Antoanette Lyonet a Lesia C. Reverie
*Slniečko už pomaly zapadá za hory, no ju to domov ešte akosi neťahá. Chýbajú jej deti, inak je to mať mamu celkom fajn. Nebýva taká podráždená, ako bývali vychovávateľky v domove. Teraz si kráča s vedierkom plným farebných kried po námestí a snaží sa nájsť tú najlepšiu plochu na svoje umelecké dielo. Zastaví sa pred jedným z obchodíkov, zamyslene si prštekmi podoprie hlavu a prižmúri oči. Nie, táto plocha je príliš malá a tam je ten chodník zas moc krivý, hentam je zas dlažba, to by rušilo obrázok, ibaže...Tvár sa jej rozjasní a prebehne o pár metrov ďalej. Už vie, čo nakreslí na tú dlažbu! Puzzle! Zohne sa k zemi, otvorí vedierko, vyberie žltú a začne dlažobné kocky obťahovať.*
*Oblečená v starších, ale ešte stále slušivých, šatách vykročí na chodník pred domom. V poslednom čase nestretla nikoho zaujímavého, len pár starých pohoršených tiet, preto sa na vlastnú päsť rozhodne nájsť si ďalšieho kamaráta. Predierajúc sa pomedzi všetkích tích unaveních ľudí si vyberá z mnohých tvári. O krok ustúpi späť, keď sa pred ňou zjaví zachmúrená tvár a zďaleka ju obíde. No v hlave jej skrsne spásonostná myšlienka. Rozbehne sa k malým obchodíkom na námestí, kde býva vždy veselo. Prebehnúc okolo kvetinárstva si všimne na zemi malé dievča. Tento podivuhodný zjav sa Antoanette javí trochu nereálne, no neodolá aj z nej si zrobiť nového kamaráta.*Ahoj.*Skríkne na ňu hlasno.*Čo to robíš? Nebude sa niekto hnevať, keď sa tie kachličky zašpinia?
*Keď doobkresľuje dlaždičky akože kúsky puzzlí, začne rozmýšľať nad tým, aký obrázok to akože bude. Vidí to na kvetinky a motýle a možno slniečko a obrovskú lienku a modlivku a húsenicu...Nápady sa jej proste prevaľujú jeden cez druhý, kým ich nepretrhne iný detský hlások. Rýchlo sa strhne, zodvihne hlavu, ale kolenami stále kľačí na zemi. Pohľadom nájde, kto to na ňu kričí a doširoka sa usmeje. Predvčerom čerstvo prišla o pravý očný zúbok.* Ahoj! *Tiež veselo zakričí a následne sa zamyslí tak, že s rúčkou, v ktorej má kriedu, si siahne do vlasov a mikne ramenami.* Veď nebudú špinavé! Niečo na ne nakreslím! *Zahlási detskou logikou a zohne sa naspäť k svojmu dielu. S kýblika vytiahne fialovú a posunie ho k dievčatku.* Pomôžeš mi?
*Pozerá sa chvíľu na dievča, ktoré kľačí na zemi a niečo tam kreslí. So záujmom spočinie pohľadom na zemi. Pozerá sa na kocky a na zemi a snaží sa vybrať si v tom veľkom množstve.* Nakreslím tam dom.*Povie zaujato nad zemou a sadne si vedľa dievčaťa na zem. Vyberie si tu najväčšiu kachličku, ktorá je prázdna.*A bude taký veľký, že sa doňho zmestí celá rodina.*Povie veselo.*Potom prídeš ku mne na návštevu?*Opýta sa a vezme si z vedierka červenú kriedu, aby nakreslila žiarivú červenú strechu.*
*Poteší sa, že dievča neodišlo a pridalo sa k nej. Začne sa spokojne usmievať a pri jej nápade zhíkne.* Hííí prídem! A prinesiem koláč. Slivkový! *Využije to, že má v ruke fialovú farbičku a kúsok od domu začne na ďalšiu dlaždičku čarbať veľkú fialovú elipsu - koláčik.* chceš naňho aj šľahačku? *Opýta sa a začne vo vedierku hľadať niektorú z množstva úlomkov bielej kriedy. Tá sa vždy tak rýchlo minie!* Ako sa volá tvoja rodina? *Zvedavo sa opýta a začne čarbať šľahačku na koláč.*
*Spokojne sa usmeje na malý domček, celý červený, ktorý by sa v skutočnosti určite zosypal.* Slivkový mám rada, určite ho bude všetkým chutiť.* Povie radostne a usmeje sa. Dávno nemali doma žiaden slivkový koláč.* Dám si, a môžeš mi jej tam dať veľa?*Opýta sa a pozrie sa na fialový kruh neďaleko domu.*Volajú sa z Červeného domu. Lebo im práve tak vymaľovali celý dom.*Pozrie na červené strechy, červené steny a červené dvere a okná.* Určite sa všetci potešia návšteve. Potom si môžeme urobiť piknik. Doma máme veľa diek a aj veľký košík. Toľko sa doňho zmestí jedla.*Povie a roztiahne čo najviac ruky. Potom nakreslí do ďalšej kocky veľký obdĺžnik, ktorý sa len zďaleka ponáša na niečo pevné a prútené.*
Tak veeeeľa! *Nakreslí obrovskú bielu machuľu pár centimetrov lietajúcu nad tou fialovou znázorňujúcou koláč. Je to najviac šľahačky, ako kedy videla, až má aj ona chuť. Spokojne vráti bielu kriedu do kýblika. Z kľačania ju už trochu bolia kolená, preto si na chodník zafarbený od kried proste sadne. Pri dievčatiných slovách sa jej rozžiaria očká!* Piknik! Musíme si spraviť malinovku! Akú máš rada? *Pritiahne si k sebe kýblik a začne sa v ňom hrabať. Natrafí však na zelenú kriedu, ktorá sa jej veľmi nehodí, preto sa zamračí a zamyslí.* Asi bude jablkový.
*Poteší ju pohľad na všetkú tú šľahačku, ktorú jej nakreslila na slivkový koláč.* Keď to všetko zjeme, tak nás budú bolieť brušká. Ták veľký máme koláč.*Zasmeje sa.Vráti späť do vedierka červenú kriedu. *Ja mám rada bublinkovú, ale vraj o takú dobrú sa musím podeliť.*Povie spokojne a čaká, kým jej nakreslí veľký pohár. No dievča sa zamračí.* To nevadí, ešte som takú neochutnala, ale nemusí byť až taká zlá.*Povie veselo a pritiahne sa bližšie ku vedierku, aby aj ona videla, aké farbičky ešte ostali vo vnútri a nenakreslili nimi nič.*A potom môžme na piknikom nakresliť dúhu, takú farebnú a veľkú.
*Má pravdu, z toľko sladkého im bude zle. Zelenou farbičkou začne kresliť veľký džbán, ktorý vyfarbí na zeleno a ešte doňho pokreslí malé kolieska, akože bublinky.* Bude jablková a bublinková! Tak!*Slávnostne dokončí a rozosmeje sa. Dúha bude super! Vyhrabe modrú kriedu a preplazí sa o kus ďalej, aby mala celé ich dielko pod sebou. Rukami od kriedy pri tom robí stopy dlaní.* bude obrovská! Poď, ja začnem tu ty tam a stretneme sa v strede! To bude pekné!
*Pozrie sa na džbán plný bublinovej zelenej malinovky. *Toľko jej bude určite stačiť pre všetkých na pikniku. *Strčila ruku do vedierka s kriedami a vytiahla žltú farbu. Takto sa hrajúc vždy zabudne, kde je a prišlo je preto veľmi neprirodzené, keď niekto skoro prešiel po ich piknikovom košíku. Vystrašene sa pozrela na tie veľké nohy, ktoré sa rýchlo stratili niekde ďaleko. Postavila sa napokon s kriedou v ruke a obišla červený domček v jednom zo štvorčekov a postavila sa až na koniec obrázka. Skloniac sa k zemi nakreslila dlhú krivoľakú čiaru.*
*Tiež zaregistruje niečie nohy, ale nevenuje im väčšiu pozornosť. Miesto toho začne po zemi ťahať dlhú modrú čiaru, kým nenarazí niekde v polovici svojej trasy na dievča. Vtedy sa konečne pozbiera na nohy. Šatočky má celé zafarbené, rovnako má pár farebných čmúh aj na tvári, no je veľmi spokojná, až začne poskakovať.* Jéj, máme veľmi pekný piknik! Poď, ideme zjesť koláč! *Načiahne svoju rúčku k dievčaťu, aby ju nasledovala.*
*Keď sa jej žltá čiara spojí s tou modrou, tak sa špinavá postaví na nohy. Rada by si aj ruky do niečoho utrela, ale radšej nepokúša šťastie v neďalekej kaviarničke. Vráti kriedu odkiaľ ju vzala. Pozrie sa na obrovitánsku dúhu a všetky dobroty pod ňou.*Aký je veľký a chutný.*Chytí sa dievčaťa a nasleduje ju k fialovému koláčiku.* Tá šľahačka vyzerá navskutku chutne.*Podotkne a lačne sa pozrie na zem.*Myslíš, že ostane z nej každému?
*Zas sa spustí na zem a capne po koláči, potom naznačí, že je a začne sa usmievať s iskričkami v očiach.*To je koláč pre každého na svete! Nikdy sa z neho nemíňa! *Zahlási nadšene a rozosmeje sa detským naradosteným smiechom. Ľudí na ulici už ubúda a aj svetla je akosi pomenej.* Budeš tu ešte niekedy? Môžeme si nakresliť niečo iné. Alebo gumu! Vieš skákať cez gumu?
*Pridá sa k veselým hodom. Ponúkne sa tiež zo slivkového koláča a hlasno mľaskajúc preriekne.*A dokonca aj skvele chutí. Určite si na ňom každý zgustne, kto sa pristaví na tomto pikniku.*Povie ako skutoční znalec slivkových koláčov so šľahačkou a usmeje sa. Až keď sa jej dievča začne vypytovať na skákanie cez gumu si všimne, ako obloha pobledla a v kaviarničke sa utierajú stoly po záverečnej.*Samozrejme, rada sa hrám vonku. Nabudúce môžem doniesť aj svoje farbičky a nakreslíme si celú hodovnú sieň.*Povie nadšene. Nikdy totižto taký veľký obrázok nekreslila. Usmeje sa. *A môžeš mi potom aj povedať, ako sa skáče cez gumu. Ešte som také niečo nerobila.* Prizná sa svojej novej kamarátke. Takéto veci sa predsa hovoria len dobrým kamarátom.*
*Už teraz v hlave rozmýšľa, čo všetko jej musí ukázať. Určite novú bábiku, čo má od mamy, potom prinesie svoj blok čistých papierov, na ktoré tými jej farbičkami budú kresliť a samozrejme aj svoju novú mamu musí ukázať! Začne sa strašne tešiť, že nevie, kam by skôr skočila. Preto sa v prvom rade postaví a začne zhrabávať kriedy, ktoré neodložila do vedierka.* Som Leska, to aby si ma potom našla, dobre?*Narýchlo sa predstaví. Deti väčšinou svoje mená do posledne nutnej chvíle poznať nepotrebujú, ale teraz to už môže byť dôležité.*
Ja som Antoaneta.*Predstaví sa, keď zbiera všetky rozkotúľané kriedy na chodníku.* Ty máš naozaj pekné meno, ako keby si bývala v lese. * Povie veselo a kriedy dá do vedierka. Už je skoro plné a na chvíľu pomyslela na to, že tie, čo pozbierala ona, sa dnu už nevmestia. *Všetky sa vmestili.*Povie veselo, keď poslednú vloží do radu medzi všetky odtiene.*Dobrú noc Leska. *Povie, po chvíľke váhania, tušiac, že sa musí so svojou kamarátkou rozlúčiť. Pri odchode jej zamáva.*