Julieta Pantalej, MercurioIllarte a Naella Wallyns
A vraj rodičia...kúsok zodpovednosti nemajú tí ľudia! *namrzene skonštatuje vkročiac do kaviarne. Bez pozdravu či akéhokoľvek iného náznaku slušného správania prejde k jednému zo stolov, ťahajúc za sebou aj svoj veľký kufor a posadí sa. Kufor len nechá vedľa stola, rozhliadnuc sa okolo seba. Aspoň v tej kaviarni nie je príliš veľké množstvo ľudí, to ju teší. Nathiahne sa po nápojový lístok a vezme si, letmo ho prelistujúc* Čierny čaj...prosím...*dodá nakoniec, predsa len tá mladá čašníčka nemôže za to, akí sú dnešní rodičia. Alebo teda, akí sú jej rodičia* Vysadiť decko na vlak, to im ide...ale že dieťa ani netuší, kam má ísť potom, až vystúpi, tak to už im je jedno! *pokračuje v zlostení sa, ale už len v duchu. Pre každý prípad, aby si o nej niekto nemyslel, že je blázon. Nemá za potreby, aby ju odhadli hneď v prvý deň, čo tu je*
*Pretiahne sa cez dvere kaviarne do tepla. Dnes je naozaj príšerná zima.Skonštatuje v duchu a poteší sa prívetivému svetlu. *Dobrý deň.*Veselo pozdraví a hodí očkom k baru,kde sa pilne pracuje,aj keď tu neposedáva nejako veľa ľudí. Rozhliadne sa po nevýrazných tvárach a hľadá niekoho výraznejšieho. Zaujme ju pohľad dievčaťa. Nie je natoľko neprítomný,preto to pokladá za dostatočne dobrú príležitosť.*Ahoj.*Prisadne si s radostným výkrikom,ktorý sprevádza jeden z jej sladkých úsmevov na zoznámenie.*
*Dážď a sneh. Ako on miluje zimu! Kráča po ulici a v svetle pouličných lámp pozoruje pomaly padajúce vločky. Je to pre neho zvláštny pocit tešiť sa z takej absurdnej veci akou je ročné obdobie. Ale z čoho by sa potom tešil? Vytiahne z vrecka ruku a posunie si šál viac do tváre. Zamrzne. Každú chvíľu určite zamrzne. Prsty, ktoré ma v rukaviciach, ho pomaly začínajú štípať od zimy. Chce to teplo. Povie si práve keď prechádza okolo rozsvietenej kaviarne. Cez veľké okno nazrie dnu. Tam bude určite teplo. Strčí ruku späť do vačku a skontroluje, či má pri sebe nejaké zabulóny. Našťastie má. Otvorí teda pomaly dvere kaviarne a vkĺzne dnu. V kúte horí oheň v kozube a všetko je veľmi pekné. Prejde trochu bližšie a sadne si k stolu. Popod fúz, ktorý samozrejme ešte nemá, sa uškrnie.* Čokoládu.* Rozkáže si, keď pri ňom zastane čašníčka.*
*pohľad má ešte chvíľu upretý do nápojového lístka, tváriac sa, že tam niečo číta, ale v skutočnosti nevníma ani jediné písmeno, ktoré tam je napísané. Ani jedno. Nakoniec však menu zatvorí a položí ho nazad na stôl, čakajúc na svoj čaj. Naozaj nevie, čo má ďalej robiť, ako si to jej rodičia predstavujú, že ju sem pošlú na školu a ona sa má z vlakovej stanice dostať ktovie kam. Nikdy predtým tu predsa nebola a zmysel pre orientáciu naozaj nemá príliš veľký. Zo zamyslenia a hromženia ju vytrhne veselý hlas patriaci dievčaťu, ktoré sa posadilo ku nej. Najskôr z toho šoku nedokáže prehovoriť, nestáva sa jej často, že si k nej niekto len tak z ničoho nič prisadne. A už vôbec nie s takým nadšeným úsmevom na tvári. Zaregistruje, že do kaviarne vošiel ešte ďalší zákazník a má pocit, že to s tým vychvaľovaním malého množstvo ľudí prehnala* Ahoj... *odzdraví nakoniec, nespúšťajúc z nej pohľad. Snaží sa zo seba dostať aj nejaký ten úsmev, aby to dievča náhodou neodplašila, keď už sa sem posadila*
*Nechá dievča,nech sa spamätá a poprosí čašníčku,ktorá prechádza okolo,o jednu šálku čaju,ktorá by ju mohla zahriať,keďže nemá na hlave čiapku a rukavice si tiež cestou niekde zabudla.*Kto si?Ešte som ťa nestretla.*Vychrlí na dievča,keď ju pozdraví,aby ju nestihlo vyhnať za to,že sa sama pozvala k stolu.Prsty si prepletie okolo šálky. Otočí sa k dverám,od ktorých sála chlad. Do kaviarne vstúpi skrehnutý chlapec,ktorého sem určite privolalo teplo,tak ako ostatných.*
*Zatiaľ čo čaká na svoju čokoládu, vyzlečie si kabát a rukavice. Prejde sa cez kaviarňu k vešiaku, ktorý stojí blízko kozuba. Aspoň keď si veci zoberie, budú suché a teplé. Keď sa vracia, prejde okolo stola dvoch dievčat, zrejme v jeho veku. Usmeje sa na jednu z nich. Vyzerá byť veselá. Možno aj ona bude študovať na škole, kde aj on. A možno aj to druhé dievča. Mal by sa s nimi zoznámiť, nech má nejakých kamarátov. Okrem Gladioly, nejakej príbuznej otca, tu nepozná nikoho. A dievča, ktoré sa usmievalo vyzeralo celkom milo. Otočí sa teda a pristúpi k nim.* Ahojte. *Pozdraví s menším úsmevom. Zvyčajne sa len tak neprihovára cudzím ľuďom. Ale už chodí do školy. Zmena je život.* Som Mercurio. *Hneď sa aj predstaví.*
Nemohla si. Som tu asi pol hodiny...A som Naella. *vysvetlí jej, prečo ju nemohla predtým stretnúť a tiež sa predstaví. Potom pri nich zastane niekto ďalší - chlapec. Povedala by, že je v rovnakom veku ako ony dve. Ale možno sa mýli, odhad nemáva takmer nikdy dobrý. Možno to budú jej spolužiaci. Ktovie...uvidí sa. Možno ešte nakoniec utečie odtiaľto, ak sa bude cítiť tak stratene ako teraz* Ahoj. Som Naella. *predstaví sa ešte raz. A usmeje sa, na nich oboch. Musí sa začať správať milšie. Zlosť si vybije na rodičoch až im napíše list. Alebo sa na nich vykašle a nič im ani nenapíše, keď sa oni nestarajú, tak nemusia nič vedieť*
*Uchlipne z čaju,ktorý jej príjemne hreje ruky a ešte viac sa usmeje.*Ja som Julieta.*Predstaví sa,keď si spomenie na to,že by to bolo dobré.*Odkiaľ si?*Zaujme ju táto správa,lebo nové tváre nestretáva často. Ale dalo sa čakať,že niekoho cudzieho musí stretnúť,keďže je neďaleko školy.Jej otázku však preruší skrehnutý chlapec.*Ahoj.*Tentoraz neostane len pri úsmeve a pozdraví sa.*Teší ma Mercurio,ja som Julieta.*Povie po Naelle a je veľmi rada,že dnes stretla tak veľa ľudí.*
Teší ma. *Usmeje sa ešte viac, keď dievčatá jeho prítomnosť nepovažujú za trúfalosť. Najradšej by si prisadol, ale rozhliadne sa po kaviarni a vidí, že čašníčka mu už nesie jeho čokoládu. Chvíľu váha, ale potom sa spýta.* Mohol by som si prisadnúť? * Nesmelo sa usmeje. Čašníčka už kráča k nim. Asi si myslí, že bude sedieť tam. A Mercurio v to dúfa. Ak už by to nebolo dievčatami, tak tým, že je tento stôl bližšie ku krbu. A on má ešte stále červené ruky od zimy.*
Z vidieka, pomerne ďaleko...mám pocit, že je to na druhom konci sveta, taká malá, neznáma dedina... *povie s úsmevom na perách, spomínajúc na svoj domov. Mohla ísť aj na školu, ktorá je bližšie k domovu, ale matka naliehala, aby išla sem, pretože tu kedysi študovala ona. Skôr než spoznala otca a spolu sa presťahovali niekam celkom ďaleko* Iste, pokojne...*odvetí pokojným hlasom. Mrzutosť a hnev sa pomaly z jej hlasu i pohľadu stráca. Nemôže sa hnevať na celý svet, za to, že nie je všetko tak, ako si to predstavuje ona*
*Nadšene počúva jej rozprávanie o konci sveta a dedine. Vždy si predstavovala,že na dedine má každý istotne domáce zvieratko,no asi to nebude úplne pravda.Určite tam nebude mať každý a jeden človek na dvore celý kurín.*Prosím..*Pokynula hlavou a ukázala na voľnú stoličku. Na chvíľu si pomyslela,že je dosť netaktné pozývať niekoho k stolu,keď tam ani sama nebola pozvaná.*Odkiaľ si ty?*Opýta sa zo zvedavosti.*
*Kývnutím poďakuje a prisadne si. Hneď si aj odpije z čokolády, ktorá tu na neho čakala. Jemná a zároveň prenikavá chuť sa mu rozleje v ústach. Nemohol si vybrať lepšie.* Aj ja bývam na dedine. V horách, pár domov a všade samé stromy. Je to nuda. *Zasmeje sa. V skutočnosti sa tam nikdy nenudil. Páčilo sa mu tam. Starý dom Seanovcov každú chvíľu odhalil nejaké zo svojich tajomstiev a prechádzky v lesoch boli fascinujúce. Ale možno iba pre neho.* Som rád, že som teraz tu. Oddýchnem si od rodičov a ten ruch mesta.* nadšene rozhodí rukami, akoby všetko, čo je naokolo je krásne. Pre neho bolo.* Julieta a ty bývaš tu? *Spýta sa a zloží si ruky do lona,a by nimi už viac trápne nemával.*
*nadchne ju, keď mercurio povie, že je tiež z dediny, avšak nadšenie opadne vo chvíli, keď povie, že to je nuda. Ona to ako nudu nikdy nevnímala, práve naopak. Ten život zbožňovala, vždy bolo čo robiť a nebolo to príliš rušné. Teraz je v meste, sama, nikoho nepozná a vôbec nevie, čo má robiť* Nikdy som si nemyslela, že život na dedine môže byť nuda...Teda, isto ani v meste nie je...*povie pre istotu, je si istá, že to nuda nebude. Najmä však bude veľa školy, veľa učenia a veľa nepodstatných informácií, ktoré budú zbytočne zavadzať v jej hlave*
*Usmeje sa pri Mercuriovom konštatovaní. Asi sa veľmi tešil do školy a na život v meste.Páčilo sa jej ako Naella obhajuje život na dedine. Vždy sa jej páčilo,keď sa mohla prejsť medzi niečím iným ako kvantami budov a ľudí,ktorí sa ponáhajú a niekedy nemajú na človeka čas.*Som odtiaľto.*Prizná sa a rozhodí rukami.*Verím ti,že musí byť príjemné si od rodičov oddýchnuť. Aj ja mám od nich pokoj,keďže sú vždy niečím zamestnaní.*Podotkne veselo,aj keď niekedy by bola rad,keby na ňu mali viac času.*A v ktorej klubovni budete bývať?*Opýta sa zvedavo,dúfajúc,že si našla spolubývajúcich.*
*Keď počuje, čo hovorí Naella trochu sa zahanbí. Asi to nemal hovoriť.* Ja som to myslel tak, že v meste je to vždy živšie ako na dedine, vieš...* Hneď sa opraví. A potom už radšej nehovorí nič. Odpije si zo šálky. Za oknami sa už stmieva. Myslí na to, že Gladiola sa kdesi hnevá a bojí sa o neho. Je taká starostlivá. V mysli prekrúti očami. Jeho rodičia sa o neho nikdy nebáli. Nechali ho vonku koľko chcel a ked pár krát prechladol, naučil sa chodiť domov skôr. Až teraz si uvedomoval, že robili dobre. Lebo čím viac mu Gladiola zakazovala, tým viac chcel robit to, čo by nemal.* Bude to pekný oddych. *Usmeje sa na predstavu, ktorá sa mu vynorí v mysli.* Ja som harpens.* Povie hrdo a čaká, že aspoň jedno dievča zopakuje jeho slová.*
*vzhľadom na to, že jej čaj už zrejme bude dostatočne chladný na to, aby sa z neho dalo piť, ba možno až príliš chladný na to, ako ho má rada, vezme si ho do ruky a priloží opatrne k perám. Odpije si z neho najskôr len jeden hlt, pre overenie svojej teórie, že si na ňom nespáli jazyk, potom sa napije poriadne a šálku vráti naspäť na stôl* Rozumiem. Nemyslela som svoje slová v zlom, v každom prípade. *len vyjadrila svoj názor, to je všetko. Niekdy má pocit, že by bolo múdrejšie nechať si ho predsa len pre seba, aby niektorých ľudí nerozčúlila, prípadne neurazila* V Manemise. Za predpokladu, že ho nájdem. *dodá s úškrnom na perách. Náladu má už trochu lepšiu, i keď stále sa pohybuje v okolí bodu mrazu*
*Síce ju veľmi nenadchne,keď zistí,že si bude musiať zháňať nových priateľov,ale napriek tomu sa teší. Veď ich predsa môže stretnúť aj inade,ako len v klubovni.*Určite to nájdeš,stačí ísť len za davom žltých študentov.*Odvetí veselo Naelle.*Ja som v Lanecerose.*Povie veselo.*Tak to si asi budem musieť nájsť nových spolubývajúcich.*Znova chytí do oboch rúk hrnček a napije sa čaju.Asi tu sú už dosť dlho,keď nemá spálený jazyk.*
*Trocha ho zamrzí, ke´d zistí, že ani jedna nie je z jeho fakulty.* tak, stretneme sa na hodinách. *Povie smutne ale snaží sa o veselý tón. Skutočne dúfal, že už bude poznať niekoho z klubovne.* Som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať. Naši mi hovorili o škole, ale nikdy nie dosť. Som strašne zvedavý.* Zopakuje dva krát. Bola to pravda. Zvedavosť a nedočkavosť boli dve z hlavných Mercuriových vlastností. A potom fantazírovanie a nadšenie z každej novej veci. Bol to v každom ohľade zvláštny chlapec. Možno pre to, že veľa času trávil s rodičmi a vlastnými myšlienkami. Nikdy nebol vo veľkej spoločnosti a preto veril, že to konečne zažije.*
*trochu im závidí to nadšenie z tohto všetkého. Ju to až tak veľmi nenadchýna. Nepatrí medzi ľudí, ktorí majú radi spoločnosť ľudí. Lepšie povedané, veľkú spoločnosť ľudí. Byť v spoločnosti troch či štyroch jej nevadí, ale predstava triedy plnej študentov sa jej až tak veľmi nepáči. Nejako si na tú myšlienku však bude musieť zvyknúť. Napokon, možno sa začne cítiť aj dobre* Takže za davom žltých študentov...dobre, budem hľadať. *povie pokojne, veď prinajhoršom sa posadí niekam, napríklad na chodbe na svoj kufor a počká, kým pôjde okolo niekto, kto jej poradí ten správny smer. Alebo ešte lepšie, aj ju tam rovno odvedie*
*Dopije posledné dúšky čaju a pozrie sa na hodinky na ruke.Bude sa musieť ponáhľať.Síce sa jej nechcelo odchádzať,ale bola natoľko nadšená myšlienkou,že niekoho nového spoznala a bude si mať s kým sadnúť na hodinách,že jej nevadilo,že ich musí opustiť.*Prajem pekný večer.*Povie náhla a zdvihne sa na odchod.*Tešilo ma.*Dodá s úsmevom a neisto odíde z kaviarne,kde by sa rada zdržala aj dlhšie.*