Noa Greiwick a Gabriele Calypso Estas
*Vybehne von zo stiesnenej izby v Akadémii. Stromy na nádvorí hrali všetkými farbami a vonku už len svietilo a nehrialo slnko. Noa mala cez zožltnuté letné šaty prehodení ľahší sveter. Gombičky neboli pozapínané,lebo to dátum ešte nedovoľoval. Prebehla okolo prázdnych lavičiek a vybehla z areálu. Nikdy dlho nesedela na Nádvorí,ešte ho vlastne ani podrobne nepoznala,len si pamätala každú jeseň osobitne,lebo bola vždy iná a zvláštna. Ako sa vzdialila z dohľadu hradu,tak začala nahlas pískať nejakú trávovú melódiu. Tak hrala jej skrinka,ktorú mala položenú na stole vedľa postele. Prekračovala medzi obilnými klasmi a čakala. Ale tentoraz nepočká kým slnko zapadne. Nadvihla ruky a podskakovala dopredu,ako pesnička šla tak zdvihla ruky nad hlavu a zatočila sa. Páčilo sa jej "tancovať" medzi klasmi,ktoré boli len jedinej farby ako slnko. A ešte jedna otočka a výskok. Všetko vyzeralo systematicky,akoby sa Noa pohybovala po nejakej šablóne. Zdvihla ruky a pozrela sa na ne. Ešte stále na ňu svietilo a Noa pred sebou nikoho nevidela. Otočka. Skok. Záklon.*
Neesieen váám nooviinýý, poočúúvaajteeeee...!!!!*Spievala si potichučky, ležiac na tráve. Hľadela na pomaly zapadajúce slnko a počúvala šum trávy a obilia, do ktorého sa opieral jemný vánok. Už bolo celkom chladno, no zem bola vyhriata a tak si Gabrielle nechala sveter niekde tam, kde vyšla zpomedzi tých klasov, niekoľko metrov okolo...ale ani sama netušila, kde presne.*Bude ho treba nájsť.*Zamrmlala si sama pre seba, keĎ dospievala danú koledu. V poslednom čase mala na mysli len vianoce, a to bola ešte len jeseň. Len jej začiatok. No ona myslela na Vianoce celý posledný rok.*I whis yo-ou merry Christmas...I.. *Začala, tentoraz hlasnejšie ako predtým. Vianočná nálada ju podivuhodne opantala. Kto vie, možno sa z nej o pár rokov stane Santa II. a bude chodiť po celučičkom svete a rozhadzovať darčeky.*
*Noa skočila znova dopredu,ešte viac medzi klasy.Rozhojdali sa všetky okolo ktorých prešla.Otočka a záklon.Začala sa smiať.Vlastná predstava ju veľmi pobavila.Cez jej vlastný smiech sa však niečo miešalo.A nebol to len šum vetra v klasoch.Noa si rýchlo čupla.Odkedy bola večer na pláži,tak najprv skontrolovala,kto je na blízko.Švornožky vyrazila dobredu,za prianím šťastných Vianoc,pričom ju klasy šteklili po tváry,ako si prerážala cestu.Pomaly!Napomínala sa v duchu.A hlavne potichu.Vianoce boli čoraz hlasnejšie a známejšie a Noa sa tentoraz isto pohla dopredu.Ten hlas poznala a musí mu to vrátiť.Zastala tesne na konci steny a pripravila sa na skok.*Baf!*Skríkla spoza kláskov a vrhla sa dopredu.Bola predsa dalmatín a "správna" rasa.A správny pes breše nahlas a skáče ďaleko.*
...and happy new yeeeaaar!!*Dokončila, no nezačala inú, ale opäť tú istú pesničku s melódiou napovedajúcou o jej vianočnej nálade a textom, ktorý to jednoznačne potvrdzoval, začínajúc slovami:* I wish you merry Christmas...*a končiac:*...and happy new year!*A hoci "new year" mal už pramálo spoločné s "merry Christmas", aj tak to bol čas prázdnin a to už hovorilo samo za seba=Gab sa tešila na prázdniny. Samej jej to došlo až vo chvíli, keď za sebou začula tichý šum, nespojila si ho však s nijakou osobou a už vôbec nie s tou, ktorá by mohla vyskočiť a prekvapiť ju, skočiť jej do výhľadu a nahradiť krásne a vzdialené slnko svojou nenormálnou blízkosťou a prinajmenšom obyčajnosťou, teda určite voči slnku na míle ďaleko, s krásou a rozmanitsťou farieb, presahujúcou takmer všetko, možno až na lúky posiete kvetmi a motýlie krídla.*Aa!*Vykríkla a rýchlo začala po štyroch cúvať. Azda by sa aj posadila, no to by bola stvoreniu ešte bližšie.. a keĎ už bola tak meter-dva od neho, uvedomila si, že je to dievča, následne ju napadlo, že tú tvár pozná a potom jej došlo, že je to Dalmatín.*Hej!*Zamračila sa na ňu.*Takto obracať moje triky proti mne? Bez dovolenia? Háá?!?*Vyštverala sa na nohy a trochu rozladene začala hľadať sveter. Takto jej zničiť zážitok!*
*Noa sa poradovala,keď obhájila svoju psiu podstatu. Ešte by aj pridala veľký psí lízanec,ale Bobo skríkloa začalo sa jej vzďaľovať. Paradox vystrašeného strašidla ju na chvíľu zamestbnal,preto ju nechala ustúpiť dozadu. Už nespievala o šťastných Vianociach,a keď sa jej lepšie prizrela,ani nebola reprezentatívnym kusom na ich propagandu. Grimasa jej zamrzla na tváry. Teraz to príde. Vzdychla v duchu a čakala,čo sa bude diať,ale určite to bude slonej veľkosti. S tým mohla pri tomto strašidle počítať,pretože to nebol len druhoradá Mirtha zo záchodou. Nohodila uslyntaný psí výraz. Keď sa na ňu skríkla,ako na nejakého pudla. Už si sadla,ako pri povele Sadni! a jej citlivá psia duša začala počúvať svoje prehrešky,voči tejto vznešenej osobe.*Nechcela som.*Povedala na ospravedlnenie a nahodila psie oči,keď sa Bobo postavilo. Nechcela,aby jej zdúchla. Čo urobí správny pes,keď si chce niekoho získať?Kosť!*Bobo,prosím nehnevaj sa. Ja sa s tebou podelím.*Mala ich pár zakopaných pri ceste a ochotne by po ne odbehla,len aby tak skoro neodišla,veď minule si tak skvele pokecali.*
*Kráčala okolo miesta, kde predtým ležala a len na pol oka, ucha a mysle vnímala Dalamtína. Teraz hľadala sveter. Zbadala veľkú fialovú kopu a zamierila k nej. Bol to on. Rýchlo si ho obliekla, hoci vyzeral, akoby ho požula krava, no aspoň jej bolo teplo. Otročila sa k Dalmatínovi, lebo záhadu: Kde je môj sveter? už mala vybavenú.*Ale isteže chcela.*Zasmiala sa. Trochu (trochu dosť) ju prekvapilo Dalmatínove správanie. Nie že by sa nesprávala ako dalmatín. Práve naopak. Lenže ona sa nemala správať ako dalmatín, nemala byť ako ten pes, mala sa správať ako Dalmatín, ako tá, čo mudruje a privádza ju k logickým myšlienkam, ku ktorým by inak neprišla.*Hej! Kam ideš? Stoj!*Zakričala za Dalmatínom a rozbehla sa za ňou.*Dalmatín, prikazujem ti, stoj!*Zakričala. Už pochopila tú jej hru.*Pes a jeho pán?*Zadychčane kráčala k Dalmatínovi. Tak toto si ešte odpyká! Takto ju prehnať!!*
*Rozbehla sa ku koncu lúky a blízko pri mieste sa sklonila k zemi a začala čuchať. Hádam ju poteší jej maličkosť na ktorú sa potajme tešila,keď ju zakopávala a vždy si odmietala pôžitok z nej,aby mohla nazhromaždiť dostatok křupavých kostičiek na poriadnu hostinu. A teraz ju bude mať pri kúsku filosofického slova s oslintanou kosťou v hube. Vedela,že Bobo beží za ňou. Asi nik by neodolal takej vábivej ponuke,no pri jej rozkaze sa zarazila. Prečo by mala stáť?Nechápala to. Isteže psy počúvajú na slovo,ale len ľudí a bobáky. Otrčila preto svoj ňufák späť k zemi a začala hrabať na mieste,kde si schovala veci. Nechápala ju. Prečo splieta niečo o psovy a jeho pánovy. Ona bola len Dalmatínka,ktorá si chcela dať chutný olovrant so svojou priateľkou Bobo. Odkryla hlinu z belasých kostičiek. Sadla si a víťazoslavne zatlieskala,keď Bobo prichádzala zadychčane za ňou. Vybrala z vrecka čistý obrúsok,veď nebude predsa servírovať na zemi má nejakú slušnú výchovu,a čistiac peknú špikovú kosť ju ukladala na obrúsok. Dnešný piknik bude istotne vydarený. *
*Pomaly kráčala až k Dalmatínovi. Teda Dalamatínke...existuje vlastne niečo také? Zamyslela sa. Nie, asi nie. Odpovedala si po chvíli a o to viac sa jej to pomenovanie páčilo. Popri myšlienkových pochodoch stíhla a sledovať aj činnosť, ktorou bola Dalmatínka zamestnaná. Kosti?*Eh..si si stá, že si sa nezmýlila?*Zamrmlala a čupla si ku nej, jej jame, kostiam a obrúsku, na ktorý sa práve Dalmatínka chystala servírovať.*Počuj, čie sú to vlastne kosti?*Spýtala sa a zdvihla si pred oči špinavú, no pomerne veľkú kosť. Prirovnala ju ku svojmu stehnu. Dĺžka by -viac menej- sedela. Len dúfala, že to nie je tá koť, za akú ju považovala a rýchlo ju hodila späť do jamy.*Prepáč, ale na tomto pikniku sa nezúčastním.*Ozvala sa, postavila a oprášila si ruky a kolená.*
*Počkala,kým si sadne a nechala Bobo,aby sa ako prvá pustila do jedenia. Je zvykom sa najprv postarať o hostí. No ona si začala jednu kosť obzerať a hľadela na ňu takým deduktývnym skôsobom,ako to robia ľudia,čo rozmýšľajú nad niečím. Nevedela nad čím Bobo rozmýšľa,veď to bolo jedlo. Bola si tým istá,veď predsa ako správna rasová vzorka Dalmatínky sa aj ona žovila okusovaním mäsa a kostí. A ako správny pes,sa rada delila so svojími priateľmi. Ešte menej sa jej páčilo,že ju porovnávala so svojími stehnami. Nevedela,čo má za lubom a to ju dosť vyvádzalo z miery. Jej labradorský kamarát má rád práve tieto a hovorí,že je to najvyberanejšia sorta,aká je medzi kosťami. Bobo hodilo túto vyberavú delikatesu späť do jamy. Nevedela,prečo sa jej nepáči taká kvalitná pochúťka,ale rozhodla sa to nechať tak,veď nie každému je všetko po chuti. Nebude ju radšej strašiť,nechce predsa,aby sa ich spoločný piknik skončil tak skoro. Udupala hlinu. Otočila sa k nej a pozerala,ako sa oprašuje. Bobo nebola žiadna rasa. *Počkaj Bobo,a čo ješ ty na piknikoch? *
*Chvíľu hľadela na ten vyjavený s spýtavý výraz, ktorý sa objavil na Dalmatínkinej tvári. A po tej chvíľke sa začala smiať. Nebol to normálny smiech, ale taký ten strašný rehot, ktorý bol typický pre všetkých v takýchto podivuhodných situáciách, u niekoho viac u niekoho menej...a u nej sa to dalo prirovnať k záchvatu smiechu, ktorý sa takmer nedal zastaviť. Takéto záchvaty boli dosť otravná záležitosť, lebo po nich bolelo brucho, no okrem toho jej vždy ostalo tak veselo, že sa dokázala rehotať pol hodinu aj na tom, že štuplík je vo fľaši, alebo že Dalmatínka sedí na zemi a okolo nej kosti. Práve to sa stalo. Len čo sa dosmiala. A tak celé dve minúty ich rozhovoru strávila veľmi intenzívnym a veľmi neoprávneným smiechom. Potom sa upokojila. Tak trochu. Úsmev na tvári jej ostal.* Ja, ako Saitir, jedávam normálne jedlá. Teda normálne pre bytosti s dvoma rukami, dvoma nohami, piatimi prstami na všetkých týchto končatinách (nie dohromady!) a jednou, veľmi inteligentne, mysliacou hlavou. A toť jest zelenina, ovocie, chlieb, mäso (patrične tepelne spracované!) a kto vie ešte čo sa nájde...niečo určite. A rôzne kombinácie týchto surovín a rôzne produkty, ktoré už menovať nejdem. Alebo *Otočila sa a ukázala do diaľky,* ešte kukuricu. Vlastne, to je zelenina. Ale to je jedno. Kukurica je fajn.* Vyhlásila a zahľadela sa na žltý pás na obzore, za ktorý sa ponáhľala schovať veľká tmavočervená guľa, ktorá sa rozhodla ich nechať opäť na desať hodín bez svojho prirodzeného svetla a tepla. Sebecká to vec, bytosť či tvor, ktorý takto uváži. Ale tú kukuricu by som si dala. Radili jej chuťové bunky a takmer prázdny žalúdok. Tie dve skupinky totiž netrápili jej úvahy ani záujmy. Chceli len cítiť jedlo. A úvahy bez neho nešli. Preto sa otočila ku Dalmatínke.* Počuj a keby sme zohnali vodu? A skočili po kukuricu? Skúsila by si.. hm... jedlo mojej rasy.* Vyhlásila víťazoslávne. To bolo to správne slovo, tá správna motivácia!*
*Pozerala sa na Bobo. Jasné,že bola aj ona normálne saitirka,ale teraz bola Dalmatínka,správna ras,pretože bola tak pokrstená a práve takto sa jej to páčilo,ale niečo obyčajné by si inak dala,ale len ako saitirka,nie ako Dalmatínka. Na chvíľu sa zamyslela. Dnes asi poruší všetky správne veci,ktoré majú robiť psy,a ktoré sú u každého iného tvora iné. Páčilo sa jej rozprávanie o jedle. *Aj ja také jedlá. Ja jem guláš. * Pochválila sa Dalmatínka a vycerila tesáky. Pri spomienka na gulášovú polievku v miske sa jej vzbúrili žalúdočné šťavy a ona sa pahltne pozrela na kukuričné polia,o ktorých rozprávalo Bobo. Lákala ju aj tá kukurica,síce bola skôr na mäso,ale teraz tu žiadne vhodné nepobehovalo,tak sa musí uspokojiť aj so zeleninou.*Dobre,ale ja chcem solené.*Vystrčila jazyk z úst a nechala ho chvíľu voľne viať v ovzduší nasiaknutom dozretou kukuricou,kým sa z chuti neolýzala.*Ja donesiem soľ.*Ponúkla sa,nech to majú ako kompletné jedlo.*A hrniec,...pravdaže,ak nemáš ty nijaký. * Nijako sa nepriečila predstave toho,že by pooberali pá cudzích kukuríc.*