Noa Greiwick a Gabriele Calypso Estas
*Vojde zachmúrene do kaviarne. Výrazný červený sveter si pritiahne bližšie k telu pri pocite zimomriavok, ktoré sa jej rozoznejú po celom tele. *Dobrý večer.*Pozdraví sa polohlasne a zamyslene sa pohne k najbližšiemu stolíku neďaleko okien a spokojne sa usalaší na stoličke, zabudnúc na to, že sa chce zohriať niečím teplým. Keď k nej pristúpi čašník, tak sa najprv zatvári nechápavo, no ako obvikle sa pokojne ozve.*Poprosím jeden zelený čaj.* Nikdy si tu neobjednala nič iné, no napriek tomu si objednáva vždy rovnako. Kým z kuchyne počuť bublanie vody, Noa sa zadiaľ oddáva svojej zádumčivosti, ktorá jej za tie roky školy prischla. Rada sa vytratila z hradu a strávila nerušený večer niekde preč od všetkého ruchu. Aspoň sa prestala zapodievať všetkými výčitkami, ktoré jej robila jej lenivosť.*
Pam. Pam pam. Pam pam pam pam pam pam.*Pohmkávajúc si starú dobrú klasiku zahla za roh a zbadala jedno z mála okien, v ktorých sa ešte svietilo. Spoznala priestory kaviarne a tiež jednu známu tvár. Usmiala sa a nadšený výraz jej z tváre neschádzal ani keď otvárala dvere do trochu prefajčených priestorov kaviarne.*Jeden čaj s rumom. Tam k tomu stolu.*Objednala si a prišla k jednému z mála obsadených stolov.*Zdrástvuj, dievočka!*Usmiala sa a sadla si oproti.*Čakáš niekoho? Lebo ak nie...dávno sme sa nevideli, chcelo by to vymeniť si novinky.*Vyhlásila a v duchu pripravovala svoje mozgové bunky na Dalmatínovu odpoveď. Tie sa u nej vždy ťažšie chápali.*
*Keď si pokľudne vysedáva na svojom miestečku a popíja si z čaju, ktorý sa pred chvíľou dovaril, sa ubezpečí, že je to krásny deň, ktorý nemôže stráviť lepšie. Ani pri učení, ktorého je v poslednom ročníku veľa, o čom sa už presvedčila, keď prepadla. No z jej rozjímania nad krásou sveta ju preruší náhly príchod nového hosťa v kaviarni.* Pekný večer.* Odzdraví sa slušne, no potom sa bližšie prizrie, kto to pred ňu usadol.*Bobo!*Povie radostne. Takto pekne sa jej výlet ani nemohol začať. *Dávno som ťa nevidela strašidlo.*Povie s úškrnom a veselo sa usmieva pri pohľade na ňu. Ešte stále si pamätala svoje pomätené správanie, keď sa stretli naposledy.* Zakopala som si kosti a neviem kde.*To je najväčšia tragédia aká sa jej mohla stať a ktorá stála za zmienku.* Ale inak sa radujem z tohto krásneho pozemského života a nechávam sa opájať zmyslovým vnímaním sveta.* Povie trochu príliš rozjarene a pozrie sa na svoju spolusediacu.*
*Prstami klepkala po stole, no počúvajúc a sledujúc Dalmatína jej rytmus a melódia piesne pomaly vypadávali. No nevadilo jej to, stretnutie s ňou bolo omnoho cennejšie ako večer plný spevu starých hitoviek.*To vieš, potulujem sa a flákam ... ťažko je ma nájsť, priznávam to.*Usmiala sa a rovnaký úsmev a aj pár diffortov venovala čašníkovi, keď jej priniesol objednaný čaj.*Ach, skutočná tragédia.*Smutne prikývla a pozrela von oknom.*Možno, až bude trochu viac svetla, by som ti ich mohla pomôcť nájsť.*Perspektíva dňa stráveného hrabaním sa v zemi sa jej zrovna veľmi nepáčila, no čo iné mohla povedať? Aspoň by ten deň prežila s Bobo vedúc pri tom zaujímavé debaty, ktorým by sama miestami nechápala.*Hmmmm, a ako sa ti páči? Lebo mne v poslednom čase viac ako veľmi. Odkedy som sa vykašľala na školu. Inak.. ty máš čo nové?*Dúfala, že kosti neboli to jediné, s čím sa s ňou chcela podeliť. To by bolo skutočne biedne, veď naposledy sa stretli..kedy? Ani si nepamätala, možno pred 3 rokmi, aj viac. No ani ona vlastne nemala čo povedať. Teda, nemala jej čo povedať, lebo inak by jej potom asi musela ublížiť .Rozprávať sa s Gabrielle bolo v poslednom čase viac ako nebezpečné.*
Budem rada, keď skončím školu, síce som už párkrát prepadla, ale ešte stále ma nevyhodili. Teším sa ako vypadnem niekde … ani neviem kde.*Povie zamyslene, keď Bobo spomenie svoj hrdinský čin.*Ale ani sa mi nechce končiť, nejako mi prirástla k srdcu posteľ.*Podotkne priam zamilovane a nechá sa unášať do svojich predstáv, ktoré sa týkajú všetkých tých rokov, ktoré spolu strávili.*Myslím, že to už nebude potrebné. Minule som videla jednu dieru pri ceste a mám neblahý pocit, že tam len pred nedávnom ležali. Je to pre mňa veľká strata. Občas sa musím zamyslieť nad tým, aké je to niekoho alebo niečo stratiť. *Povie clivo a pozrie sa Bobo do očí.* Páči sa my tá krásna prchavosť a istá trvácnosť všetkého. Nechápem preto tú vážnosť, s akou berú všetci ľudia svoj život. Keď stretnem svojho brata pri pracovnom zhone, tak sa mi zdá príliš nezmyselný a náročný.*Usmeje sa.*Je veľmi milé ako sa všetci držíme zubami nechtami života.