close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 26.5.2012

19. srpna 2012 v 16:13 | malý mlynček veterný |  Antoanette Lyonet
Antoanette Lyonet a Soneya L'Ardore

*Es sa znova ocitá na čistinke, no dnes je zamračené. Pozerá sa na oblohu posiatu hustými tmavými mrakmi. Dažďu vysia nohy. Es dúfa, že pršať nebude, má radšej slnečné počasie, pri ktorom je teplota vody súca na plávanie. Ako sa tak pozrie aj na hladinu, uvedomí si, že Neanar tu dnes nie je, mohla by si zaplávať, lenže na to nie je počasie. Spomenie si aj na nedávno vyvrtnutý členok, na kabát, hraciu skrinku, Neanarovu tvár a je rada, že ho spoznala. Začne vypúšťať do okolia melódiu, ktorá jej ho pripomína.*

*Náhle sa prederie cez krovie až na čistinku, ktorá sa zdá schodnejšia ako všetky lesné nechodníčky, ktorými sa toto dieťa hodlalo dnes predierať. Počula totiž, že v takom zarastenom poschodí lesa žije veľa zajacov a myší. Chcela si nájsť domáceho miláčika, ktorému by nosila svoj obed na okraj lesa. Keď sa jej však nohy uvoľnili, dobre že sa nerozbehla rovno k jazeru neďaleko a nečľupla do vody. V takejto zime by to musela vyležať.*Veverička, myšička, poď ku mne, budeme kamošky a ja ti donesiem svoj obed.*Zakričala do krovia, z ktorého práve vyletela. No uchvátila ju nejaká pesnička, ani ju nepoznala, no na spievajúce zvieratko, ktoré vylezia z lesíka sa tešila. Keď sa pred ňou objavila veľká slečna, tak sa k nej rozbehla.* Ahoj Veverička, budeš môj domáci miláčik?*Opýtala sa ukvapene a zhurta vykríkla s náramným jasotom.*

*Započula šuchot v kroví, náhle na to dupot nôh,preto zostala ostražitá. Ak by to bolo zviera, utiekla by, vyšplhala by sa na strom, alebo skočila do vody. Lenže keď je takéto počasie, ani jedno z toho by nechcela riskovať. Ak je to rozumný tvor, možno by sa sním dalo dohodnúť. No ak by bol nerozumný, to by bolo hrošie. Jej hudba by sa razom zmenila na ostrý piskot, až by to predieralo bubienky. No toto nevyzeralo ako čosi nebezpečné. Vyletela spoza krovia a len len, že nespadla do vody malá očarujúca bábika. Taká zlatá.* Ja že som veverička? Ako si sa tu ocitla dieťa? Náramne krásne dieťa.

*Taká pekná slečna veverička, mohla by jej nosiť aj večeru.* Juj aká si pekná.*Zachichotala sa. No po chvíli jej v hlave svitlo niečo náramne obtiažne. Ako keď vám niekto posvieti v noci svietnikom pred očami. *Hííí, ale ty sa do krovia nezmestíš.*Udivene sa zastavila tesne vedľa a obdivovala veveričku z pohodlnej detskej dolnej perspektívy.*Och áno ty si veverička. A ja sa o teba budem starať. Budem ti nosiť jesť, a dokonca som doma našla aj takú kefu na zvieratá, tak ťa môžem aj česať a budem ťa navštevovať a do krovia ti prinesiem aj obed a aj večeru, lebo taký veľký človek toho určite musí veľa spapať. *Usmiala sa žiarivo ako toto počasie nedokázalo, preto bola jedným z mála pestrých bodov pod mrakom.*No predsa som spadla z jahody, ako všetky múdre tvory.*Povedala nenútene a samozrejme, akoby išlo o denno dennú vec.*

Ja som pekná? Ďakujem dieťa. Aj ty si pekná. Ale odpovedz, odkiaľ si sa tu vzala? *To dieťa ju prekvapilo.* Odkiaľ sa tu nabralo? *Dieťa pokračuje v rozprávaní, rozpráva rýchlo, že Es jej skoro nerozumie.* Ale ja nie som veverička. Som veľká a starať sa treba najskôr o teba. Kde máš rodičov?*Dieťa má krásny úsmev, na žiarivo bielych perličkách sa jej odrážajú slnečné lúče, až to oslepuje oči. Je to malý veselý diablik. Podľa dojmu, síce možno nie je správny, zmení hudbu. Na veselú, podmanivú, rýchlu melódiu, ktorá - ako dúfa Es, sa bude dieťaťu páčiť.*

Ja mám len ocka. Mamička odišla. Alebo sme odišli my s ockom?*Na chvíľu sa zamyslí ako to vlastne bolo, ale len s ťažkosťami si pamätá nový domov, ktorý si sami dvaja našli. Mala tam vtáčika.*Ale ja sa viem starať o zvieratká.*Protirečí jej veľmi horlivo, ako to robievajú veľkáči pri veľkých diskusiách.*Mala som aj vtáčika a nosila som mu muchy čo som chytila.*Pochváli sa, ako pilne sa starala o vtáčika, ktorý sa k nim prisťahoval.*Hmm...*Zadume sa, naozaj je na veveričku veľká slečna, ale mohla by jej nájsť niečo väčšie ako krovie, keď sa ta nemôže povystierať. Keď začne zasa spievať tak ju chvíľu počúva, aj sa jej to páči také pekné ako špliechanie vo vode, ale asi všetci vedia aké to je s detskou pozornosťou, tak aj ona neodolala otvoriť svoje ústa.* Čo to spievaš?

Mamička odišla? To je smutné. Ty si mala vtáčika? A akého? *So záujmom sa jej vypytuje na vtáčika. Nejak ju toto dieťa chytilo za srdce. Je také milé a malé. Es má chuť chytiť ju do náručia a ochraňovať. A už nikdy nepustiť. Hovori, že Es vyzerá ako veverička, no naopak, dieťa vyzerá ako malá hyperaktívny veverička, no to sú asi všetky deti v jej veku. Pripomína jej samú seba, keď bola malá. Lenže ona nemala už ani jedného rodiča a určite nebola taká šťastná ako je toto dieťa.* A ako sa voláš dieťa? *Opýtala sa a naklonila sa nad malú veveričku a pozerala sa do jej modrých očí. Vážne vyzerala ako Es ešte za decka. Vyzerala zamyslene, tak ju Es nechala. Zatiaľ sa hrala s hudbou, spomaľovala ju a zas znovu zrýchľovala, robila si s ňou čo chcela, no stále bola taká veselá. Náhle ju od hudby trochu odtrhla otázka.* Čo spievam? Ja nespievam. To je moje nadanie. Vytváram tú hudbu a púšťam ju do okolia. Poviem ti tajomstvo? *nečakal na odpoveď a pokračovala.* Tá hudba ma poslúcha.*Usmiala sa na decko, ktoré stálo pred ňou.* Ty máš nejaké nadanie?

Volala som ho Cororo, a urobil si hniezdo na našom okne. Ocko povedal, že to bola lastovička.*Chvíľu premýšľa, čo by mohla ešte o svojom vtáčikovi porozprávať.*A mal také guľaté hniezdo, čo viselo zhora a bolo celé z blata. Aj ja si raz postavím domček z blata. Aj keď mi bolo povedané, že mi spadne, ale ja to už nejako vymyslím, keď budem veľmi veľká a budem všetko vedieť, také veci budú potom veľmi ľahké. A bude z takých tých pekných hrudiek.*Chvíľu sa rozplývala nad takým životom, ktorý mala aj lastovička, ale potom pre istotu aj dodala.*Ale ja by som nejedla muchy, lebo mne nechutia. Raz som ich skúšala jesť, ale neboli dobré.*Prizná sa so svojou skúsenosťou, ktorou sa patrične poučila, že nie každý hmyz je chutný. Zrazu sa k nej veľká slečna sklonila a ona sa na ňu mohla lepšie pozerať a nemusela pritom zakloniť hlavu.*Ja som Antoanetta.*Odpovedala poslušne na kladenú otázku a ďalej sa kochala. Takú vrtkavú hudbu ešte nikde nepočula, ocko takú nepúšťal ani nehral. *Ooo.*Udivila sa nad takým veľkým tajomstvom. Nevedela ako ju mohla nejaká hudba počúvať, ale dovtípila sa, že to bude asi ako s poslušnými deťmi, ktoré robia všetko čo im povedia. Pozerala sa chvíľu všade okolo seba, ale nikde nič nevidela.*Dokonca je tá hudba aj neviditeľná.*Toto ju fakt už veľmi zaujímalo, ako to že to nevidno, ale je to tu? Skrsla jej v hlave malá myšlienka, ktorá by prerástla k dlhej reťazí jej neuhasinajúcich otázok, keby sa veľká slečna nezačala pýtať.*Ocko ma učil ako hovoriť, aj keď neotvorím ústa. Povedal tiež, že to musí vedieť každý ten na n, ani neviem kto vlastne. Ani neviem či je to tajomstvo tiež.*Poslednú vetu jej už povedala ale len v hlave, možno sa to nepokazilo a ešte to vie.*

Cororo ? Aké zvláštne meno. Lastovičky sú pekné vtáčiky, vyzerajú, akoby mali oblečené obleky. Aj ja som ich pozorovala, keď som bola malá. Sú zaujímavé. *Odpovedala jej popravde, lastovičky sú fajn. Počúva, ako jej malá dievčinka rozpráva o vtáčikovi a o domčeku. O všeličom. Prizná sa jej že jedla muchy. No teda.* To ťa ako napadlo, jesť muchy? Ja som sa raz pokúšala zjesť dážďovku. Najprv som ju obalila v hline ale keďže som bola malá, nevedela som, že dážďovky sa nejedia a hodila som si ju do úst. Cítila som ako sa mi tam hmýrila a prišlo mi zle. Odvtedy som žiadnu dážďovku nejedla. *možno si trošku vymýšľa, ale asi nie. Skoro ju zjedla, ale nakoniec jej ju vytiahli z úst. Vtedy bola chudobná a na smrť hladná. Nechcela to dieťaťu povedať, tak to prikrášlila. Dúfa, že ju neodhalí.* Ty si Antoanetta? krásne meno. Teší ma. ja som Es. *Predstavila sa a usmiala sa na ňu.* Nebuď udivená, je to normálne. Aspoň pre mňa.*Antoanette vyzerala znova zamyslene.* Hovoriť bez slov?To by som chcela vedieť. Stále viac ma prekvapuješ Antoanette. Môžem ťa volať Nett? Nebude ti to vadiť? *Premýšla nad jej prezývkou.* Malá veverička Nett. *Usmeje sa na dieťa.*

*Počúvala pozorne, čo jej hovorila o dážďovkách. Skrslo jej, že sa raz musí presvedčiť o tom, či sa tie dážďovky v ústach tak hmýria. Táto problematika ju postupne začínala zaujímať čím ďalej tým viac. Vlastne dážďovky vyzerajú celkom chutne, ako malé krevety, ktoré raz ochutnala na jednom plese, kde sa vtratila a rozmýšľala, prečo tam tie dážďovky nepodávali. *Tiež ma teší Es.*Ukloní sa, ako to robia princezné v jej knižkách, no teraz nemá aké šaty roztiahnuť, tak len rukami naznačí a tie šaty si domyslí. *Nie nebude mi to vadiť. Teraz je to skoro také krátke ako tvoje meno.*Povie veselo. Ani neprotestuje, keď je naraz v úlohe veveričky, ktorú dnes chcela nájsť.*Odkiaľ si sem prišla?*Opýta sa jej veľmi zvedavo.*Bývaš tu?*Začína ju zaujímať ešte väčšmi všetko okolo Es.*

*Pozorne sleduje, ako sa tvárička malej vraští od prúdu myšlienok, ktoré jej prebleskujú mysľou.* Dúfam, že nerozmýšľa nad týmy dážďovkami.To by dopadlo, keby malé dieťa kvôli spomienke niekoho iného jedla ako zmyslov zbavená dážďovky a skúmala, či sú chutné. Áno, skoro také krátke. Ale páči sa mi viac to tvoje. Vieš moje meno je Soneya, ale tá prezývka mi prirástla. Tak nejak sama. Ale Nett sa ti hodí.*Skúmavo ju sleduje a všíma si jej gestikuláciu, mimiku a všetko okolo nej ju priťahuje.* Vieš, ja som tu tak dlho, že okrem tohto mesta si nepamätám nič iné. Bývam nad kaviarňou Melmerin. A ty bývaš kde ?

Veď aj Soneya je pekné meno. Mne sa páči. Je také pekné a jednoduché. Naozaj sa nevyslovuje ťažko, určite by ho žiadne dieťa asi nezráčkovalo.*Povie dôrazne r v poslednom slove a usmeje sa. *Ale Es je kratšie.*Keď sa spomenie kaviarnička v meste veľmi sa poraduje, že to tam pozná. No príde jej veľmi čudesné, že ju tam ešte nikdy nestretla, veď sa tam chodí často hrávať.*Ooo, to ti má kto ráno variť kávičku. Aj ja by som tak blízko pri kaviarni chcela bývať.*Povie zasnene, ale potom si to rozmyslí a radšej sa znova vráti predstavou k svojmu lastovičiemu domčeku, ktorý si utľapká, keď bude veliká.*Ja bývam s ockom v jednom malom domčeku v meste. Máme tam taký pekný strom, ktorý však celý vyschol a mne sa ho nepodarilo vyliečiť. Dokonca som ho každý deň polievala a zahrala som mu aj do zeme rajčiny. Ale všetky tam ostali. Nezobral si ich.* Povie trúchlivo za stromom, mala ho rada hlavne preto, lebo si na ňom s ockom jedno leto postavili domček z dreva.*

*Počúva, ako jej chváli meno.* Tak veľmi pekne ďakujem. Vieš, veľa ľuďom sa moje meno nepáči.*Hneď ako to dopovedala, spomenula si na Neanara. Zase.* Preto používam skratku. Na tú sa ľahšie zabudne, ľahšie spomenie. Podľa toho, ako kto chce. *všimla si, ako precízne Nett vyslovila r a aj Es sa usmiala.* Je očarujúca. Taká veveričkovská. Domček v meste? Musí tam byť krásne. vyschol vám strom? To je mi ľúto. Vieš, strom si asi rajčiny nemôže zobrať. Nemá ruky. *Es utrúsi malý žart, nemohla si ho odpustiť.* Môžem sa ísť na ten strom niekedy pozrieť? Možno, ak mu zaspievam pesničku, vylieči sa. A možno nie. Čo ty na to Nett ?

Áno mali sme domček. A dovnútra som si naukladala vankúše a je tam teraz veľmi mäkko.*Povedala vzrušene a veselo. *Po stenách mi ocko pomohol polepiť obrázky, ktoré som nakreslila a dokonca som aj vymyslela príbeh o strome.*Pozdvihne hore prst, aby zdôraznila, čo všetko spolu so stromom prežili a šťastne si spomínala aj na chvíle, keď bol domček úplne tienistý a v letnom slnku sa tam nepredral ani jeden slnečný paprsok, taký bol listnatý.*To je pravda, malo mi to skôr napadnúť, keď prídem domov, tak mu nájdem ústa a potom ho tými rajčinami nakŕmim.*Usmiala sa dobrej rade, ktorú dostala a dúfala, že jej stromu svitlo na lepšie časy. Obloha sa nad nimi zatiaľ veľmi zachmúrila a ona si ani nestihla všimnúť a jej nosa sa dotkla kvapka.*Samozrejme, môžeš sa prísť kedykoľvek pozrieť. Máme taký slabomodrý dom.*Pozve ju na návštevu, ale potom ešte dodá.*Ale teraz by som šla radšej domov, aby som nezmokla, lebo začína pršať.*Ukáže na jednu kvapku na nose.No skôr ako sa stihne hocikto lepšie prizrieť sa spustia z oblohy ďalšie a ďalšie a o chvíľu vyzerajú ako mravce na mravenisku.*Ahoj Es.Budem ťa čakať v domčeku na strome.*Pozdraví sa a rozbehne sa do mesta, kde ju už určite niekto vzhliada.*

*Počúvala ako dievčatko krásne rozpráva o strome. Nett Es očarila. Úplne jej počarovala. Stretne ju znova, je si tým istá.* Ďakujem, určite ťa prídem pozrieť, a zaspievam aj stromu, sľubujem! jasné utekaj, nech nedomokneš. Zbohom Nett. Maj sa krásne a pozdrav strom a ocka. *Pozerá sa ako dievčatko odchádza a cíti, ako jej prvé kvapky zmáčajú pokožku a oblečenie. Aj ona by sa mala pobrať. Cestou, ktorú už dobré pozná, pomaly beží, nech si ešte viac nedorobí galibu s tým členkom. Posledné na čo pomyslela, keď odchádzala z čistinky bol Neanar.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama