Noa Salome a Carniella Sylvain Tascale
*Skacká po námestí na jednej nôžke a nahlas spieva riekanku.* Ide ide slimák po ceste... *veselo preskočí na druhú nôžku pozerajúc sa pri tom na kamienky na chodníku, ktoré starostlivo preskakuje jeden po druhom.* zasekol si ulitu v ceste... *šikovne sa vyhne pár starým dámam, ktoré okamžite začali ohovárať nezodpovedných rodičov. Zaujímavé. Veď sa hrá len pre domom.* A teraz nikam nepôjde...* pokračuje v svojej rečňovanke nevnímajúc svet naokolo.* Lebo havaroval! * dokončí spevavo, otočí sa o stoosemdesiat stupňov a skáče opačným smerom. Vonku je väčšia zábava ako doma. Všetka tá príroda, tí ľudia, tí všetci! Vždy sa je na čo pozerať.*
*Noa sa vytratí z izby.Už sa proste nemohla vyhýbať všetkým naokolo,ktorých mená by si mala pamätať.Bolo to strašné.Vybehne z Akadémie,nech nemusí pozerať do tváre nikomu známemu. A aj preto aby som niečo zistila. Prizná si zhrozene,keď sa ocitne za veľkými bránami.Nikdy sa nesnažila prykloniť sa na nejakú stranu,no tentoraz sa bála.Ujo z pláže ju natoľko vystrašil,že sa musela prejsť medzi ľuďmi,proste niekde,kde by bola videná a tak chránená.Dlhé šaty sa šúchali po dláždenej ceste mesta.Vyhýbavo sa preplietala medzi ľudí,ktorý sa na ňu dlhšie pozreli a mierila stále rovno.Len hluk ulice a veselí ľudia,ktorí nedočkavo čakajú na dovolenku.Noa nevedela presne aký sú,no dnes sa nimi nezaoberala.Preplietla sa pomedzi rozprávajúcich sa decentných pánov,ktorý ju v poslednom čase desili a radšej sa vybrala za detským hlasom,ktorý sa nezdal vôbec povedomí.Pred ňou na ulici skackalo malé dievča a spievalo o slimákoch.Páčila sa jej,ako tam len tak skáče a neoťažuje sa tváriť spoločensky a dospelo.*Ahoj.*Skríkla skôr ako si ju chcela prezrieť a zdvihla ruku na pozdrav.*
*Zastavila sa. Na ceste trónil obrovský papier, na ktorom bola nakreslená jej mamička.* Čo tu jobis? *opýtala sa len tak do neznáma a opatrne zdvihla papier zo zeme. Písmenká. Boli všade! Ako to, že ich jej ocko aj mamička dokážu rozlúštiť? Veď vyzerali všetky rovnako... síce jedno bolo tučné, druhé chudé, jedno malo čiapočku, druhé nožičku... zrejme budú mať nejaké mená. Hm... Starostlivo si papier poskladala do vrecka a už chcela pokračovať vo svojej "skákačke", keby ju nevyrušilo dievčatko. Väčšie dievčatko. S neskrývaným úžasom naňho hľadela. Aj ona bude niekedy taká veľká, keď stále rastie? Týýý kokso.* To kojko más jokov? Ja uz styji! Aj ja budem taka vejka! Ocko mi povedaj! Ako sa vojas? *s vypúlenými očkami na ňu hľadela ako na najväčšiu atrakciu na námestí. Nevidela tu často deti... tie boli kdese na ihriskách, škôlkach alebo v škole... A jediný, s kým sa hrala bol sused Gill, ale ten bol odporný. Nikdy jej nechcel požičať hračky.*
*Prešla k nej blIžšie.Už bola príliš slušná,aby kričala na ulici.Dievča sa na ňu užasnuto pozrelo a Noa zbadala pred sebou malé dievča,ktoré nájsť nechcela.Najprv sa na ňu prekvapene pozrela,no potom sa usmiala,keď otvorila ústa.Pamätala si ešte časy,keď sama ráčkovala.Ešte stále jej "r" liezlo ťažko z úst.*Ja mám tirnásť.*Povedala hrdo,ani nevedela na čo má byť pyšná.*Som Noa.Tvoj ocko má určite pravdu.Určite vyrastieš ešte viac,ako ja teraz.*Bola rada,že sa má s kým porozprávať a pri tom,ako rozprávala o raste ukázala rukou nad hlavu a povedala.*Aj tak vysoko môžeš vyrásť.*Spomenula si,ako chodila za mamou a kričala:"Taká veľká vyrastiem",s rukami vystrčenými dohora.*Ako to,že nie si v škôlke,keď si už taká veľká?
*Stále hľadela na to dievča s obdivom. A aké pekné šaty má! Musí jej to povedať. Nie, nemôže... čo ak sa šaty urazia? Možnú tie šaty sú malicherné... musí im zložiť najvyššiu poklonu. Nie. Musí sa ich dotknúť. Tak ju priťahovali tie vzory. Jemne natiahne ruku k sukni toho dievčaťa a iba potichu vypískne. Boli také krásne.* Aj ja chcem také. *troška skormútene zvraštila čelo. Ona také doma nemala. Popýta mamičku. Alebo je jedny vezme a skráti si ich nožničkami. (A) Veď predsa je vychýrená krajčírka naširoko naďaleko.* Az tjinast? To bude ddddho kym tojko budem mat aj ja... az sest jokov! *nadurdene vzopela ruky vbok. Mala jednoducho v povahe z ničoho nič sa nahnevať. Ale pri jej mene jej hnev rýchlo pominul.* Noa. Aj ja sa tak chcem volať. Ja som Cajni. Ocko ma veja mudjich jeci... on je taky mudji, ze az pjacuje na ministejstve... a mamka je jeho sefka! A ja som mamkina sefka, a cize som aj ockova.* zažiari svojím milým úsmevom. Fajn, posledná veta bola lož, ale keď chcela tak veľmi ohúriť Nou s krásnymi šatami...* Ja do skojky nemozem.... hjyzjem deti.*prizná sa, akoby tá skutočnosť, že zámerne hryzie deti bola nič.*
To prejde rýchlo,keď budeš mať každý deň čo robiť.*Povie svojej malej kamarátke,ktorá sa načahovala k jej sukni. Nevadilo jej,keď ju niekto chytal za šaty. Ticho sa usmiala nad jej hnevom,ktorý jej prišiel tak neopodstatnený a detský.Zarazila sa však,keď jej prezradila svoje meno.Nechcela ho vedieť,len ho potrebovala.Ale nechcela ho.*Cajni.To je pekné meno.*Povedala jej,pretože nemala prečo niečo také chcieť.Noa by rada bola niekým iným.*A počúvajú ťa?Či im len rozkazuješ?*Podpichla ju a usmievala sa pri tom.Keď sa jej Cajni prizná,prečo nemôže do škôlky,dosť ju to zarazí.Nevedela,že už také malé deti hrizú.Bolí to?*