close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 16.7.2012

19. srpna 2012 v 16:25 | malý mlynček veterný |  Antoanette Lyonet
Antoanette Lyonet a Edwin Winchester

*Vybehne z malej a útulnej izbičky, ako to má vždy vo zvyku, keď ju niečo nadchne a napadne a vykročí na ulicu skôr, ako si to stihne všimnúť ocko. Takto sa vždy niekam zatúlala a aj teraz kráča po chodníku okolo malých domčekov, postupne sa striedajúcich za pekné malebné mestské domky, ktorým je hodno stáť na námestí. Nikdy jej cesty netrvávali dlho a aj teraz sa malé dievčatko odeté v krátkom slušivom kabátiku poberá smerom ku kaviarni Melmerin, ako ju mnohí predtým naučili toto miesto zvať. Aj teraz s posvätnou bázou k miestam, kam sa schádzajú dospelý na posiedky, stlačí kľuku a vojde dnu. Privíta ju príjemná vôňa kávy so škoricou, ktorá jej pripomínala predvianočný podvečer.*Dobrý podvečer, milá spoločnosť.*Povie uveličene a sadne si k prvému stolku, ktorý sa jej zdá o neičo menší ako ostatné. Asi to je len tým uhlom pohľadu.*

*Zabuchnúc za sebou dvere si nasadí na hlavu klobúk, dáždnik prehodí cez ruku a zahladí sa na oblohu. Dnes je krásne slnečno, čo mu výnimočne vyhovuje. No dáždnik si zobral len pre istotu, pretože človek nikdy nevie kedy sa môže počasie zmeniť. Hlavne v jeho svete si tým nik nemôže byť istý. S úsmevom na tvári vykročí ku kaviarni a zrak zdvihne ku oblohe aby si mohol užiť slnečné lúče, ktoré často nemá rád. Keď sa o chvíľku dostane ku kaviarni, podíde ku oknu a rukou si spraví tieň aby mohol lepšie vidieť dovnútra. Zbadá tam jedno malé dievčatko, ktoré ho hneď zaujme.* Výnimočnosť... *Prejde mu ako prvé mysľou a skôr ako sa nadeje už otvára dvere a je počuť zvonček. Podíde ku jej stolíku.* Malá víla.... *Prihovorí sa jej, klobúk dá dole z hlavy a ukloní sa, ako to má vo zvyku.*

*Kaviareň sa jej zdá nejaká tichučká, ako to býva len práve takto večer. Ach, keby len niekto prišiel. Pomyslela si malá Antoanette, keď sa pozrela na zamestnaného pána kaviarnika, ako ho zvykla nazývať. Bol to milý pánko, ktorý jej vždy priniesol nejakú maličkosť. No zvonček znovu zacinkal a dieťa poskočilo na mieste radosťou.*Prišiel hosť, bude veselo!* Vyhŕklo z nej. A verte mi milí priatelia, nestávalo sa to bežne mladej slečinke, aby sa takto pred hosťom preriekla. Na líčka jej sadla červeň, má ich teraz ako jabĺčka.*Dobrý večer pane.*Povie slávnostne postaviac sa od stolíka.*Aké to milé vzhliadnutie. Nebudete mi v týchto neskutočne dlhých chvíľach robiť spoločnosť?*Opýta sa veľmi spôsobne a slušne. Aby náhodou milého návštevníka neodradila a napravila svoj prehrešok. Toť výskot.*

*Nad potešením mladej slečny mu zažiaria oči. Vždy chcel spoznať vílu, ktorá by ho mala rada a priala si jeho spoločnosť. Vždy chcel vedieť ako takéto maličké bytosti žijú, ako sa správajú a všetky ich zvyky. Vo svojom svete nemal tú česť ich spoznať, pretože na nich nikdy nenatrafil tak, aby sa s nimi mohol porozprávať. Také šťastie mal iba na trpaslíkov, ktorí sú jeho pravidelnou spoločnosťou v jeho záhradke.* Vďaka za uskutočnenie môjho veľkého sna... *Poviem jej so širokým úsmevom*Bude mi veľkou cťou spočinúť vo vašej magickej spoločnosti.... *V jeho očiach je vidno, že to myslí naozaj úprimne a aj neskutočné nadšenie. Na druhej strane je vidno okrem pozitívnych pocitov v jeho očiach aj to, že je opäť mimo realitu. Len málo ľudí si to dokáže všimnúť. Klobúk zloží na stolík a sadne si na stoličku oproti dievčatku.* Čo vám môžem objednať? *Spýta sa a rukou zavolá čašníka a potom povie* Ja si prosím jednu večernú kávičku a... *Neodpovie a zahladí sa na jeho maličkú spoločníčku*

Naopak potešenie je na mojej strane.*Povie skromne a posadí sa na predchádzajúce miesto s veľkou radosťou.*Ja naopak som si takého veselého spoločníka ešte nestihla vysnívať. Preto mi je veľkou cťou nejakou drobnosťou pomôcť k vášmu veľkému snu. *Také sny sa jej ešte neprisnili, ktoré by sa jej niekedy aj splnili a Antoanette sa o to ani veľmi nesnažila. Veď predsa keď vstala, mala plné ruky práce s realizáciou toho, čo jej v hlave skrslo.*Ja si prosím čajík.*Povedala.*Najlepšie jahodový, pán kaviarnik.*Usmiala sa a vzhliadla na milého pánka, ktorý sa teraz priblížil k malému stolíku. No vzápetí sa aj hneď vytratil, ako to vedeli len takýto ľudia. Chvíľu sa na to dievča zadíva, no potom sa pozrie na pána oproti.*A máte ešte veľa veľkých snov, ako je tento?*Opýta sa, lebo nevie. Síce je veľmi podivné, že jeden z nich je stráviť večer v kaviarni s malou slečnou.*

*S nadšením pozoruje malé dievčatko ako si pýta občerstvenie a keď zachytí to oslovenie ktoré použije, ostane uchvátený* Kaviarnik... *Zopakuje si v mysli a nadšene sa vo vnútri zasmeje.* Odkiaľ máte také výnimočné slovo? *Spýta sa jej so smiechom v očiach. Niečo takého ešte nepočul.* Zrejme majú víly takú schopnosť...*Pomyslí si v duchu. Zrazu si začne pohmkávať novú melódiu, ktorá mu skrsne v hlave ako zvyčajne. Šmahom ruky vytiahne z vrecka kabáta zošit s ceruzkou a rýchlo začne zapisovať noty počas čoho jej začne odpovedať na otázku.* Mojím hlavným snom bolo stretnúť vílu ako ste vy... *Povie so sklopeným zrakom, no je vidno, že sa mu kútiky úst vykrútia do ďalšieho širokého úsmevu.* ...a spoznať vaše zvyky... *Dodá* ..a všetko ostatné.*Dodá nakoniec keď zdvihne zrak od zošitu aby sa na ňu zahľadel pričom stále pohmkáva melódiu, keď mu zrazu myseľ zablúdi k dávnejšej vete ktorú dievčatko povedalo* Jahodový čaj? Máte rada jahody? *Spýta sa so záujmom* Trpaslíky mi ich pestujú na záhrade *Povie nadšene no zároveň tak, akoby to bolo pod slnkom jasnejšie..* Ak by ste sa chcela prísť pozrieť, ste vítaná *Dodá*

Kaviarnici sú z kaviarne. Myslím, že sú to tí ľudia, čo tu žijú. Ako ten milý pánko.*Pustí sa s chuťou do vysvetľovania a pozrie sa na kaviarnika pri veľkom stole, kde obsluhoval všetkých svojích hostí. Antoanette sa rada pochválila svojimi... ehm... veľkými znalosťami, ktoré každá duša skrýva, len tá na bicykli je nafučaná len vzduchom, alebo je to napokon inak a ešte niečo sa ta skrýva. *Ale ja nie som víla. Teda nikto mi ešte nepovedal, čo to tá víla je. Ja som si myslela, že ony vedia vyliečiť všetky stromi, ale ja som ten svoj nevyliečila.*Prizná sa zahanbene pred svojím spoločníkom, akoby nayanská slečinka mohla byť víla. Alebo byť víla znamená niečo iné, ako byť človekom či nayanom? Táto otázka skrsla práve v malej hlave, no dievčatko sa ju neodvážilo nahlas vysloviť. Podchvíľou nechcela ešte viac svoje vedomosti zahanbiť.*Veľmi obľubujem jahody. Je to veľká pocháťka.*Prizná sa k svojej neresti. Zaujme ju veľmi rozprávanie o trpaslíkovskej záhrade s jahodami.*A aký sú tí trpaslíci?*Opýta sa ho veľmi zvedavo, lebo túto vec nemá nijako prebádanú a preskúmanú.*

*Neochvejne čaká na všetko čo tá malá víla povie. Predsa len je to jeho prvé stretnutie s tak čarovnou bytosťou a tak chce z toho všetkého čo najviac vyťažiť a hlavne si do podrobna všetko zapamätať, akoby to malo byť jeho prvé a posledné stretnutie s niečím tak úchvatným. S úsmevom pritakáva na jej veľké objasňovanie na to, čo to vlastne znamená a to okolo toho. začudovane sa na ňu pozrie potom, čo poprie, že by mala byť vílou a ani nevie čo by to mohlo byť. V jeho očiach sa zračí menší nepokoj* Ako to, že neviete o tom, že ste vílou? *Spýta sa zarazene, alebo skôr prekvapene?* Víly môžu mať rôzne vlastnosti... *Povie svoju teóriu, pretože ešte nemal možnosť nabrať skúsenosti s týmito bytosťami. No neprestáva dúfať, že si toto malé stvorenie z neho len uťahuje.* To rád počujem, pretože na záhrade je toho plno... *Povie s jeho typickým úškrnom* Najradšej by som ich dal preč, pretože neviem čo mám s tým robiť.. *Prizná sa jej nespokojne, no stále s úsmevom.*Trpaslíci? *Zopakuje s miernym úsmevom.* Sú naozaj hrozní! *Povie pobavene a chce ab to vyznelo poburujúco, no nevyjde mu to vzhľadom k smiechu v jeho očiam* Robia mi samú neplechu, no očividne tie jahody padnú na úrodnú pôdu.. *Povie s úsmevom a keď zbadá, že sa im objavili drinky na stole, poďakuje barmanovi. Zdvihne svoju šáločku kávy* Na čarovné okamihy *Povie s iskrami v očiach*

Nikto sa žiaľ ešte nezmienil o tom, že by soom ňou mala byť. *Zahniezdi sa na mieste. Teraz sa cítila veľmi zmetene a nejako podivne. Prečo jej ocko nepovedal, že je víla? Toto nevedela, ale ocko jej nerozprával všetko čo si myslel. Trochu ju o tom presvedčila jeho teória, ale tiež nevedela, či je to naozaj tak, lebo ešte žiadnu ďalšiu vílu nestretla. Chcela jednu, aby jej strom oživila, ale tú nenašla.*Určite sa pre ne nájde nejaké využitie. Počula som, že sa jahodový čaj pije na veľmi rôznorodé ochorenia. Môžte ho predať do nejakej apatieky, ak nemáte vlastnú.*Povie dobroprajne a myslí pri tom na tie záhony jahôd, ktoré určite nájdu využitie, ak sa k nim dostanú aj iný ľudia. Trpaslíci jej prídu ako podivné tvory, ale hlavné je, že sa starajú o jahody, týmto si musela zapamätať, že sú to určite nejaký milý kamaráti, čo tiež pomáhajú rastlinkám.*Na trpaslíkov a jahody.*Povie taktiež prípytok a ešte dodá.*A aj na čarovné okamihy.*Do rúk pritom vezme šálku čaju a musí ju oboma nadvihnúť, aby si mohli štrngnúť.*

*Zrazu ním preblesne poznanie, alebo skôr sa preberie zo svojho sveta do reality. Je vidno, že na chvíľu ostane mimo hľadieť cez okno von. Aj napriek tomu stavu prehovorí, no je to iný hlas. Hlas, ktorý máva pri stave prítomnosti v realite.* Prepáč moja, nechcel som ťa dopliesť. Je to komplikované...* Povie a chvíľu potom ostane ticho. Zrazu zažmurká a opäť je vidno v jeho očiach tú klasickú neprítomnosť čo naznačuje, že je už opäť späť.* Ak budete chcieť, môžete prísť na návštevu sa pozrieť na tie záhony a trpaslíky. *Povie nadšene a rýchlo dodá* Mohla by ste si ich aj pooberať domov *Navrhne jej a dúfa, že tú pre ňu neodolateľnú ponuku neodmietne. S úsmevom prikývne na jej prípitok a mierne sa nakloní ponad stôl, aby si mohli štrngnúť a hlavne preto, aby sa tým ona moc nemusela namáhať.*

*Zapáči sa jej predstava, že by mohla tých trpaslíkov stretnúť. Preto sa hneď po prvom usrknutí z lahodného jahodového čaju pustí sa kladenia otázok.*A sú tí trpaslíci milí? Nebude im vadiť, keď niekto bude oberať jahody, o ktoré sa starajú?*Opýtala sa starostlivo a ešte dodala.*Nerada by som zavinila, aby na tie jahody zanevreli. Veď sú to predsa len rastlinky a tie treba chrániť, aby ich niekto nevyplel. Ony sa za seba až tak veľmi nevedia biť.*Povedala ako skúsený rastlinkár, ktorý sa vyzná v tejto veci a pohliadla ustarane na pána oproti.*Aspoň ja som ešte také nestretla, čo by sa nejako mohli rániť proti trhaniu.*Poopraví sa, lebo opredsa len ešte nie je na tomto svete veľmi dlho a všeličo sa môže prihodiť.*No zistila som, že tým trhaním sú na tom horšie byliny ako nejaké stromy, lebo tie je predsa len vytnúť ťažšie. Už len aby sa chúdence bylinky nejako mohli lepšie ochrániť.*Povie ľútostivo nad ich osudom, ktorý ju vždy dojímal, keď si na to spomenula.*

*Odchlipne si riadny dúšok jeho obľúbenej večernej kávy. Vždy mu dobre padne v neskorších nočných hodinách. Dobre sa mu potom zaspáva. V tichosti poslúcha jej otázky a úvahy. Je to naozaj zaujímavé a fascinujúce počúvať myšlienky takého malého dievčatka. Víly.* No, trpaslíci ma vôbec neposlúchajú.*Povie jej so smiechom* Zväčša mi tam ničia trávu a nejaké kvety ktoré si potom dávajú na hromadu, akoby to bol volaký masový hrob... *Povie krútiac hlavou, pretože ani sám tomu moc nechápe. Nevie dôvody ich činov.* No myslím, že taká milá a drobučká prítomnosť im vôbec nebude prekážať. Vy sa im budete páčiť viac *Povie s úsmevom a ešte aj na ňu žmurkne. Určite to ta bude.* Moju milú majú veľmi radi... *Pochváli sa so širokým úsmevom* Asi budú ma radi iba dievčatá.. *zašepká jej ponad stôl, akoby to bolo volaké tajomstvo, ktoré by nemalo prísť na verejnosť.* Myslím, že vám by ich ešte aj pomohli pozbierať *Vráti sa ku staršej myšlienke. Dnes mu idú myšlienky leda-bolo. Moc to nechápe.*

*Trochu sa nahnevá na tích trpaslíkov, keďže ničia trávu a kvety. Veď takto ledabolo všetko povytrhať a uložiť na kopu sa nepatrí. Veď predsa všetko má právo na nejaé to svoje miestečko. Na čele sa jej vyčarí vráska, ktorá nikdy neteší pohľady prítomných, no jej čelo sa potom vyhladí. No vcelku ju ukľudní, že trpaslíci majú slabosť na slečny.*Tak to je skvelá správa.*Okomentuje toto malé tajomstvo a pokračuje v rozprávaní.*Mohla by som im nejako dohovoriť, aby všetko netrhali, čo rastie v záhrade. Určite sú to veľmi rozumné bytosti.*Povie s odhodlaním avierou, ktorú vkladá vo svoje schopnosti. Ešte nezistila, či má dobré presviedčacie maniere, alebo to len všetci okolo sa podvolia jej peknému detskému pohľadu. Či tak alebo onak aj trpaslíci, by mohli mať nakoniec pre Antoanette porozumenie a veľa pochopenia, keď ich chce pripraviť o ich obľúbenú činnosť, ako sa jej zdá.*Tak to by som im mohla ja niečo priniesť za odmenu, aby si nemysleli, že využívam ich dobrotu.*Povie napokon.*A ešte čo je vo vašej záhrade? Myslím okrem trpaslíkov a jahôd. Určite sa ta pomestí aj niečo viac.

*Nad jej detským nadšením sa pousmeje. Dlho nevidel také malé stvorenie a tobôž niekoho, kto by sa rozplýval nad trpazsíkmi.* Nad rozumnosťou by sa dalo polemizovať. *Povie s úsmevom. Nad jej ponukou sa iba milo usmeje.* Myslím, že to nebude potrebné, pretože by sa im to mohlo zapáčiť a potom by tú skvelú ponuku mohli iba zneužívať * Povie pritakávajúc aby nad na vedomie, že je tu aj také riziko. Chytí do rúk šálku večernej kávy a dopije to. Rukou potom naznačí barmanovi, aby mu priniesol ešte jednu šálku. Potom sa pozrie na jeho spolusediacu* Dáte si ešte niečo? Napríklad horúcu čokoládu? *Spýta sa s úsmevom.* Alebo ak by vám to neprekážalo, mohol by som vám ju aj spraviť. Mám babkin recept. *Ak by to odmietla, úplne by tomu rozumel. Predsa len je maličká, je veľa hodín a on je pre ňu cudzím.* No, sú tam nejaké kvety, bylinky, jahôdky, skalka s mini potôčikom, tráva... Terasa so stoličkami. *Povie v skratke veci, ktoré ho napadnú* A ešte vŕba by tam mala byť... *Dodá*

*Prikývne. Asi má pravdu. Radšej im nejde dávať žiadnu pozornosť, čo ked´sa náhodou potvrdia slová tohto milého pána a ona sa náhodou dostane do spárov tak zložitej veci, ktorú by nemusela plne chápať. Ešte totižto v takých situáciach nekľučkovala. Trochu ju však mrzí, že sa im nemôže niečím zavďačiť, ale tak hádam by stačilo nejaké milé slovo, ktoré by mohla preriecť. To by ju nemuselo tak veľmi zaťažiť. Dopije pomaly jahodový čaj, ktorý sa stihol dosť ochladiť. Juj, veď tu musí byť už dlho, keď je priam studený. Antoanette sa pri tej myšlienke trochu zháčila a napriek tomu, že čokoládu taktiež obľubovala, sa musela nejako pobrať domov.*Žiaľ dnes ešte nemôžem ochutnať ten zaujímavý nápoj, na ktorý máte recept. Síce čokoládu mám z celého srdca rada.*Povie ospravedlňujúco a položí na stolík prázdny pohár od čaju. Opis záhrady ju trochu zaujme, no nie natoľko, aby zabudla na neskorú nočnú hodinu. Tak sa teda postaví a ešte raz prehovorí k svojmu spoločníkovy.*Musím sa pobrať domov.Určite ma už ocko vyhliada, kde som sa toľko túlala. Nemôžem ho veľmi zlostiť, aby som si mohla raz prísť nazbierať nejaké jahody.*Povie na vysvetlenie. Síce je jej škoda, takto sa domov pobrať, ale už neváha a odchádza s pozdravom na perách.*Dobrú noc milý spoločník. Ďakujem za príjemnú spoločnosť.*Zamáva aj rukou na pozdrav.*A aj za jahodový čaj.*Dodá ešte v dverách.*

*Jej náhlosť pobrať sa domov plne chápe. Predsa je len už neskoro večer a je to aj jeho chyba, že sa tu mladá dáma toľko zdržala* Niekedy nabudúce. Zoznámim vás so svojou milou. Bude sa vám naozaj páčiť*Povie nadšene. Pri spomienke na Es mu vždy poskočí srdiečko.* Áno, mala by ste sa pobrať domov, aby sme mohla prísť preskúmať jahodové záhony... *Pritaká s úsmevom. Aj by sa jej ponúkol, že ju odprevadí domov, no už jej niet a vyzerá, že má naozaj naponáhľo* Dobrú noc aj vám, malá víla *Popraje jej a mierne sklopí hlavu na znak úklonu. Počká si na svoju druhú kávu, ktorú pomalinky popije do poslednej kvapky, a zoberie si svoj zošit s ceruzkou. Klobúk si dá naspäť na hlavu, popraje príjemný zvyšok noci barmanovi a vyberie sa do tmavej noci smerom k svojmu domu.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama