Noa Greiwick a ostatní
*Už dosť dlho sa prechádza po verande a čaká na Ardelle. Pár krát ho už napadlo, že pôjde bez nej, veď len kvôli nej teraz mešká, no vždy ostane, ani sám nevie prečo. Nervózne vojde späť do domu a smerom ku schodom zakričí* No ták, švihaj! *čaká ešte pár sekúnd a potom zas vykročí ku východu* Idem bez teba. *Povie nakoniec a výjde z domu smerom rovno na pobrežie. Rýchlymi krokmi prechádza po tráve, neskôr po piesku. Kdesi uprostred pláže, blízko miesta kde sa stretali minule zastaví a rozhliadne sa. Že ho vôbec neprekvapuje, že tu ešte nikto nie je. Prejde pár krokov a posadí sa na vyplavený kus dreva, už ho tieto stretávky, kde príde akurát on so sestrou začínajú dosť štvať.*
*Nestíhala a to sa jej tak často nestáva. Mala problém si niečo vybrať, čo si oblečie a k tomu sa ešte aj česala aj všetko ostatné. Nemala veľmi rada rasové stretnutie no musela ich absolvovať vzhľadom k bratovi, ktorý po nej práve začal pričať.Keď počula,že idem bez nej iba pokrutila očami a dodala.* Veď si choď.* netrvalo však ani päť minút a ona už rýchlými krokmi smerovala k pobrežiu, kde zatiaľ bol iba Rhael.* Aj tak nie som posledná.* zasmeje sa a štuchne ho pod rebro.* Mohol si ma počkať* obhliadla sa okolo a keď videla stále ludoprázdne miesto iba sa usmiala. Nič iné nemohla čakať.*
Pozor húsenička! * Nadchnuto ukáže prstom, s cyklámenovým lakom na nechtoch, na drobného tvora v tráve, ktorého takmer zvalcovali. Tvár jej ešte viac znežnie, zohne sa do vysokej trávy aby preskúmala toho drobného tvora, ktorému zachránila tou jednoduchou vetou život. Je krásny, aspoň tak jej príde jeho žlto-čierne prúžky, ho zužujú, je úplne geniálny! * nie je úžasný? * Zajasá, s detským leskom očiach, ukazujúc ten zázrak aj Víle, ona ju pochopí, Phim by ho ešte aj zašľapla.* no musíme ísť... * Rýchlo vstane oprašujúc si čisté dlane, akýsi jej chorobný zlozvyk zo strachu z bacilov, čo sa ukrývajú v pôde... * Výnimočne meškáme len pár minút, nebudeme predsa kaziť tento náš rekord! * Cez tvár jej preletí úsmev, akýsi záblesk poznania... Nadvihne hlavu, pozorujúc už koniec lúky a začiatok pláže len pár metrov od nich... Vážne len kúsok! Možno by prišli aj načas nebyť húsenice...* Hop hop.. ideme víla! * Zamumle ešte s novonadobudnutou dobrou náladou.*
*Takmer uteká, náhliac sa vysokou trávou, posypanou fialovými zvončekmi. Nechápe, ktorá sudička jej do vienka priala nedochvíľnosť?! Takmer vždy mešká, situácie, kedy prišla na čas by sa dali zrátať na dvoch rukách! Za to môžu jej klobúky, vždy sa rozhoduje tak dlho. Ona však za to nemôže, každý má svoje čaro, každý je dokonalo krásny.. Dnes to však nebolo nimi, dlho jej trvalo nakresliť si na líce červené srdce. S klobúkom takej istej farby sa dnes totižto ide hrať na Srdcovú kráľovnú! A práve toto jej snívanie a premýšľanie o vládnutí spôsobilo, že takmer dopriala posledný výdych takej dokonalosti.*Absolem!*Skríkne zvesela, prezerajúc si toho čarovného tvora. Možno nie je modrý a nemá v ústach fajku z ktorej by sa vznášali oblaky dymu, no je húsenica! Natiahne k nej prst, chce sa jej dotknúť, no vtedy jej Am pripomenie, že by si mali pohnúť a tak vyskočí medzi zvončekmi a znovu sa rozbehne.*Do videnie, Absolem!*Stihne sa ešte rozlúčiť s húsenicou a potom držiac sa sestry sa pohne v ústrety pobrežiu.*Za novými dobrodružstvami!
*Dnes sa už prichystala pre zmenu ráno,pretože nemienila meškať.Teraz sa navliekla do bielych šiat,ležiacich vedľa nej na posteli a obula sa.Vytiahla neisto päty z izby,pretože tak skoro ešte nikam nešla a prišlo jej to čudné,ale mátali ju zlé sny o ujovi z pláže.Preto vstávala s východom slnka a chodila von.Behala.Áno,Noa behala.Aj teraz pridala do kroku a zamierila cez kamenné chodby Akadémie.Do školy pricestovali skôr ako bolo treba.Prebehla cez bránu a rozbehla sa pomedzi vysokú trávu,nehľadajúc chodník.Tráva jej šľahala po kotníkoch.Všetko kvitlo ako na konci leta a Noa sa cítila v behu veselo.Zrýchlila,keď uvidela vodu za lúkou a rovno zamierila na pláž.Pár metrov spomalila a upravila si šaty.Zastrčila vreckovku hlbšie do vrecka a prešla po piesku rovno k miestu,kde sa stretli minule.Dúfala,že stretne Bobo,aby sa jej mohla ospravedlniť za to malé prešľapnutie.*Ahoj.*Skríkne ku drevu k siluetám a veľmi sa nezaoberá tým,koho stretne,pretože vie,že to budú len samí saitiry.*
*Rozhliadne sa okolo. Po pár minútach vidí, ako sa k nemu blíži osoba, zjavne Ardelle.* To ti to trvalo..*Škaredo sa na ňu pozrie. Vážne ju mohol počkať, očividne to bolo iba pár minút. No keď sa k tomu pripočítajú tie minúty, ktoré už čakal a jeho netrpezlivosť, nemôžete sa mu čudovať. Pri štuchanci pod rebro sa rýchlo postaví a odskočí od nej.* Máš šťastie, že dievčatá nebijem Ardi.. *Prekrúti očami a na neďalekej lúke uvidí dve blížiace sa postavy. Keď dôjdu bližšie jasne vidí, že je to Amaya a Veni, nečakal, že nakoniec prídu. A je veľmi rád, keďže do tej divnej jaskyne už bez kvalifikovaného ísť nechcel.* Ahojte *usmeje sa a už aj vidí ďalšiu prichádzajúcu. Tak nakoniec to nebude iba rodinné stretnutie...*
* Najprv to vyzeralo skôr ako rodinné stretnutie ako stretnutie Saitirov. Chvíľu, dosť dlhú chvíľu tam bola iba ona s bratom, na ktorého zase vystrúhala úsmev.* No skúsil by si !* potom pribehla neterka s nevlastnou neterou, teda ťažko povedať.* AHojte.* Veni dostala pusu na líce a Amaya milý úsmev. Napokon však prišlo aj nejaké iné dievča.* Vitaj* iba tak mimoreči ju privítala a ona sa venovala všetkému inému len nie stretnutiu. Hľadela smerom k moru a uvažovala aké super by bolo si tam skočiť a zaplávať si . Bolo jej úplne jedno,že bola zim a ona mala na sebe vetrovku, chcela by plávať ! Bolo to však nereálne a preto si skôr predstavovala západ slnka nad morom. Videla ho miliónkrát no vždy to bolo iné. Žeby sa od nich odpojila a ostala by čakať na západ. To nemôže spraviť , kvôli bratovi.*
*Nad poslednými slovami Veniy sa rozosmeje, ťahajúc ju cez vysokú trávu, aby ju náhodou nestratila.* Absolem je krásne meno! * Úsmev sa jej ešte viac rozšíri keď si všimne Rhaella a Adriane? Prižmúri oči vykrútiac pery do zamyslenej grimasy, nie Adriane ale Ardelle, teda asi... * Zdravím, tak sme sa dostavili... * Zamumle ešte, snažiac sa pôsobiť isto, úsmev by mal byť taktiež priateľský. Len akosi sa v rodine Phim a Veniy vždy cíti neisto. Nie sú jej pokrvná rodina, vedia to, a možno preto, ju vždy núka otázka, čo si o nej vlastne myslia... Našťastie ju pred chmúrnymi myšlienkami ďalšieho rodinného stretnutia vyslobodí drobná rewoarčanka, aj meno si výnimočne pamätá! Je na seba náležite hrdá!* Noa... * Zakýva jej veselo, zase sa cítiac akosi pokojne, po predchádzajúcom strese ani stopy.* Kam pôjdeme? * Možno jej to aj hovorili a zabudla, koniec koncov, nebola by to ani prvá a posledná podstatná vec, ktorá jej proste z hlavy vyfučala...*
*Usmeje sa, vďačne za pochvalu Absolemovho mena. Možno sa pre neho vráti, keď sa budú vracať, vezme ho a vychová si z neho krásneho motýľa... Opäť raz sníva, už nespočetný krát za jeden krátky deň. Ako je taká. Snívanie je jej podstatou. Je pravá Saitirka! Zvedavo trochu podskočí, keď sa jej z diaľky nedarí rozoznať ľudí na pobreží. Vidí dve siluety, celkom vysoké, dievča a chlapca...*Ahojte!*Skríkne nadšene, keď v nich spozná jej rodinu, tete sa hodí okolo krku, tiež ju pobozkajúc na líce. Nenápadne prstom ukazujúc na svoj klobúk, ktorý má práve od nej, z večera prehliadky klobúkov. Len prešiel jej menšou úpravou, teraz je to pravý klobúk Srdcovej kráľovnej! Všimne si neistý výraz na Amkinej tvári, nesmelo sa na ňu usmeje, odhaliac biele zúbky.. A už-už sa chystá prejsť k nej, keď jej pozornosť zaujme ďalší človiečik na pláži.*Ahoj!*Pozdraví ju zvesela, usmievajúc sa červenými perami, na ktoré sa jej celkom úspešne podarilo naniesť rúž..*Objavovať tajomstvá, predsa!*Vyhŕkne na sestrinu otázku. Pravdou je, že ona ani len netuší, kam pôjdu. Rada sa však hrá na pátračov, rada objavuje..*
*Pribehne blyžšie ku skupine.Nechce aby na ňu museli čakať,aj keď to čakanie by asi netrvalo nejako podstatne dlho.Usmeje sa na Rhaella a Ardelle.Minule sa stretli.Pamätala si totižto ich tváre.Poznala aj Amayu,je to ich vedúca,potom sa usmiala na neznáme.*Ahoj.Kto si?Ja som Noa...*Povedal už takmer automaticky.V poslednom čase stretávala veľa neznámych ľudí,odkedy začala behať.*Nepôjdeme tam,kde sme boli minule?*Nenápadne sa opýta a takto podá svoj návrh.*
*nečaká, že ešte niekto príde. Už toto je super účasť. Pre istotu sa ale ešte raz pozrie smerom ku lúke, keď tu nikoho nevidí obráti sa k nim.* Vlastne hej, ideme tam kde minule *odpovie na Noinu otázku a vykročí smerom ku lesu* Myslím, že som to už spomínal.. Minule sme našli takú divnú jaskyňu. A bol tam ešte jeden priechod, vlastne iba škárka, kadiaľ sa dala vidieť ďalšia miestnosť, no nešli sme tam, chceli sme so sebou vziať kvalifikovaného. Takže keď už tu jeden je, ideme to všetko prekuknúť. *povie kráčajúc pomedzi lesný porast* A v tej jaskyni... vlastne, veď uvidíte. Budete nadšené *povie natešene a ďalej kráča. Akonáhle tam dôjdu, určite im bude jasné, čo mal na mysli*
*Akonáhle začula slovo jaskyňa hneĎ sa jej pretočil žalúdok viac než párkrát. No hneď sa prebrala zo svojich myšlienok a kráčala vpred za Rhaelom.Dúfala,že dnes to nebdue taká hrozné ako minule. Bola však zvedavá, čo také tam minule objavili ? Nemala totiž odvahu pýtať sa ich niečo ohľadom tej jaskyni, na to mala veľmi malú guráž,teraz ,keď však bola zoči-voči tejto situácii musela sa s ňou vysporiadať. * Z čoho budeme také nadšené ? * vyšlo z nej a opýtala sa tak, aby Rhael pochopil,že otázka bola preňho. Ako kráčala vedela,že ž nie sú ďaleko a srdce jej bilo čoraz viac.*
*Zamyslene sa zhupne nohami, obzerajúc sa okolo. Jaskyňa? Už v takej boli, pohľad ma hmlistý, akoby nevnímala nič okolo, a pri tom len útržkovito počúva ich rozhovory. Rada by sa opýtala toľko vecí, ako malé dievčatko so zvedavými očami, čo by chcelo všetko preskúmať no mlčí. Cíti sa stará, možno vedomie, že už je tá "kvalifikovaná" nech to už znamená čokoľvek, alebo t, že proste je staršia ako ostatní tu v klube... Možno by mala porozmýšľať o niekom rovnako starom, nech jej trochu zlepší úroveň jej vyjadrovania, veď už po nej pozerajú aj iní, akoby tiež bola malá. Možno... teda nie! Ona je takto spokojná... Vykročí za nimi, upravujúc Venyi klobúčik, aby jej dokonale sadol. Miluje jej klobúky... * čo je to za miesto? Je kúzelné, alebo ma pekný výhľad? * neudrží svoje ticho na uzde, urobí na Vílu komickú grimasu, znázorňujúcu, že sa jej nepáčia prekvapenia, zároveň ju pohľadom prosiac, aby aj ona neodolala a opýtala sa ho, svojej neteri by vari neodolal, či?*
Veniyalie...*Stihne ešte vyhŕknuť a venovať Noi úsmev, predtým než sa rozbehne za skupinou, rozhodnutá nemeškať za nimi! Veselo poskakuje pri Amayi, za Rhaelom a Elle, potichu sa smejúc keď jej napravuje klobúčik. So snívajúcim pohľadom počúva reči o jaskyni, ku ktorej smerujú. Teší sa na ňu, ako na všetko neobjavené, tajomstvá tisícich svetov. A vraj nejaké prekvapenie, to ešte zlepšuje situáciu! Je pravda, že by ho radšej dopredu poznala, jej zvedavosť nepopustí, no aj tak sa nepýta, zostáva ticho nasledujúc ostatných. Len sa smeje na Amayinom výraze, posielajúc jej tiché slová skryté vo výrazoch jej tváre, raz našpúlené pery ako znak nedočkavosti, či úsmev za vďaku, že tu je s ňou, že sa môže držať svojej veľkej sestry.*
*Venuje Veniyalie veselý úsmev a tuší,že tak veselú osobu s kráľovským klobúkom si zapamätá.Uzatvorí zástup svojich saitirských priateľov a vykročí veselo dopredu.Mala rada prechádzky lesom,lebo sa jej páčilo,ako to pekne šuchoce a praská pod nohami.Už len pri predstave znenia slova praská jej nabehol blažený pocit,ako keď stúpi na suchý konárik na chodníku,alebo ako keď sa nadchne pre jesenné lístie a to vysušene šuchoce pod jej podošvami.Teší na miesto,ktoré ju prvý krát tak prekvapilo,ale nič nepovie.Aj tak jej neuveria.Radšej kráča ďalej a užíva si pocit nedočkavosti.Tešila sa na tú miestnosť plnú kník a sedačiek,aj na nevrlý vchod,bez veľkých úprav,ktorý vyzerá možno ošarpane,ale je to naozaj príjemné miesto a teraz sa s ním podelí ešte s ´dalšími saitirmi.Noa sa vzadu zachichotala a začala spievať svoju obľúbenú cestovnú pesničku.*Desať fliaš visí na stene...
*Trochu pridá do kroku, už chce zacítiť ten pocit, keď ho nebolia chodidlá. Začudovane pozrie na Ardelle, keď začuje tú otázku* Veď ty si tam bola, nie? *určite tam bola, no rýchlo odišla. Asi to nestihla pocítiť* Ahá, odišla si.. *spomenie si a uškrnie sa* Bude sa vám to páčiť. *ďalej sa prediera pomedzi kríky, to na lese neznáša najviac. Tie škrabance, ktoré po tom má aj po krátkej prechádzke.* Nie, výhľad nie.. A nepovedal by som kúzelné.. Skôr začarované *povie s nenápadným úsmevom a pomedzi kríky vyjde na maličkú čistinku na ktorej strede sú pohádzané konáre. Vážne veľmi nenápadné ukrytie, no pravdepodobne tu nikto nebol.* Sme tu *ukáže na kopu konárov a začne ich odťahovať.*
* Musela čakať, žiadna protekcia, ale iba čakanie kým príde k tomu miestu. Bola nahnevaná a nedočkavá ani nevie prečo. No napokon,keď tam prišla zase ju zachvátil strach. Dneska tam nepôjde ona prvá. Určite nie, dnes nech tam ide niekto prvý.* No tak môžeš isť.* ukáže prstom na Rhaela a ona si stane obdaleč. Vtedy sa zapozerá na Ven a zbadá,že ten klobučik je ten, ktorý jej dala ona. Len sa milo usmiala a spomenula si na tú krásne prehliadku, ktorú jej malá pripravila. Vtedy sa riadne zasmiala.* Krásny klobúk!* povedala neterke a usmiala sa na ňu.* šikulka* dodá a zahľadí sa na Rhaela*
Tu?* Zopakuje nemo, poťahujúc Vílu za jeden prameň vlasov, v hravom geste. Len jemne aby ju to nebolelo, nie je šikanátor, ako Phim. * Vyzerá to všedne... * Poznamená, skloniac sa aby tiež pomohla s konárikmi, ktoré ukrývajú vchod do neznáma. Je zvedavá, v duchu si hmká akúsi svojskú melódiu, aby si tak skrátila čakanie... Musí premýšľať o jeho slovách, čo nie je čarovné, ale začarované? Chvíľu mala aj obavy, že to miesto je zlé, že by tam možno Venyi nemala ťahať, a mala pripomenúť že má devätnásť, to je nízky vek na niekoho, kto má byť za to všetko zodpovedný ako kvalifikovaný. Ale viedli by ich tam keby to bola jama levova? Veď oni už raz odišli... *máme sa toho prekvapenia báť? * opýta sa váhavo, keď ju zvedavosť celkom premohne.*
*Zloží si klobúk z hlavu, pritisne si ho k hrudi a ukloní sa v slušnom geste vďaky za pochvalu jej klobúku od tety.*Moje veličenstvo vám ďakuje.*Prehlási s tichým smiechom, ako pravá kráľovná. Je pravda, že Srdcová kráľovná mala byť pôvodne zlá, no ona sa tak jednoducho tváriť nedokáže. Bude dobrá Srdcová kráľovná... Rozhliadne sa okolo, zvedavo skúmajúc prostredie... obyčajné. Len les, pár konárov pohádzaných okolo a nič zaujímavé. No ju to neodradí, možno to ešte viac posilní jej túžbu objaviť to tajomstvo, tie skryté sú predsa najlepšie! Preto podíde k Am a ujovi, snažiac sa pomôcť s konármi, zakrývajúcimi ich tajomstvo. Zdvihne hlavu pri Amkinej otázke, zvedavá na odpoveď, ktorá snáď príde.*
*Pribehne k ostatným a pomôže im s konármi.Nezdalo sa jej ich tak veľa,keď odtiaľto minule odchádzali.Potiahla ich len pár,lebo všetci ju s upratovaním predbehli a teraz sa ako prvá túžobne sklonila nad dierou,do ktorej všetci o chvíľu skočia.Usmiala sa pri Amayinej otázke,pretože ich diera nebola nebezpečná.Bola presvedčená o tom,že je to dobrá diera,pretože sa k nej nesprávala zle ako jeden ujo.Ten bol zlý.A ešte jej rozkazoval a ona musela potom plakať.Ale teraz bola rada,že sa mohla skloniť nad touto dierou.*Hallo.*Skríkla do diery a diera jej odpovedala rovnako,ako sa k nej ona ozvala.Usmiala sa a zdvihla hlavu.Čakala,kedy tam budú skákať.Vedela,že tento skok ju nebude vôbec bolieť.*
*keď je diera už úplne odkrytá vystrie sa a nakukne dnu. Vážne nechápe, ako niekto mohol niečo také vykopať.* Báť? *zasmeje sa* Určite nie. Nebude sa vám páčiť, ako to tam vyzerá, ani ako to tam vonia, ale ten pocit bude stáť za to. *uškrnie sa. Posadí sa na okraj a zošupne sa dovnútra. Trvá pár sekúnd, kým sa ten pocit dostaví. Je to neuveriteľné. Škoda že to nefungovalo aj vtedy, keď si tú hlinu napchal do topánok. Áno, naozaj to skúsil. Musí to byť niečo iné, nie hlina* Tak poďte *zavolá smerom ku východu a prejde ku stene, cez ktorú videli tú ďalšiu, veľkolepú miestnosť. Dúfa, že bolesť nôh nebude ctiť ani tam*
*Našťastie Rhael neurobil nič, čo by ju prekvapilo a zišiel dole ak prvý a najodvážnejší. Vedela,že sa musí prekonať. Prišla k tej diere a nadýchla sa potom iba zavrela oči a skočila dolu. Raz dva bola tam, stále zhlboka dýchala a snažila sa nepocítiť to čo minule- závrat. Neprišlo to! Teda nie v tom čase ako minule a to ju potešilo.* Som tu ...* ticho skonštatovala a pomaly sa prešlo po jaskyni. Každou sekundou bola istejšia a istejšia a snažila sa nemyslieť na to , čo bolo minule. Až potom prišiel taký dívný pocit, zmizla bolesť. Bolesť, ktorá ju trápila a aj všetkých saitirov. Bolest v chodidlách. Zrazu zmizla a ona od prekvapenie zhíkla.* To toto ? * pozrela sa na brata a pohľadom ukázalan chodilá. Bola unesená. O koľko veľa minule prišla.*
*Nakloní spýtavo hlavu, nerada je nepríjemne prekvapená... Pomaly prikývne, sledujúc ako skočí do tej tmy aj Ardelle, neistá či aj ona má skočiť. Ešte sa obzrie sa Venyi, usmeje sa na ňu, akoby overovala či sa víla nebojí. Neisto kukne naspäť a skočí, veď sú mladší a oni to zvládli... Doskočí na nohy, mierne sa zatácka a aby to vyrovnala urobí pár krokov do temnej jaskyne. Hľadá niečo zaujímavé, prečo sme prišli, keď to pocíti... Stihne, prekvapene sledujúc svoje nohy, akoby neverila že tam sú, akoby si ich necítila, nemala ich, keď necíti tu každodennú bolesť, každého kroka... Prešľapne, na špičky, na pätu, akoby skúmala, čo za to môže, čo za záhadu sa to ukrýva... * ja... ja nerozumiem... * zašepká, poskočiac a zase dopadnúc na zem, no nohy ju stále nebolia.*
*Zadíva sa do tmy, kde zmizli všetci prítomní členovia jej rodiny. Posadí sa na kraj diery, nožičky spustí cez okraj, chvíľu váha. Pozrie na dievča, usmeje sa a mykne ramenami.*Letu zdar!*Spraví pilotské gesto s vystretou dlaňou na čele, odrazí sa od okraju a začne padať. Užívajúc si voľný pád, s úsmevom na tvári, až kým nedopadne. Potom zdesene vykríkne, no potichu, hlas sa jej kamsi zatúlal. Zohne sa, dotknúc sa svojich balerínok, skutočne tam však sú!*Prekvapenie!*Dôjde jej po chvíli, toto je to, prečo sem išli, stratené tajomstvo pod zemou..! Usmievajúc sa a veselo poskakujúc, teraz vie, prečo sa mamka čudovala, keď sa sťažovala na bolesť! Ostatní to necítia. Takže takéto to je, pocit bez bolesti...*
*Zasalutovala Veniyalie a počkala,kým do diery skočila.Aby jej náhodou neskočila na hlavu,tak narátala do sto po desať a skočila aj ona.So zatvorenými očami a zadržaným dychom dúfala,že kúzlo nevymyzlo. Mamka jej vravela,že keď si bude niečo silno priať tak sa to splní a Noa si takto priala.Dopadla mäkko,pretože keď pocítila pod špičkami zem,tak ohla kolená.Bolesť po chvíli zmizla.Noa začala výskať od radosti,pretože ostalo to dobré,ktoré mala rada začala sa točiť ako derviš.Takto točiť by sa obyčajne nemohla,pretože by ju veľmi boleli nohy.Teraz sa môže naučiť aj balet.Keď si uvedomila,že žiadnu učiteľku baletu sem asi nedostane,tak trochu posmutnela,no aj tak si nechcela pokaziť pekný deň.Spomenula si na peknú sieň s knihami a vankúšmi a skríkla všetkým.*Svetlo prosím.
*pobavene pozoruje sestru, ako sa naňho vyjavene díva. Nemusí nič hovoriť, určite to pochopila. Pozoruje všetkých, ako zaradom skáču do tohto obmedzeného priestoru a všetkým sa na tvárach objavuje podobný výraz, ktorý ani nevie pomenovať. Aj on sa začne len tak prechádzať dookola, len pre ten pocit, že necíti tú večnú bolesť. Po chvíli sa však spamätá a pohľadom nájde Amayu* A tamto je tá miestnosť, kam sa vlastne ani nevieme dostať.. *prizná a prejde ku stene s malou škárkou, cez ktorú jasne žiari svetlo. Na chvíľu tam nakukne, uvidí tú jasnú, veľmi starodávne a zároveň luxusne vyzerajúcu miestnosť. To musí byť to pravé sídlo starých saitirov.* Pretože keby sme prebúrali stenu, neviem či by sa to tu nezavalilo.. *povie nakoniec a uhne, aby sa mohli pozrieť aj ostatní*
* Necítila to len ona, ale aj ostatní naokolo. Čo bolo dobré. Napokon tam boli všetci a Rhael spomenul ďaľšiu miestnosť. Už sa tak nebála, nemala sa čoho a preto sa aj tešila, čo nové objavia. Možno tam nebude nič a možno sa tam ani nedostanú, čo by ju trochu mrzelo.* Musíme niečo vymyslieť, ako s atam dostaneme.* začala sa dookola prechádzať a hľadať nejaké miesto,kde by sa tam dalo dostať. Bolo to však neúspešné a preto zastala na mieste a užívala si pocit kedy ju neboleli chodidlá. Vtedy,keď im prvýkrát povedala o tejto jaskyni netušila, že to môže byť niečo také magické.Vlastne si myslela ,že ej to iba nejaku blud, ktorý je napísaný v knižke*
*Neustále nervózne prešľapuje, akoby očakávala, že každú chvíľu sa bolesť vráti a ona nič. * hm? * vytrhne ju zo zamyslenia Rhaelov hlas, pár krokmi, ktoré sú zvláštne detsky neisté prekráča až ku škáre. Skutočne tam niečo je, nakukne dnu, no svetlo ju páli v očiach a láka... Toľko nového, cez tvár sa jej preleje nadšený úsmev drobného dievčatka, ktoré našlo skrytý svet.* a nie je tu nejaký chm... kameň na otvorenie? Ako v rozprávkach! * detinsky sa zachichoce, vie, že je to hlúpy nápad, no jej na dnes stačí aj tne pocit v nohách, ktorý je tak neznámy... Tak rada by toto miesto ukázala mame, tu by mohla tancovať ešte krajšie, bez bolesti, čo ju večne obrala o jej sen... *
*Pomaly skákajúc, len pohopkávajúc, či skoky vyššie, skúšajúc ten nový, nepoznaný pocit v nohách, bolesť zmizla... Sama, ďalej od skupinky len skúša ten nepoznaný pocit, čosi nové a skvelé. Potom však jej zvedavosť zapracuje a ona prikročí ku skupinke zhromaždenej pri pásiku jemného svetla dopadajúceho do tmy, ktoré odhaluje skryté kúsky prachu plávajúce vo vzduchu. Natešene zatlieska, pri Amayinom nápade, no ona si ho vezme skutočne k srdcu. Začne sa rozhliadať, po stenách, po zemi, všade, no nikdy nič... Podíde k malému korienku trčiacemu zo stropu, jemne zaťahá za naoko krehké, no v skutočnosti pevné lanká, nečakajúc nič, no vtom za sebou začuje rachot a otočí sa, sledujúc ako zlaté svetlo z miestnosti zaplavuje priestor..*
*Zažmurká,pretože je to tu tmavšie a Noa si nevšimla,že tam je tá diera,z ktorej ide svetlo.Keď ho spoznala,tak sa prikradla ku svojej svorke a čakala čo sa bude diať.Na túto chvíľu vždy čakala.Zalialo ju príjemné svetlo,o ktoré sa postarala Veniyalie a miestnosť sa začala otvárať.Noa mala otvorené oči,no svetlo trvalo nejako dlho.Už by sa mali jej oči prispôsobiť.No namiesto matracov sa pred ňou zjavilo zmavé mesto v kľudnom spánku.Stála na útese a pozerala,ako v tichosti všetko tŕpne.Svetlo bolo len vo veľkom dome na okraji mesta.Noa sa otočila.Stála na cintoríne na kopci a všade okolo boli nové hroby.Noa si ich nepamätala z učebnice,také tam neboli.Prečítala pár mien.Boli jej príliš známe na to,aby si spomenula,ako sa tý ľudia volali.Všetko okolo sa prepadlo a rozsypalo.Noe sa pred očami zjavil ďalší obraz.Bol to muž a stál k nej chrbtom.Cez plece mu pozerala vystrašená tvár jej spolužiačky a Noa zhíkla.Chcela ustúpiť.Keď sa muž vystrel a odhalil krvavú šiju dievčaťa,spoznala ho.Vedela kto to je a že si aj po ňu príde.Práve teraz a tu.Nikto nebude vedieť čo sa s ňou stalo.Noa sa rozplakala a ustúpila ešte o krok.Všetko stmavlo a zakopla.Cez slzy už nič nevidela.Pocítila iba dopad na zem.Vstala a utekala.Nemôže sa nechať chytiť.Rozbehla sa cez dieru hore z jaskyne a bežala preč.Celá sa triasla.*