obrázkou, ktoré písmenkami sa menujú a jeho oči ich sledujú.*Šo?*Opýta sa prstom na princa ukáže, keď sa mu zrazu jazyk rozviaže a vedieť chce dieťa malé, prečo len princ stojí stále a necvála on za princeznou.*

*Usmeje sa, vidiac, že ju pochopil. Jemne ho pobozká znova na hlávku. Už sa zmierila s tým, že je čierny. To iba Ian sa s tým nedokázal zmieriť.* Chúďa,* povzdychne si, no akonáhle začuje to dlho očakávané slovo. Aj prestane čítať a zadíva sa na svojho drobca.* Ako si to povedal?* neverí vlastným ušiam. Jeho ďalšiu otázku si ani nevšimla. Nesústredí sa na nič iné, iba hľadí do jeho veľkých okálov po mame a rozmýšľa, či ozaj povedal to, čo povedal.* Vieš.. Vieš mi to zopakovať Tytilko?* pevne dúfajúc, že to dokáže, sa na neho povzbudivo usmeje.*

*Pozerá sa Tytil do knižky a čaká na nejaké rečičky, čo by mu objasnili, prečo sa princovi ešte oči nesperlili. Prečo už on na koni necvála, aby sa princezná oslobodenia dočkala. No keď odpoveď neprišla, myšlienka mu v hlávke vzišla, že maminka onemela a jeho reč jej slová vzala. Mal by on byť radšej ticho a neprerušovať ju ako víchor, keď hovorí mu rozprávku a bozká ho na hlávku.*Maminka!*Skríkne Tytil nahnevane, chce vedieť čo sa ďalej stane.*Šo?*Opýta sa skoro plačlivo. Ako jej má povedať, že chce celý príbeh znať. No keď mamička si repete žiada, spustí sa Tytilovi nižšie brada a zopakuje nahlas pekne, až sa to môže zdať spevné.*Maminka. Šo?*Zopakuje aj to krátke slovo, ktoré za tým dlhým dodal, aby mu niekto odpovedal.*

*Keď počuje zo synových úst to prekrásne slovo, v oku sa mu objaví slzička šťastia.* Ty moje zlato!* povie s hrčou v hrdle a znova mu vlepí pusu na hlavu i na líce.* Ty si taký šikovný!* pochváli ho a až tentokrát počula aj jeho druhú otázku. Cíti aj, že chlapča má chuť plakať.* Joj.. Zlatko, ty by si rád vedel, čo ďalej príde?* usmeje sa na neho, pohladí ho po líci a znova otočí hlavu ku knihe a pokračuje v príbehu.* Princ rozmýšľal, ako a dostane cez tú tŕňovú burinu....* pokračuje v príbehu a sleduje jeho očká, rúčky, ústa, slová. On mi povedal maminka, táto myšlienka jej pritom behá hlavou.*

*Keď už mamička otázku podá, Tytilko len prikývnutím dodá, že rád vedel celý príbeh, aký malo všetko všetko priebeh a či sa náhodou nestalo, že dievča v hrade tŕňovom ostalo. Počúva on ako ďalej príbeh beží, ako keď sa potkne tak na zemi leží. Akéto len strasti sa tu dejú a ako plány v hlave princovej zrejú. No keď sa pred tú skúšku velikú dostane, Tytilovi až dych zastane a zakryje si tvár rúčkami a skoro so slzami, počúva ako sa princ lomcuje a s tŕňovými ružami bojuje. Aký je on silný bojovník, takého si nemôže vymyslieť nik. Muselo sa to ozaj stať a túto pravdu by mal každý uznať. Veď posúďte sami tvorstvo tohto sveta, že je to pravda svätá. Princa si Tytil predstaví, ako on ružičky kántri, a prederie sa cez múr starí, kde pred princezničku sa postaví. Až potom si Tytil zloží rúčky, keď princ porazí ružičky.*

*Pokračuje v čítaní. Pri napínavých chvíľach ho chvíľu napína, pri smutných tichým tónom rozpráva. Číta pomaly, aby si chlapec slová pamätal.* A keď ešte nepomreli, dodnes šťastne žijú,* dokončí rozprávku a zaklapne knihu.* Tak čo? Páčilo sa?* spýtavo pozrie na syna, na tvári má stále úsmev z toho jediného slovka.*

*Keď tie čarovné slová počuje, že možno ešte ten párik žije, tak poraduje sa tej správe a vezme si do hlavy práve, že on ich raz navštívi, či sa aspoň dovtípi, ako sa ich život skončil, alebo či sa im dlhý život pritrafil. Rozmýšľa Tytil nad príbehom a nad života ich priebehom, keď oslobodil princ princeznú a vzal si ju za svoju ženu. Museli tam byť aj čary, keď sa niekomu tak život zdarí. Musí sa ich na všetko opýtať, keď už bude vedieť pekne rozprávať. Len či si to práve vtedy bude pamätať, keď sa mu podarí ich na návštevu pozvať. Mamičke na jej otázku prikývne a usmeje sa on šťastne. Príbeh bol veľmi napínavý, ktorý každého človeka unaví. Preto si hlávku na jej plece položí a nezaspať sa na mieste snaží.*

No poď ty zlato,* zachichoce sa, keď skloní hlávku na jej rameno. Pritisne si ho a začne ho jemne hladkať po chrbte, aby ho skôr uspala. Už je celý deň hore, behá kade-tade, takže je už aj čas spať. Pomaly sa vyberie hore schodmi do detskej izby.* Spi sladko, moje zlato,* vtisne mu posledný bozk na dobrú noc, keď ho položí vedľa Isy. Prikryje oboch dekou a potom potichu opustí izbu, aby ich nezobudila.*

*Keď mamička ho pohladí, tak už len raz očami o knižku zavadí, a ponorí sa do tých snov krásnych, kde sa dočká len príbehov jasných, a keď na niečo sa opýta, je tu hneď aj odveta, kde dozvie sa všetky podrobnosti až by si človek pomyslel, že neunesú to aj kosti. No rozprávať by pekne musel, keby chcel otázku položiť a veľký zmysel do slov vložiť, ktorý nepolapila jeho myseľ z obrazov, ktoré sa mu dostávajú všade aj do snov. Keď ho vezme do náruče mamka, tak sa jej oprie o plece zľahka a nechá sa odniesť do postieľky, kde ho položí hneď vedľa sestričky. A už sa pri nej pod dekou túli, ako taký malý anjelik milý. Kým však ešte zaspí, tak tíško zamravčí.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama