Noa Greiwick a Saysee Puyol Saforcada
*Vytratila sa z izby len ľahko oblečená, pretože väčšie vrstvy by boli bývali na ňu príliš nápadné. Povedali by ste si, že jej celkový zjav a nálada, áno aj tá, nijako nezapadajú do celého toho smrštiaceho počasia, ktoré sa blížilo po ceste na oblohe, ktorú nie je vidieť. Mraky sa pomaly kopili a skoro už zakryli aj slnko, keď jej ladná noha stúpila na vydupaný chodník stredom lúky. No ani len sa nenazdala, už sa jej začali pekne krásne zhrčovať na nose malé zhromaždenia dažďových kvapiek vo veselých zhlukoch. Aspoň aj niekomu ďalšiemu bolo hej na tejto pustatine, ako sa lúka predstavila Noe pred zrakom. Usmiala sa na šíry kraj s trilkotom v ústach.*Prší, prší, z konvy leje, všetky deti, umyje.*Naradovane skočila do prvej mláky v plátených topánočkách, ktoré vyzerali po vystúpení z nej nejako nadmieru ochabnuto. Takto postupovala cestou necestou vpred cestičkou, ktorá sa začínala podobať skôr na bahenný koberec.*
*Sedela na stoličke a pozerala von oknom. Ako starenka. Ešte k tomu sa aj na nej hojdala.Odrazu dostala nápad niekam si zájsť.* Hostinec alebo Pobrežie? *nevedela sa rozhodnúť. Po dlhom hútaní však nakoniec dospela k názoru, že Pobrežie by bolo predsa len lepšie. Nie je tam hluk, je tam krásne.Vstala zo stoličky a v otrhaných nohaviciach a vyťahanom tričku, tak ako ju všetci poznajú, vyšla zo svojej izby. Najprv chodba, potom schody, ešte raz chodba a bola von z Akadémie.Až sa potešila tomu, že je na čerstvom vzduchu.Cestou, ktorú poznala, sa vydala až na Tajomné pobrežie. Nebola to príjemná cesta, keďže ju po tele bičovali konáre, ale jej to nevadilo.Odrazu začalo popŕchavať* nie, len to nie*vzdychla si*
*Keď tak dupotala po zemi, zrazu jej zišlo na um, že tento slávnostný deň by bolo trebalo nejako slávnostnejšie okrášliť, ako skákaním po mlákach, veď komu s ato všetko potom chce prať? Jej rozhodne nie. Ako sa tak teda vyhýbala mlákam a premýšľala nad skvostom vykľutím z dnešného dňa, zarazene sa postavila na strede cesty. Niekto sa pred ňou rozkričal. Veľmi ju to dojalop, preto sa neubránila širokému úsmevu a takto veselo nahodená sa pohla vpred. Dievča sa sem asi predsralo od niekiaľ z lesa, keďže konáre na neďalekom kre sa zdali byť trochu polámané.*Halooo dušička.*Okríkla ju, ako sa v lese patrí medzi zálesákmi. Dievča tak vskutku aj trochu vyzeralo. Presvedčila ju o tom aj jej zvláštna cesta krovím, ktorú si vybrala. Prblížiac sa k nej bližšie, sa začali kvapky nejako horlivejšie ponáhľať na zem a dokonca sa aj začali sácať. A potom sa čudovali, že z nich sú zrazu siamské dvojčatá. Mláky už spolovice plné sa naplnili do popuku a všetko ešte viac omokrelo. Hľadiac si pod nohy, zazrela v malom kútiku cestičky kopičku a v nej lomoz nejaký iný ako kvapkový.Preveľmi ju táto záležitosť zaujala, takže keď sa obrátila k svojej spoločníčke, tak sa jej zabudla aj na meno spýtať, len stihla vyhŕknuť.*Potopa!*To jej stačilo na vyjadrenie vlastnej paniky, ktorá bola len zrkadlom tej mravčej z neďalekej kopičky nejako čudesne situovanej práve na okraji cesty. Malé mravčeky sa topili až po krk vo vode, ktorá sa vlievala do chodbičiek drobného a bezbranného mraveniska. Najhoršie na tom bolo, a tým si bola Noa istá, že tí chudáčikovia určite ani neuzavreli poistenie pred nepriaznivým vplyvom počasia. No čo, taký je už život malých tvorov, bez nejakých finančných zdrojov.*Mravčeky sa topia!Rýchlo, pomôžme im.*Povedala priam vyľakane a potiahla svoju spoločnicu za pravú nohavicu. Dúfala, že prejaví dostatočné záchranárske nadšenie, lebo evakuovať pár stoviek jedincov jej prišlo veľmi náročné na organizáciu s momentálnymi podmienkami.*
*Nevedela sa už dočkať, kedy bude von z tohto lesa. Ale už videla akúsi vodu. Vedela, že už je tam. Miestami sa jej aj zdalo, že kohosi vidí, ale nechcela si to nahovárať. Čo keď to bude ešte nejaká príšera? Po pár minútach sa konečne predrala von a....nebola to príšera. Zdalo sa jej, že je to akési dievča z ich fakulty. Podišla ku nej a predstavila sa jej* Ahoj, ja som Saysee Puyol Saforcada *podala jej ruku na znak zoznámenia sa.Vtom si všimla, že sa to dievča kdesi pozerá. Na akési mravenisko* Áno, poďme im pomôcť*povedala, lebo zdalo sa jej, že v tom mravenisku sa mravce udusia, keďže pršalo.* Ale ako im chceš pomôcť?*spýtala sa svojej spoločníčky*
*Čupla si k chuďatku maličkej kôpke na zemi a lepšie na ňu zazrela zo všetkých strán. Musela tu byť predsa nejaká cesta, ako sa dajú všetky do jedného zachrániť. Ako tak hútala, nevedela si spomenúť na nič, čo by ich učili robiť v takýchto situáciách. A vraj škola ťa pripraví do života. Aspoň takto jej to vravievali. No teraz o tom už nebola úplne presvedčená. Hlavne, keď videla, ako sa tie chúdence snažia utiecť pred tou lejúcou sa vodou do mraveniska, ktoré sa postupne utápa.*Chudáčikovia maličký. Ako spokojne a blažene hľadajú úkryt v záhube mraveniska.*Zastonala miesto nich, ako keby vedela čo ich čaká v nasledujúcich mučivých chvíľach. Hútanie ju však priviedlo k skvelej myšlienke, ktorú raz počula.*Topiaci sa aj slamky chytá!*Povedala, ako keby ju niečo osvietilo a pustila sa hneď do vysvetľovania svojho geniálneho plánu.*Mohli by sme im podať slamku, trebárs túto,*Povedala na jednu, ktorú si odtrhla zo zeme, hneď vedľa cestičky.*a oni sa jej všetci chytia a vytiahneme ich von na nejaké bezpečné miesto.*Povedala poradovane, že jej takéto niečo zišlo na um, ale po chvíľke sa zháčila.*Ale kde by sme nejaké také miesto len našli.*Premýšľajúc sa chytila za bradu a obzrela sa okolo seba, či nezazrie neďaleko niekde nejaké suché miesto, ktoré slnko uchránilo pred pustošením dažďa, a kam by ich mohli všetkých poukladať.*
*Čupla si ku svojej spoločníčke a hútala, ako by mohla pomôcť.Pozrela sa do lesa, možno nájde nejaký konárik. Ale les bol ďaleko, nechcelo sa jej tam chodiť.* Je mi ich tiež ľúto *pokrútila hlavou a vymýšľala ako by mohla pomôcť. Hneď sa rozžiarila, keď jej spoločníčka dostala nápad* slamku? Vidíš, to je dobré*pochválila ju. Začala sa záchranná akcia.Potom sa zháčila, keď sa jej jej spoločníčka spýtala na miesto*Fuh* vzdychla a poobzerala sa vôkol seba* Všade je tu voda *povedala.*Počkaj skúsim niečo tu pohľadať, možno niečo nájdem. Budem tu blízko. Keby dačo zavolaj*hovorila a už sa vydala poobzerať sa po nejakom suchom miestečku.Zašla za kríček a uvidela to. Bol to akýsi maličký bunker vytvorený z kamienok a zdalo sa jej to, ako vhodná záchrana pre mravce. Vopchala tam prst, aby zacítila, či tam predsa len nie je voda.Potom sa vrátila ku svojej kamarátke* Už to mám! Ale...*chcela niečo povedať, ale v tom sa zháčila* ako ich tam premiestníme?
*Keď sa Saysee, aspoň tak myslela, že sa jej predstavila, vydala na výskumnú výpravu do lesa, ona sa rozhodla, že premyslí, ako všetky tie mravce dostanú na to vyhľadané suché miesto. Nepochybovala totižto o jej schopnostiach a o tom, že to spoločne nejako zvládnu. Obzrela sa okolo seba, či ta nenájde nejaké to väčšie prenášadlo, ktoré by mohla použiť na sťahovanie. Do očú jej hneď padol krásny veľký list rastúci opodiaľ. Ako sa tak naň dívala, prišlo jej na chvíľu ľúto, že neporastie ďalej, ale rozmyslela si to. Bude to predsa zaslúžila vec, keď namiesto jedného zatrateného života sa zachránia stovky ďalších. Odtrhla list a zakričala na svoju spoločnicu.*Už to mám.*Znelo to oveľa radostnejšie, ako si to ona naplánovala.*Prenesieme ich na tomto velikánskom liste.*Ukázala na list a zamávala nim nad hlavou. No hneď sa sklonila k mravenisku a snažila sa ho aspoň čiastočne zakriť, kým k nej príde ďalšia polovička záchrannej čaty.*
* Rozmýšľala a dúfala, že jej niečo lepšie napadne. Ten bunker s kameňov sa akosi neujal, tak sa pokúšala vymyslieť niečo iné. Ale čo? Nič ju také nenapadlo* máš nejaký nápad? *spýtala sa jej.Poobzerala sa okolo seba, možno niečo uvidí. Ale ona nemá sokolie oči. S premýšľania ju vytrhol radostný výkrik jej kamarátky*č...čože? kde? *spýtala sa a pozrela sa tamtým smerom, kde jej ukazovala. Ako si mohla nevšimnúť ten veľký zelený list, ktorý ležal pred ňou?* To je dobrý nápad *usúdila* len dúfam, že sa mi nerozlezú po ruke a nebudú ma chcieť kusnúť *povedala, keď išla po ten list. Vzala ho, otriasla od vody a doniesla ho svojej spoločníčke* bolo by ho dobré utrieť z vnútornej strany, nech nekvapká na mravenisko *povedala a utrela list do seba. Nevadilo jej to, keďže mala staré tričko na sebe. List obrátila tak, aby ako tak suchá strana bola nad mravcami a na tú mokrú pršalo. Podala ho svojej spoločníčke*
*Keď dorazila aj s osušeným listom, tak si stiahla späť mokré tričko, ktoré sa jej v mihu sekundy prilepilo na telo. Nemala veľmi v láske priliehavé oblečenie, ale tentoraz nemala asi na výber, keďže strih vybrala na začiatku správny. No neveľmi dlho sa zamýšľala nad tričkom, skôr ju trápili chúďatká mravčeky. Zhora sa neustále lial veľký dážď, ktorý všetko omokrovala a Noa nevedela, čo si s toľkými mravcami počnú.*Nemyslím, že by tieto mravce niekoho jedli. Teraz im na takomto špáse bude asi len veľmi ťažko záležať.*Povedala všetečne, ako človek, ktorý si už niekedy zachraňoval holý život.*Mohli by sme tento list podložiť pod mravenisko a odniesť ho niekde hlbšie do lesa. Predsa len to nie je až taká veľká kopa. Podľa mňa nie je určite širšie ako pätnásť centimetrov.*Vykladala rýchlo prvý plán, ktorý sa jej predral z hlavy rovno na jazyk bez toho, aby hop nejako doviedla do hlbšieho rozanalizovanie, čo sa týka pozitív a negatív, ale v takýchto kritických situáciách na tieto veci asi ani nebol čas.*Ja tie mravce podržím, a ty podsuň ten list na spodok.*Povedala druhej záchranárke a dlaňami podobrala mravenisko, ako sa to robí s kôpkou vyvaľkaného cesta. Hneď ako sa tá kôpka zeme ocitla na jej rukách niečo sa jej šteklivo rozbehlo po dlaniach a ona dúfala, že čochvíľa mravenisko pustí na list.*
*Zopár kvapiek popadalo na mravenisko, keďže pršalo a po liste tiekla voda. Ale nebolo ich veľa. Nevedela, čo si z nimi počnú* Myslím, že máš pravdu. Moja ruka by im isto nechutila *usúdila a počúvala, čo jej hovorí, jej kamarátka* To je dobrý nápad. Takže ide sa na to. Raz...dva...tri!*počítala a keď jej kamarátka zdvihla mravenisko, rýchlo ten list pod neho podsunula* A je to. Teraz už len to nejak odniesť. Ja chytím list na jednu a ty na druhú stranu *navrhla jej a chytila ho* čo keď sa roztrhne? *zľakla sa*
*Keď podložila list pod mravinisko, tak ho s radosťou naň položila a s úľavou zistila, že nemá na ruke ani jeden štipanec. Síce veľmi dobre vedela, že mravce neštípu len tak bez príčiny, ale ona nikdy nevedela, či v niekom alebo niečom vzbudila dôvod na útok. Občas sa jej to podarilo, a ona ani nevedela, ako sa to vlastne stalo. Pár mravcov sa jej zachytilo na dlani a zmätene pobehovali z jednej strany na druhú. Len ich láskavo zdvihla a vrátila na opačnú stranu mraveniska, z ktorej vyšli.*Všetky mravce na palube. Hlásim nulové straty.*Povedala ako to robievajú strážnici pri iných záchranných akciách a postavila sa z druhej strany listu, aby ho mohli spoločne nadvihnúť.*To by bola katastrofa. Síce mrvenisko by možno zmiernilo pád a oni by sa nerozpučili v dôsledku gravitácie, ale rozhodne by im ten náraz zasypal chodbičky.*Povedala ustarane, a hneď a zaraz si začala predstavovať, ako zrazu sa jednému mravcovi zvalila na hlavu celá jeho domovina. Určite to nie je príjemný pocit.*Tak každá podložme ten list jednou rukou.*Nadhodila, keď ta stáli a druhú ruku zasunula pod list.*Pochodom vchod!*Zavelila a zamierila si to rovno medzi stromy.*Mohli by sme to mravenisko na nejakom suchšom mieste prikryť haluzami, čo povieš?*Nadhodila cestou túto príjemnú konverzáciu, aby vyriešili problém s novým prístreškom pre mravce hneď teraz, len ako sa im podarí nájsť to suchšie miesto. Síce v lese nikdy nebýva tak nesmierne pršivo, ale napriek tomu by sa rada vyvarovala situácii, že by tie mravčeky nechali nakoniec napospas osudu, v nejakej lesnej studničke, ktorá by napršala za pár hodín. Jej kamarátka vyzerala viac zálesácky ako Noa a tak dúfala, že pravidlá hľadania suchších pozícií ovládala oveľa lepšie.*
Nepoštípali ťa? *spýtala sa, keď videla, ako si jej kamarátka obzerá ruky. Nezdalo sa jej však, že tieto mravce budú nejaké agresívne, ale nikdy nevie.* Super. Som rada, že sa tam udržali *povedala a usmiala sa*Tiež si myslím. A potom by museli mať ďalšiu robotu so stavaním nového mraveniska* keď si predstaví, žeby bola mravcom a že musí odznova niečo stavať, tak to by ju porazilo. Ale ona našťastie mravec nie je. Zamierila si to s jej kamarátkou, ktorá ju viedla pomedzi stromy* myslím, žeby to bol dobrý nápad. Len nie ťažkými haluzami, lebo by sme tomu mravenisku mohli len ublížiť* povedala a obzerala sa po nejakom mieste.*Myslím, žeby bolo dobré nájsť nejaké kamienky, ktoré tvoria akýsi prístrešok a tam ich dať. Či?* navrhla.*
To je skvelý nápad.*Súhlasila s kamienkami a nakoniec to všetko zrekapitulovala.*Tak dajme nakoniec tie kamienky okolo mraveniska a ponad neho by sme mohli dať haluzinu. Myslím, že takto ich nejako nepripučí, pretože sa haluzina bude držať na tých kameňoch.*Bola rada, že to všetko pochopila správne. Zatiaľ čo sa rozprávali a rapotali o tom, ako by mohli vymyslieť mravcom nový prístrešok, ich cesta lesom nejako rýchlo ubiehala a Noa zistila, že zašli dosť hlboko do lesa na to, aby pod korunami stromov len mrholilo a len na zriedkavých miestach sa dostal lejak aj v plnej sile cez koruny stromov chrániace všetko okolo.*A čo takto pod tým širokánskym stromom.*Nadhodila zrazu, keď sa pozrela smerom k husto porastenej jedličke, ktorá stála osamotená medzi tými listnáčmi. Myslím, že ta by mohlo byť relatívne sucho, a navyše je to aj trochu vyššie ako okolité stromy. Pokynula tým smerom aj bradov, aby poriadne naznačila, ktorý strom myslela, aj keď to nakoniec bolo zjavné, keď žiadna ďalšia jedľa tu nebola v blízkom okolí k zhliadnutiu.*
*Po zrekapitulácii vzala kamienky a poukladala ich okolo mraveniska. Haluzinu dala na tie kamene ponad mravenisko, takže tým mravcom neublížila* môže to byť takto? *spýtala sa jej. Tú haluzinu ešte miestami napravila a obzrela si ten prístrešok* Myslím, že aj tam by to bolo dobré. Ideme to premiestniť pod ten široký strom? *spýtala sa a chytila opäť ten list* Myslím, že tam je aj sucho* povedala, keď sa viac pod ten strom zapozerala* ideme?
Myslím, že to vyzerá fantasticky.*Pochválila prístrešok, ktorí sa pred ňou tak rýchlo vystaval, ani hádam nebolo možné, že to ide tak rýchlo. Bol vskutku veľmi pekný a spôsobný, taký naozaj vkusný.*Môžme.Myslím, že sa im ta bude veľmi páčiť.*Povedala veselo a znova zdvihli mravenisko aj s prístreškom zo zeme a pomaly ho presunuli pod široko rozkonárenú jedličku neďaleko. Uložili mravenisko na suché ihličie, ktoré namoklo len ta, kde ho nekryli husté vetvy. Pomaly ho tam položili.*A teraz kamene a čečeina a myslím, že sa záchranná akcia podarila.*Rozžiarene sa pozrela pod strom, ako sa tam pekne v mravenisku premávajú mravce a pocítila pocit zadosťučinenia, že ich nenechala na tom daždi utopiť sa.Vzala do ruky zvyšné kamene a poukladala ich do voľných miest a nakoniec pomohla Saysee aj s ukladaním čečiny.*
Mne sa tiež páči *usmiala sa a pozrela sa na prístrešok. Zdalo sa jej, že ho rýchlo postavili.* Ja keby som bola mravec, tak s radosťou zaleziem do toho mraveniska* zasmiala sa a presunuli mravenisko na suché ihličie.Bola rada, že sa im záchranná akcia podarila.* Ideme už späť *spýtala sa a usmiala sa*
Myslím, že by už bolo na čase.*Prikývla a postavila sa zo zeme. Ešte raz sa zahľadela na zachránené mravenisko, ktoré im ležalo pekne v suchu a teple pod jedľou, a ubezpečila sa pohľadom, že v tej biednej kôpke ostal ešte život a ony všetky tie malé tvory nezahubili cestou sem.*Myslím, že sa im tu bude dariť.*Podotkla, keď sa zbierala na odchod späť. Podarená záchranná akcia ju ešte viac rozveselila a ani si nespomenula, aké veľké trápenie jej na začiatku spôsobil pohľad na mravenisko na chodníku. S radosťou sa obrátila smerom k Akadémii a vykročila vpred zanechajúc mravce za sebou po boku svojej spoločníčky.*
Tak ideme. Neboj, bude sa im tu dariť *ubezpečila ju a vykročila na cestu. Tentoraz si vybrala inú, takú, kde ju konáre nebičovali do tváre. Keď sa vrátili do Akadémie, rozlúčila sa so svojou kamarátkou *tak sa maj a ďakujem za akciu *poďakovala sa a vybehla hore schodmi do svojej izby*