close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 8.4.2012

19. srpna 2012 v 15:57 | malý mlynček veterný |  Antoanette Lyonet
Antoanette Lyonet a Fox Malice Punteruolo

*Vykračuje si námestím, vdychuje čerstvý večerný vzduch a užíva si ten krásny pocit, že je opäť doma. Kamenná dlážka jej jemne klopotá pod nohami, no ten zvuk zaniká vo zvuku fontány, ktorá bubloce opodiaľ. O chvíľu sa pred ňou objaví dobre známa stavba s vysvietenými oknami. Melmerin. Nuž, pohár teplého ovocného čaju by aj prišiel vhod. Otvorí dvere, pri čom ten pohyb rozozvučí zvonček pri dverách a so širokým úsmevom na tvári vpochoduje dnu. Je tam príjemne teplo, no zdá sa, že prázdno. Čakala, že sa tu s niekým stretne, zoznámi, či porozpráva, no aspoň si teda dá šálku čaju, keď už nič iné. Usadí sa za stôl pri okne, aby mala dobrý výhľad na námestie a objedná si čaj*

*Stisne kľučku na dverách kaviarne. Už dlho sa potulovala po uliciach a dnes vchádzala dovnútra veľmi spokojná so svojím dnešným výkonom. Špinavé čižmičky jej začvachcú na podlahe a Antoanette sa rýchlo odkradne od dverí. Nebude tu predsa stáť a ukazovať túto špinu na obdiv. Zalezie pod prvý stôl, ktorý je nablízku a dúfa, že ju nikto nezbadal. Keď sa opäť rozozvučí zvonček, stŕpne ticho pod stolom a čaká, že ju niekto vyprace von. No príjemne ju prekvapia pekné nohy, ktoré sa objavia pod obrusom. Strčí si palec do úst a na tvári sa jej zjaví úškľabok. Po chvíli zaborí svoje malé prsty do navštevníčkyných nôh.*Chi chi chi.*Zachichúňa sa veľmi solídne a z celej sily drží.*

*V tichosti, ponorená do svojich myšlienok čaká na svoj teplý čajíček, keď ju niekto štuchne stehna. Mierne jej mykne nohou - reflex, no potom sa jej na tvári roztiahne široký úsmev, zohne sa a nakukne pod stôl* A mám ťa *zvolá veselo, keď pod stolom zbadá čupieť rozkošné malé dievčatko. To už jej barman priniesol čaj a položil ho na stôl, no jediné, čo si teraz všíma je to dievčatko pod stolom. Veď ten čaj jej nikam neutečie*

*Nemilo ju prekvapí, keď ju nejaké ruky chytia.*Hííí.*Zhíkne, keď nepustia a pred ňou sa zjaví nejaká hlava. Len tak z ničoho nič. A to žiadnu hlavu nevidela. Vŕta jej to v hlave, ale nijako nemôže rozriešiť túto záhadu. No nepatrne sa zamyslí, pretože poriadne myslenie je na veľmi dlho, a potom sa žiarivo usmeje. *Nechytíš ma, nechytíš!* Zvolá veselo a trhne sa dozadu. Keď vylezie štvornožky von, tak sa postaví škeriac pred stôl a žmoliac si ruky čaká, či sa zahrajú jej obľúbenú hru.*

*Malá je teda riadne vrtká, keď sa jej vytrhla. Zdá sa, že by sa asi rada zahrala na naháňačku. Nuž a prečo nie?* Tak sa chceš naháňať? *zasmeje sa, poobzerá sa okolo a znenazdajky sa rozbehne za dievčatkom* A stav sa že ťa chytím maličká *usmeje sa a ako beží, vlasy jej poletujú okolo hlavy ako tancujúce nepoddajné plamienky ohňa. No a čo na tom, že má neposlušné ryšavé vlasy? Ona ich má rada*

*Keď tam len tak čaká, tak sa jej z hrdla vyderie výkrik.*Aaaa.*Zapiští, lebo sa za ňou ryšavá slečna rozbehne. Prešťastne beží po kaviarni a piští, teda spieva, od radosti. Takto rýchlo ju ešte nikto nepopreháňal. Kľučkuje pomedzi stoly a uteká čo jej sily stačia.* Nechytíš!* Povie jej tvrdohlavo, veď predsa nie je do šrotu ako nepodarky.*Ja som rýchla, ako ... ako.*Hlesne a nevie čo mám dodať a preto pomenuje prvú vec, ktorá jej príde pred zrak.*Ako lyžička.*Ukáže k baru a uteká čo jej sily stačia. *Aha nechtíš ma.*Povie a vysunie jej do cesty prvú stoličku neďaleko.*Ja si postavím hrad a tam ma nechytíš!

*Musí uznať, že slečinka je dosť rýchla, no na ňu nemá. Ona je predsa len tiež rýchla až až. Beží za ňou, kľučkuje pomedzi stoly a stoličky a keď sa dievčatko prirovná k lyžičke zasmeje sa svojím zvonivým smiechom* A chytím a chytím*zvolá za ňou. Je jej jedno čo si o nej barman pomyslí. Je aká je, či už je pojašená, či pobláznená, je to proste ona. Keď jej dievčatko vsunie do vesty stoličku, svižne ju preskočí a beží ďalej. Líšku len tak niekto neprechytračí* Počuj, ako sa voláš? *zvolá za ňou. Rada by vedela jej meno. Možno budú aj kamarátky. Také naháňačkové*

*Keď preskočí tú veľkú stoličku, tak najprv sa Antoanette veľmi začuduje, ako môže niekto tak vysoko skákať. Veď to vedia iba v cirkuse. No ako sa k nej blíži, tak sa kričiac vyberie na ďalší útek.*Jaaaaj, ty ma aj tak nechytiš!*Zakričí a teraz sa zatvári veľmi vážne. Veď musí obhájiť všetky deti. Ako by to vyzeralo, keby prehrala v hre pre deti. To predsa vedia najlepšie deti.* A nechytíš, ja sa nedám!* Vyplázi na ňu žmúriac jazyk.*Chi chi.*Zasmeje sa a rozbehne sa pomedzi husto porozkladané stolíky. No ke´d je reč o predstavovaní, tak sa zastaví a zahrabe sa vo vrecku.*Počkaj, ja mám aj vizitku.* Vytasí z vrecka malý papierik s detskou kresbou a otrčí jej ju do cesty.*Včera sme ich s ockom robili.*Kým sa však stihne priblížiť, tak sa Antoanette rozbehne Ďalej a veselo kričí.*A nechytíš ma, nechytíš!

*Tak toto je teda záber. Lepšie ako všetky cviky či diéty sveta. Stačí chvíľočku naháňať maličkú školáčku a hneď schudnete polovicu svojej váhy. Tá malá sa tuším naozaj nedá chytiť. Má šancu, keď sa zastaví a otrčí na ňu "vizitku", no skôr ako sa stihne priblížiť už aj sa rozuteká preč. Keby teraz do kaviarne niekto vošiel asi by si pomyslel, teda, ani nevie, čo by si tak pomysleli, ale určite nič normálne o nich dvoch* Ale chytím, chytím! *zakričí a keď si to namieri okolo cez husto rozostavané stolíky, nezľakne sa prekážok a uteká za ňou. Pomaličky sa približuje, trochu poskočí a chytí ju za útlu rúčku*

*Kľučkuje pomedzi stolíky. Všetky sú také veľké, ale ona už ponad ne dovidí a keď ju chce chmatnúť prvý krát, tak sa zohne a šup- namieri si to rovno popod stôl.*Ja som lyžička, mňa nechytíš!*Zakričí za seba. Veď predsa nemôže narobiť ani hanbu svojim napodobeninám. Ale ba, niekto jej chytí ruku. Zatvári sa ako dieťa, ktoré každú chvíľu začne rumázgať.*Ja už nechcem byť lyžička.*Povie srdito, pretože zistí, že lyžičky vôbec nie sú rýchle. Mal ju na to ocko upozorniť. Ale nebude predsa plakať. Hanbu si neurobí.*

*Prvý krát sa jej šikovne uhne a vbehne pod stôl. To bolo dobré. No, druhý raz už sa jej to nepodarí. Ten výraz malého šteniatka ju nepresvedčí, aby ju pustila, to teda nie. Ešte by sa jej opäť rozbehla a to bolo na ďalšie hodiny* A prečo nie? Ja som teda vidlička *zasmeje sa a stále ju drží za úzku rúčku* Myslím, že behu bolo na dnes dosť, nechceš sa niečoho napiť? *spýta sa jej s úsmevom a pomaly kráča k stolu, kde má už iste dávno vychladnutý čaj a dievčatko jemne ťahá za sebou*

Lebo vydličky sú rýchlejšie ako lyžičky.*Povie veľmi dôvtipne a poučne pritom zdvihne prst, ako to robí jej ocko, keď ju chce niečo naučiť. No jej vážny výraz preruší neveľmi vážna vec. Tá ryšavá slečna ju začala ťahať k stolu, kde sa predtým schovala.*Ďakujem. Rada by som sa napila vody.* Dodá svojím slovám istú vážnosť so zdvihnutým prstom.*Dospelí hovoria, že je zdravá.

Podľa mňa sú všetky príbory rovnako rýchle o to sa neboj *odpovie jej milo. Na jej konštatovaní o zdravej vode sa zasmeje* Áno, voda je síce zdravá ale čokoláda chutí lepšie *povie, pustí jej rúčku a sadne si za stôl. Čaká, že si dievčatko sadne oproti. Azda jej opäť neutečie* Nechceš radšej čokoládu? *spýta sa jej a odpije si zo svojho ovocného čaju, ktorý je už studený. Ako čakala. Jasno modré oči upiera na svoju spoločníčku, no pohľadom zablúdi aj k oknu a s prekvapením zistí, že prší. kvapky stekajú po sklenných tabuliach okna a na chodníku vytvárajú maličké mláčky vody a potôčiky, ktoré stekajú dolu ulicou. Dážď má rada*

Nodobre, tak som s lyžičkou spokojná.*Skonštatuje nakoniec spokojne. Keď ju pustí, tak si sadne na stoličku oproti a dáva si pozor aby si nepokrkvala sukňu. Len preto, že je špinavá, ešte to neznamená, že musí byť pokrčená.*Ja si prosím vodu.*Povie vytrvalo a trvá si na svojom slove, aj keď je trochu nalomená, pretože čokoláda je jedna z jej obľúbených dobrôt. No napriek tomu sa nedá a presvedčeným pohľadom spočinie na ryšavej slečne.* Aká si pekné.*Povie rozradostene, keď si ju lepšie obzrie. Hodí očkom aj smerom, kde hľadí slečna, ale dážď ju tak veľmi nezaujme. V poslednom čase až priveľa prší, aby to bolo niečo nové, z čoho sa nestihla zašpiniť.*

Si si tou vodou naozaj taká istá? *spýta sa a nadvihne obočie. Dievčatko by s možno dalo aj čokoládu. Keď k nim príde barman, objedná vodu a niečo mu pošepká. Potom si odpije z čaju a opäť sa zahľadí na dievčatko* Ďakujem, veď aj ty si veľmi pekná. Máš peknú sukienku, kde si si ju prosím pekne tak zašpinila? *spýta sa s úsmevom. A to už barman prinesie pohár vody a aj čokoládu*

Som.*Povie vytrvalo a presviedča samu seba, že voda je naozaj zdravšia. Ticho sedí a hojdá pod stolom nohami.*Ďakujem. Bola som von a hrala som sa v blate. Je to veľmi zábavné.*Povie veselo a hneď si spomenie ako príjemne strávila dnešné dopoludnie sama vonku.*Dokonca som si utľapkala z blata aj koláč, ale nebol až taký chutný, ako sa tváril.* Zatvári sa trocha kyslo. Keď barman prinesie vodu a čokoládu, tak sa len zadumane pozrie, čo by s tým rád robil. No pri bližšom kontakte jej nosa s ovzduším a jej príjemne zbehnú slinky. Čokoláda vyzerá naozaj veľmi lákavo.*

*Na jej dnešnom zážitku s blatom sa iba zasmeje a dopije čaj. Zdá sa, že by si tú čokoládu aj dala. Vidieť to na nej. Nuž, ju nemusí presviedčať, že voda je zdravšia. To vie, ale čokoláda je omnoho chutnejšia* Len si daj, je to na mňa*povzbudivo sa usmeje a hrnček s čokoládou posunie bližšie k nej* Ako sa inak voláš dievčatko? *spýta sa opäť a dúfa, že jej teraz odpovie a možno sa aj napije z tej chutnej čokolády, ktorá teraz rozvoniava takmer po celej kaviarni*

*Keď k nej prisunie bližšie čokoládu, Antoanette to ďalej nevydrží a zmysel pre zdravú výživu preváži veľká chuť, ktorá ju teraz pohltila.*Ďakujem.*Povie s úsmevom a fúkne silno do pohára, aby sa rýchlo čokoláda vychladila. Hladina sa trochu sčerila, no všetka čokoláda na jej šťastie ostala v pohári.*Ja som Antoanette.*Pochváli sa spoza pohára.*A ty sa ako voláš?*Opýta sa jej odpijúc si z pohára. Čokoláda je síce dosť horúca, no už nepáli, ako pohár na začiatku.*

*Vedela, že neodolá a z čokolády si odpije. Ona už si čajík vypila a momentálne jej to aj stačilo* To je veľmi pekné meno, zaujímavé *usmeje sa na ňu* Ja som Fox. Veľmi ma teší *povie a aj by k nej natiahla ruku, ale formality nechá bokom. Predsa ju nechá, nech si vychutná čokoládu. Pohľadom zablúdi opäť k oknu a je veľmi zvedavá ako pôjde domov. Nuž, tak trochu premokne. Nič mimoriadne*

Aj aj som rada.*Povie veselo a vezme pohár do rúk. Zhlboka sa z neho napije, ke´d je už čokoláda o niečo chladnejšia. Keď dopije, a pohár si položí pred seba, tak si jazykom dôkladne oblíže ústa.*Mňam.*Skonštatuje s priam degustátorskou profesionalitou. Keď vidí, ako Fox skĺzol pohľad znova do okna, zahľadí sa aj ona von a pozrie sa na mokrú zatiahnutú ulicu.*je už veľmi neskoro?*Opýta sa jej, pretože nevie odhadnúť čas, keď je neustále pod mrakom.*

*Je rada, že jej chutí a popravde ona tiež dosť stratila pojem o čase* Vieš, myslím si, že je už pomerne neskoro *povie milo* teda, pre teba určite *dodá s úsmevom. To An nie je ani trochu unavená? Hm, mala by sa jej spýtať, koľko má rokov* Nie si unavená? *spýta sa a stále sa na ňu usmieva. Ona sa vlastne usmieva stále a okrem toho, to nejde mračiť sa na tak milé malé dievčatko ako je ona*

Hí, tak neskoro?*Nevie uveriť, že všetko zbehlo tak rýchlo. Keď už niekto kompetentnejší ako Antoanette povie, že je neskoro, tak musí byť veľmi. Kým sa týmto všetkým zaoberá v tej svojej hlave, *Em.*Pokrúti hlavou, skôr ako sa snaží zamyslieť, či by sa jej chcelo spať. Predsa len každé dieťa, keď s aniečo hovorí o únave, tak sa neprizná. Len nech nemusí ísť spať. Tiež sa usmeje a pozrie sa von, ako pekne prší. Veľké kvapky bubnujú do okenných tabúľ a skvele to čvachce.*

Nuž, čo sa dá robiť *povie a pokrčí plecami* Nechceš odprevadiť domov? *spýta sa jej. Nerada by aby sa jej niečo stalo. Ale zase na druhú stranu, keby sa rodičia báli že sa jej niečo stane nepúšťali by ju sem no nie? A možno býva len tu v meste. Nemusí hneď každý bývať v lese ako ona*

Nemusíš, ja bývam len za tými domami.*Ukáže von oknom na upršanú ulicu a starý dom.*Za tým jedným je ďalší a potom ďalší a potom ďalší a v tom...*Na chvíľu sa zamyslí a pozrie si na prsty.*...treťom bývam ja a ocko.*Pochváli sa, a poteší ju ako dobre zvládla vysvetľovanie, kde je ich dom.*Ale ak chceš, tak ti môžem ukázať aký máme na záhradke pekný strom, minule začal dokonca pučať.*Vstane od stola a začne Fox ťahať von z kaviarne k ich domu.*

Tak to máš celkom blízko *povie a pozorne počúva jej vysvetľovanie kde býva. Prekvapí ju, že tam býva iba s ockom, ale tak čo. Ona zasa býva úplne sama. Nechá sa teda vytiahnuť zo stoličky, na bar hodí pár drobných, poďakuje a nechá sa vytiahnuť do toho dažďa. Hneď ako vyjdú von jej kvapky vody pricapia neposlušné pramene vlasov k hlave* Asi by sme mali bežať, poď *rozbehne sa so smiechom*

*Keď sa dvere kaviarne za nimi zabuchnú a Antoanette pocíti chladivé počasie až do špiku kostí, tak sa v´dačne rozbehne pomedzi kvapky, ktoré sa teraz v húfoch valia na zem a bombardujú každého, kto im príde do cesty. Zsmeje sa, keď jej jedna z kvapiek vbehne až pod vetrovku a pošteklí ju na krku. No po chvíľke je celá mokrá.*Už to nie je ďaleko.*Ukáže na malý domček so šedou fasádou, v ktorom sa ešte stále svieti.* A pozri sa. Tam je vŕba!*Ukáže na strom ktorý len matne vydno ako nejakú siluetu v záhradke.*

*Beží spolu s ňou a uhýba sa kvapkám, čo je takmer nemožné. teda úplne nemožné, pretože sú všade. Uvidí dom, ktorý jej ukazuje a vidí, že sa stále svieti. Určite An už čakajú. Vidí dokonca aj rozmazanú siluetu niečoho, čo by mala byť vŕba*Máte pekný domček, a aj vŕbu, no myslím, že by ju bolo lepšie vidieť keby svietilo slniečko *povie a usmeje sa* Už by si asi mala ísť, nech neochorieš a ocko už ťa určite čaká *povie stále sa usmievajúc* Veľmi rada som ťa spoznala Antoanette. Určite sa ešte stretneme

*Keď jej všetko starostlivo poukazuje a Fox ju ubezpečí, že všetko dobre videla, tak sa spokojne pozrie do okna a teší sa ako sa zabalí do postielky a bude si užívať ničím nerušenú noc,*Potešenie je na mojej strane Fox.*Povie usmievajúc sa s vycerenými zubami a rozbehne sa k malej bráničke domov.*Ahoj.*Zamáva jej skôr ako ju otvorí a potom sa už ponáhľa skryť sa pred dažďom.*

Ahoj *odzdraví a aj ona jej zakýva. Potom sa otočí a odkráča smerom k lesu, kde má ukrytý svoj domček. Ako sa len teší do teplej postieľky. A možno že si urobí ešte jednu šálku teplučkého čaju*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama