Noa Greiwick a Emmy Demmy
*Noa vybehla zo svojej izby. Začal sa nový rok,a ona nevediach akou náhodou prešla do ďalšieho ročníka sa tešila na ďalší školský rok. Za posledný rok zabudla na svoju saitiraskú samotárskosť a teraz väčšmi ako inokedy sa rozhodla vyhľad veselú spoločnosť. V klubovni postávalo pár ľudí,ktorý o niečom diskutovali.[i]Radšej nebudem rušiť.[/i]Ticho prešla okolo spolužiakou a vybehla ako opica zklietky na chodbu. Bola zvedavá,či niekoh stretne aj vnútri,keď sú ešte pekné dni,no potešil ju hluk z Veľkej siene.Zatlačila dvere a s nedočkavosťou vošla dovnútra.*Ahoj.*Pozdravila trochu hlasnejšie ako si žiadala situácia a naširoko sa usmiala,dúfajúc,že sa jej niekto ujme.*
*Utiekajúc sa k všetkým svätým dúfajúc, že odletí preč sa schová za najbližšieho stojaceho človeka. (Noa)* Berte si ju! Odovzdávam ju do vašich rúk!* zmôže sa dokonca i na obeť a obrad obetovania pre tieto krv žerúce tvory. Nechce zomrieť, nie dnes, keď musí zachrániť strašiaka. Praje si, nech teraz príde čierny rytier. Ona mu povie, že miluje tie žížaly a on im postína hlavy. Dokonalý plán! Teraz tu však nie je a ona obetuje tiché dievča z ich fakulty. Pár krát ju stretla, ale teraz.. zbohom dievčatko.* Na!* chytí ju zozadu za plecia a prestŕča pred lietajúce mátohy, ktoré sa jej zjavujú pred očami. Nechce tu byť, nechce to počúvať, nechce prenasledovačku!*
*Poteší ju záujem dievčaťa,ale keď počuje spoza seba tých pár viet,ktoré sa jej zdajú čudné.Ale keďže pred sebou videla len obyčajných študentov,tak sa nebála nikoho. Síce na chvíľu v nej skrslo podozrenie,že sa v dave náhle objaví istý pán,ale túto myšlienku hneď zavrhla. Rozhodne nevedela komu ju chcelo dievča odovzdať.No keď ju začala sácať dopredu a ponúkať prostým citoslovcom,tak ju to už rozrušilo. Hádam sa len nedeje nejaké spiknutie na škole,alebo niečo podobné.*Ku komu ma to tlačíš?*Skríkla tak,že to vyznelo podráždene,ale pravdupovediac to bola len jej zvedavosť,ktorá sa konečne prihlásila o slovo. Síce chcela odpoveď,no šla ďalej,lebo dúfala,že keď jej ju neposkytne toto dievča,tak to bude niečo alebo niekto iný.*
*Bez všetkých okolkov, s nádejou na kraji duše, dúfajúc, že ju nechajú na pokoji, schová tvár za chrbát tejto dievčiny. Nič nevidí, nič nepočuje.* Odišli. Zožrali ju. Vzali ju so sebou.* hovorí si dookola. Keď však otvorí oči, dievča tam stále je. No žížaly nie!* Hurá! Zbožňujem ťa.* snaží sa zakvačiť na pýtajúce sa dievča. To nik nevidí? Len ona vidí nebezpečné vraždiace monštrá? Naozaj nik len ona?!* Už je potom. Si veľká záchrana a prínos pre ľudstvo* povie jej celkom pokojne, srdečne, ba má chuť sa jej pokloniť. Jej stavy sú úspešne zahnané a žiaden rytier, žlté škvrny, omdlievanie či žížaly už nehrozia. Treba vyvážiť len strach v jej tele a je po tom.*
*Má pocit,že jej otázka nebola patrične vyslyšaná,len to dievča sa tentoraz oprelo o jej chrbát. Chce sa teda ešte raz opýtať to isté,veď každému sa stane,že prepočuje,no keď začuje niečo na svoju osobu v spojitosti so žraním,obzrie sa okolo seba a čaká nejaké príznaky smrti. No má pocit,že tentoraz je práve ona pri zmysloch. Rozhodne sa otočiť,aby vedela koho tam nájde. Stojí tam dievča,nie o veľa mladšie,so zatvorenými očami. Zneistí ju toľký prejav citov,voči jej osobe,keď ešte pred chvíľou ju chcela podarovať,no veľmi sa jej to nezdá. Pozrie sa na ňu skúmavým okom. Je nytoľko vyvedená z miery,že sa rozhodne pre skorú večeru a tentoraz ona ju ťahá k stolu.*Takéto prínosy ma oberajú o energiu.Čo tak niečo pod zub? *Navrhne,no nie neberie ako odpoveď.*
*Všetko je preč ako šibnutím čarovného prútika. Šťastie na nej vidno všade. Oči, ústa, ruky.. dokonca aj to divné teliesko nad obličkou.* večera? Uáá* zatiahnutá k stolu sedí ako peniažtek. Pred chvíľkou raňajky, teraz večera. Niečo jej nesedí.* Obed!* skríkne radostne, keď na to príde. Je zaujímavé, že vždy, keď sa toto deje akoby v sekunde zabudne na všetko. Nič ju netrápi, nič ju nerozplače, úplne bežné pohodové decko. Hopsasa a my máme oslavu.* Ty už si obedovala?* zdvihne obočie dosť prekvapene, keďže je sotva.. vlastne nemá vôbec pojem o čase. NA večer to však nevyzerá. A keď.* Hí! Veverka!* potom jej ukáže svoju veveričku. Aj mačku! Aj prasiatko, ktoré síce ešte nemá, ale ukáže jej ho!*
*Sadnú si k najblyžšiemu stolu so chabou zásobou jedla.[i]Aspoň niečo o takomto čase.[/i]Pomyslí si ticho a pritiahne k nim taniere,keďže ona tam tak pekne sedí a Noa ju nechce rušiť. Tak pekne tam sedela.*Samozrejme. Už som mala raňajky,deistau,obed a olovrant som zjedla počas obeda.*Priznala sa k svojmu obžerstvu,ktoré nebolo vidieť na jej postave,no rátala,že keď bude babička,tak sa bude nápadne podobať na kotúľajúci sa súdok.*Navyše také výkony ako pred chvíľou si vyžadujú stály prísun energie.*Podotkla,síce nevediac aký prínos pred chvíľou vykonala,a položila im na taniere dva veľké zrelé banány. Pomädlila si ruky,tešiac sa na nasledujúci chod.*Dobrú chuť.*Zapriala a vôbec jej nevadilo,že nevie,odkiaľ dievča vyťahuje všetkých tých domácich maznáčikov.*A ako sa volajú?
Preboha.* zhíkne, no s radostným hlasom. Ona je iba kapustičku a kel, je nejaký capko! Teda dnes. Včera, ou, včera, to boli raňajky! Muffin, kakaovník, čokoládka, sen každého správneho dieťaťa.* Fajn, tak na večeru si dám...* pozerá sa na výber.* Lianu!* vytiahne gumovú vec, čo vyzerá ako húsenica a vopchá si ju do ruky. Potom to však vypľuje.* Fuj, to je húsenica!* živá a zdravá, vlastne, teraz už ani nie. Rukami si hore-dole utiera jazyk. S otvorenými ústami a jazykom sťa pes na Malorke sa zasmeje.* Zdá sa mi, alebo máš nejaký tchorí zvyk jesť zdravo a v malých kúskoch? To ťa dvere tejto siene vítajú asi veľmi často.* jazyk zasunie do úst. Stále cíti tu hnusnú kyslú chuť. Mäso bez kostí, novinka Derethijskej jedálne! Ráčte si dať húsenicu v pavúkovom náleve.* Aj tebe, dievča jedla.* pri zmienke o domácich miláčikov sa nadýchne a začne sypať.* Veverička je veverka, prasiatko je madfab, teda bude, mačka 1 je mačka jedna a už si nepamätám.* je pravda že vždy im dáva iné mená.*
*Páči sa jej jej apetýt,no je skôr názoru,že nič netreba preháňať.Preto sa pre istotu nikdy nepúšťala do jedál,ktoré by nepoznala z domu. Nevedela síce čo chutí iným ľuďom,ale ešte nikoho nevidela s takou chuťou zahryznúť do dážďovky. Bola rada,že ju jej spolustolovníčka vypľula a nie zjedla.*Podľa toho kedy,na Vianoce najčastejšie.
*Šupku položila na stôl a vzala si ďalší banán.*Ďakujem.*Pri pohľade na stôl si pomenula na tie malé ružové tvory a dodala.*Tak to si ich asy nikdy nezmýliš.*Tentoraz ho zje o niečo rýchlejšie. Musí sa poponáhľať,aby ešte stihla jednu drobnosť.*Pekný deň prajem a ďakujem za spoločnosť.*Usmeje sa a rozhodne sa ukončiť toto stretnutie. Veď je krásny deň a ona ešte nebola vonku.*Možno sa stretneme pri neskorej večere.*Dodá a vstane od stola.*
*Páči sa jej jej apetýt,no je skôr názoru,že nič netreba preháňať.Preto sa pre istotu nikdy nepúšťala do jedál,ktoré by nepoznala z domu. Nevedela síce čo chutí iným ľuďom,ale ešte nikoho nevidela s takou chuťou zahryznúť do dážďovky. Bola rada,že ju jej spolustolovníčka vypľula a nie zjedla.*Podľa toho kedy,na Vianoce najčastejšie.*Šupku položila na stôl a vzala si ďalší banán.*Ďakujem.*Obzrela si jej zvieratká,ktoré sa okolo nej hemžili.*Tak to si ich asy nikdy nezmýliš.*Povedala,snažiac sa udržať konverzáciu.*A aj ťa počúvajú?
*Prečo sa toto deje? Prečo práve ona? Tu, teraz, vždy a navždy. Jej vlastné myšlienky sa boja, že bude vraždiť. Čo ak jej choroba spôsobí čosi zlé? Čosi, čo ináč nerobí. Celú noc i deň bdie, rôzne problémy narobí. Vystraší par ľudí, vyrobí pár prúserov, nikoho však nesúdi, má i pravých priateľov. Teraz tu sedí šťastná, no dokedy? Kedy sa jej minie elixír, ktorý ju napája? Znova dôjde ta príšera a potom.. znova to isté. Dookola. Vráti sa do reality k dievčaťu.* Vianoce? Aké Vianoce?* pamätá si, že bol sneh a že mali stromček, ale nepamätá, čo s tým robievali.* To sa donesie z lesa stromček však?* odignoruje otázku ohľadom jej zvierat, ktoré miluje nadovšetko, no otázka Vianoc ju zláka viac.*
Na Akadémii sú Vianoce krásne. Minulý rok sme s bratom prišli do školy krátko po štedrom dni.To sa dávajú vtedy darčeky.*Zamyslela sa,aby si mohla spomenúť na minuloročné zážitky.*Tu v strede bol obrovský stromček.*Ukázala medzi stoly do stredu sály,niekam medzi stoly.*A tam boli ďalšie dva po stranách.*Tentoraz je prst ukáže na dvere.*Zdobil ich každý,kto chcel.*Povie veselo,lebo Vianoce má veľmi rada.Vtedy sú všetci k sebe milý a každý sa rozpráva s každým. Noa milovala tieto sviatky,lebo vtedy videla tiež po dlhom čase rodičov a mohli sa spolu navečerať.*Ako oslavuješ Vianoce ty?
Darčeky? * prekvapene na ňu pozerá, ako by jej práve hovorí, že bocian nenosí deti! Pri tom ako opisuje Vianoce si všetko predstavuje. V strede obrovský stromček blikajúci farbami, tak ako to mávali oni, pri ďalších dvoch zhíkne.* Tu sú až tri stromčeky?* ukáže rukou kam ukazuje pred tým ona.* To je pekné! To môžem aj ja? Potom zdobiť?* povie zaskočene s malou dušičkou, najväčšia pocta, ako pri predávaní diplomov.* Ja neoslavujem Vianoce.* povie skleslo. Nevie, či nebude divné, ak jej povie, že na žiadne si nepamätá a so starenkou žiadne neoslavovali. A už ani nebudú...* Ako ich oslavuješ ty? Vlastne, vysvetli mi, čo robíš cez Vianoce!* zažiari úsmev na jej tvári a ona chce počuť každý detail.*
Áno,každý nájde pod stromčekom darček.Ty si nikdy ani jeden nenašla?*Opýta sa už prekvapene.Ešte nikoho nestretla,kto by tento sviatok neoslavoval.Prikývne,keď sa dievča zadiví nad takým počtom stromčekov.*To preto,že je nás tu tak veľa a všetky ozdoby by sa na jeden nezmestili.Ak chceš môžeš tam aj ty niečo zavesiť.*Usmeje sa,lebo ona tam minulý rok zavesila veľkú snehovú vločku,veľmi ťažkú. Môžeš. Príď,bude to super.*Už sa teší,ako sa spolu stretnú,no zistí,že už má naozaj málo času,tak jej to veľmi rýchlo zhrnie.*Cez Vianoce máme veľa jedla,ale najradšej mám perníky,tie pekne voňaju,potom zdobíme stromček,máme večeru na Ježiška a na ďalšie ráno nájde každý pod stromčekom darčeky.Mám ich rada,lebo sme vtedy všetci doma a máme veľa voľného času,cez rok sa každý ponáhľa.*Dodá s úsmevom a potom sa pozrie na hodinky.*Ďakujem ti za večeru,ale už budem musieť odísť.*Vstane náhlivo od stola a rpi dverách si ešte dovolí k nej zakryčať.*Ale možno sa stretneme pri neskorej večery.