close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 15.7.2012

19. srpna 2012 v 19:18 | malý mlynček veterný |  Noa Greiwick
Noa Greiwick a Lesya Netrebko

*Pred pár dňami jej prišiel dopis veľmi vzácny. Po takom je každý človek veľmi prešťastný. Číta jak zmyslov zbavený. Tak čítala oj Noa, keď si sadla za stôl v malej izbičke, ktorú už obývala dlhšie ako vlastnú izbu doma. V posledných rokoch školy si začala myslieť, že ona na tejto škole aj zhnije, preto je prišlo práve vhod, keď sa dozvedela o útočisku svojej dobrej kamarátky. Juj to prepuklo v Noinom srdci radosti, keď sa dozvedela o tej peknej zvesti, kam má ísť Bobo pohľadať, aby sa mohli rozprávať a možno aj pár tých kostí zahrabať. Pri kostiach jej naskočil zlomyseľný pohľad, ktorý prezrádzal, že si rada zo svojej kamarátky aj vystrelí. Keď posledný lúč zotrel z jej čela dumy chmúr, vyskočila zo stoličky, nahliadla do debničky a zbalila si potrebné veci. A o pár hodín sa už štverala po kopci niekde na kopec, vraj Palei sa to tu volalo. Doteraz to videla len na mape. Možno jej tá škola aj na niečo bude. No len čo Luna stratila svoju moc a ona nevidela ani na krok pod rúškom tmy, sa začala kamsi do kopca plížiť. Cestička kľukatá sa však nie a nie prestať kľukatiť. No ľaľa stalo sa niečo zázračné, v kríku sa šmyklo kus kutane. A hor sa teda do krovia. Ako tak kráčala v tieni mníchovom, vypadol jej z úst tichý ston. Zakopla o konárik. Beda však veliká, čo vystraší aj králika, naľakalo mnícha popredu. Akú mu vyvedie nezbedu, aby sa chudáčik na útek dal? No mních na nič nečakal a pádlil z krovia do kláštora. A Noa sa ponáhľala v jeho stopách. Stihla sa prešmyknúť ako myš dovnútra chrámu. A nastalo veľké hľadanie. V izbe blízko vane, neďaleko kuchyne. Rozbehla sa tak Noa doprava, veď keď nevyskúša nič nenájde. Míňala izbu za izbou, kde bolo počuť tichý chrapot. Bobo tak určite nechrápe. Usúdila a zamierila k starej vane. No ľaľa, kde je kuchyňa. Všetky dvere su zavreté. Tak pozrieme si toto pobožné miesto cez kľúčovú dierku. No čo nevidí, len pobožnú starú dievku ako na kolenách kľačí a niečo si pre seba vraví. Noa sa teda do ´dalšej dierky pozrela. Tam jeden veľký stôl prestretý a chlabík na ráno prichystaný. Tu sa aj ona musí pred ránom občerstviť.No hneď aj klope na protiľahlé dvere.*

*Prechádzala sa spletitými a neuveriteľne kľukatými uličkami kláštora, chodbičkami, ktoré sa križovali, prelínali, bežali zarovno a rozpájali. Bola by si aj pamätala kade šla, keby sa každá nepodobali ako vajce vajcu. Boli ako strapec hrozna. Jedna hrozná, druhá hrozná. Áno, správne, ten kláštor jej po toľkom čase už liezol na nervy. Dobre, boli to len nejaké tie dva mesiace, čo tam bola, ale jednotvárnosť jednotlivých chodieb sa zlievala do jednej obrovskej, ktorá pretínala celý chrám, a ktorá bola koniec koncov jediná, ktorú si napokon pamätala. A tak sa stalo, že i výzdoba a architektúra chrámu, ktorá ju spočiatku keď prišla tak fascinovala, jej teraz prišla ako to najstrašnejšie, čo môže byť. Možno to bolo tým, že za tie dva mesiace nevidela nič iné, ako steny kláštora a ešte tvár starej a zvráskavenej sestry Kleofíny, ktorá ju, ako novicku Ruth, dostala na starosť. A preto teraz, keď konečne našla cestu do svojej izby, a vytiahla ďalšiu z mnohých kníh, ktorú vyhrabala v miestnej knižnici, ktorá obsahovala len siahodlhú zbierku náboženských kníh, konečne jej odľahlo, že sa môže ponoriť do svojho sveta fantázie, miesto toho, aby bola zas a znova nútená očumovať kláštor. Našla stránku, kde skončila, a začítala sa. A hoci to na nepohodlne tvrdej posteli išlo ťažko, napokon sa konečne uvoľnila a ponorila sa do deja, až konečne zabudla aj na tú odpornú šatku na tváre, ktorá priam kričala "Heeej, toto je mníška! Teda, novicka. a to bolo to najhoršie. Znamenalo to,že aj keby sa jej podarilo zdrhnúť, všetci by vedeli, kto je, odkiaľ je a že napriek tomu, prečo tam je, je tá, ktorá je. To znamená, novicka. Len kvôli tomu sprostému pobytu v kláštore! Liezlo jej na nervy, že sa musí hrať na mníšku, len aby ju nikto nenašiel a tak podobne. Vraj bezpečnosť. Odfrkla si a až vtedy si uvedomila, že nečíta, že len prechádza očami po písmenkách, no nevníma ich obsah. A vtedy začula zakopanie.*Pff.*Zafrflala, no nechcelo sa jej ísť otvárať. Sestra Kleofína jej už riadne liezla na nervy.*Je to nutné?*Zamrmlala, no napokon s povzdychnutím odpovedala, lebo vedela, že sestra Kleofína by jej aj tak nedala pokoj.*Je otvorené.*Muselo jej dôjsť, že ju nechce vidieť! Ten znudený tón ju musel navigovať! No i tak určite vojde. To by nebola sestra Kleofína.*

*Za dverami niečo zafŕkalo. Nebodaj aj Bobo pobralo spôsoby starých mníšok, ktoré len mrmlali a všetko ofrfľali? Dokonca ja šibalstvá malého dieťaťa, ktoré o ničom takom ako zlý skutok nevedelo? Takéto miesta vedia určite zmeniť dušu človek. Len si nebola istá, že kajať sa znamená frfľať a krivo na všetko pozerať.No čo, asi to bude ten tvrdý život askéta. Chrrr a to pozvanie dnu. Noa nevedela, či nemá na tie dvere zavrčať, aby odohnala zlého ducha tohto miesta, ale patrične si to vzhliadnuc na skutočnosť svätosti a nábožnosti kláštora rozmyslela a len potisla otvorené dvere dovnútra. Tie otvorili malú izbu, ktorá jej trocha svojou striedmosťou pripomínala izby zabývávajúcich sa prvákov na Akadémii, keď si ešte nestihli vybaliť a zútulniť si svoju kuticu na niekoľko nasledujúcich rokov. Nou to už omrzelo, preto jej steny vyzerali ako vzorka niečoho čo letelo pred desiatimi rokmi a šatník tak isto. Veľmi jej nezáležalo, ako sa ta bude prezentovať. Túžila už len po nejakej príjemnej zmene k lepšiemu alebo horšiemu. Na posteli sa váľalo Bobo a Noa na chvíľu spozornela, aby si spomenula, čo sa na nej zmenilo. A bolo toho teda veľa. No jedno jej nešlo do hlavy, prečo sa tu nasáčkovala? Zdravý človek sa tu nenechá zavrieť.*Aké mi to je milé privítanie! Presne podľa reguly. Skromne a bez zbytočných čačiek okolo.*Povedala dosť sarkasticky, pričom na čačky dala pekný prízvuk. Človek by si pomyslel, že je určite z iného kraja, keď takto zaťahuje. Všade sa váľali knihy, čo aspoň nejako zútulnilo túto malú a schátralú izbu. Nemala rada neosobné miestnosti, tak sa potešila, že Bobo vo svojej izbe ostalo. Zlosť ju prešla. Vlastne ani nie je isté, či sa to dá nazvať zlosťou. Sadla si na pelesť postele a prehovorila k svojmu Strašidlu.*Doniesla som ti pár kostičiek.*Znelo to dosť vábivo a sladko. Ako keď prehovárajú staré tetky na ulici k detičkám v kočíkoch.*

*Sledovala dvere, ktoré ešte chvíľu váhali, no napokon predsa len kľučka klesla a ony sa pootvorili. A za nimi ... vyvalila oči. Nečakala, že taký zázrak zočí! Prečo zázrak? No veď uznajte, po dlhých ôsmych týždňoch čakania sa ukázal niekto, kto nemal na sebe niečo ako kvalitné plátenné vrece, čerstvo vypraté v príliš veľkom množstve aviváže. Niekto, komu tvár nezakrýval polopriesvitný závoj, cez ktorý by ste ledva uvideli dvere tesne predtým, ako by ste do nich v plnej paráde vrazili. Po dlhodobom uvažovaní však prišla na to, že práve preto tu ženy trávia toľko času ako novicky, než sa stanú mníškami: Mapujú zaradom všetky chodby a učia sa naspamäť krokové súradnice všetkých miestností, ale najmä stĺpov a váz, ktoré by pri obmedzenej viditeľnosti mohli byť značnou prekážkou, alebo skôr dôvodom na dvojtýždňovú pé en. To preto ako novicky, lebo byť novickou znamenalo tiež nemusieť nosiť ten trápny závoj. Plne stačila šatka na hlavu, ktorá však neobmedzovala vo výhľade. Už len kvôli tomu sa Lesya, vlastne novicka Ruth, zaprisahala, že sa nikdy nestane mníškou. Pch a prísť o toľké potešenie z farebnosti alebo vôbec zrakového vnímania sveta? Alebo skôr...a utŕžiť toľko zranení z povolania, koľko v žiadnom inom povolaní? Nie, to nikdy! Radšej hniť v pekle na večné veky, tam sa aspoň dá efektívne obzerať. A len vďaka tomuto exkluzívnemu zázraku aneb stále novická rovnošata bez závoja mohla zbadať tento zázrak.*Ach, Dalmatín!*potešene zložila nohy z postele, zavrela knihu a hodila ju na hromadu pri posteli. Nanešťastie už stihla zistiť, že je to ďalšia dogmová záležitosť.*Milé, skutočne. Vďaka.*Usmiala sa na to dievča, ktorého presvedčeniu a viere by nemohla konkurovať ani len Matka Predstavená. Jej presvedčenie v to, že je v skutočnosti psom, bolo naozaj neuveriteľné a pozoruhodné. Skutočne excelentný kúsok pre psychiatrov! Našťastie, alebo možno to bolo naopak, no každopádne sa v jej okolí na počudovanie nenašiel nikto, kto by im ju udal. Zvláštne. Možno sa každý rozhodol skúmať ju sám osobne.*A niečo...ehm...ľudskejšie nemáš?*Nie že by kosti neboli dosť ľudské, koniec koncov, má ich v tele každý jeden 211, no predsa len...kosti sú kosti.*

* Počkala, kým jej slová naberú správnu silu a nechala Bobo čas na rozpomenutie a až potom si vložila ruku do vrecka a vytiahla krásny zväzok až slonovinovo bielych kostí natiahnutých na šnúrke. Ponášalo sa to na nejaký praveký prívesok, ktorý nosieval každý šaman v kmeni, alebo lovec z jaskyne. Kosti boli naozaj kvalitne pooberané od zvyškov mesa a dostatočne obžuté, aby nadobudli ten krásny biely odtieň, na ktorý sa vždy ulakomí každá psia dušička. A práve Noa sa mohla pochváliť tak kvalitnou prácou, ktorú neodvedie hocijaký pes.* To je suvenír z posledného mesiaca. Našla som to zakopané na lúke, kde sme sa raz stretli. Pamätáš sa však? Aj keď ich čas možno trochu ohlodal, stále vyzerajú vynikajúco.*Povedala uveličene a dostatočne nadchnuto na to, aby sa jej ľudské oči zaleskli.* Samozrejme som nezabudla ani na tvoju ľudskú... teda saitirskú stránku a... priniesla som najnovší výtlačok knihy. *Na tej jej až tak nezáležalo, vlastne ju kúpila tesne pred cestou, keď premýšľala čo prinesie okrem kostí a druhá pozoruhodná vec bola pre ňu kniha, ktoré mala v izbe celé hŕby a rada ich po prečítaní jedla. Knihy vlastne delila podľa kvality papiera, ktorý bol použitý na tlač, alebo ešte podľa trvácnosti väzby. No túto pikošku si ešte stále nechávala len pre seba, aby nejako nevykoľajila spoločnosť, ktorá sa jej len zriedkakedy naskytla.Siahla tentoraz do vaku, ktorý si so sebou vzala na cestu a vytiahla malú knižku v papierovom obale, kde bol na titulke nakreslený králik.*Je to nejaký bestceler. Nemala som ho ešte možnosť prečítať, lebo ma nikto xcestou neviezol, ale ten papier vo vnútri je naozaj kvalitný. Pozri sa na tie žltkasté tenučké stránky bez jediného hrbolčeka. Určite to musí byť pochúťka.*Preriekla sa nakoniec, ale snažila sa to zamaskovať tým, že prečítala pár prvých riadkov poviedky na začiatku.*Králiček Teleco.*Stálo tam miesto nadpisu a pod tým sa vinula chutná rýmovačka.*Premýšľala som, že prinesiem aj kukuricu, ale tá bola už zozbieraná a počula som, že v kláštoroch vraj ľudí hladom netrápia. Aj tá jedáleň oproti nevyzerá nejako chudobne.*Nadhodila a pozrela sa na dvere, ktoré boli oproti tejto izbe.*

*Nedôverčivo si premeriavala ten motúzok a kostičkám upevneným na ňom nevenovala o nič milší pohľad. Čo už, ona tomu typu zábavy nikdy neprišla na chuť. A ani módy. No vedela, že Dalmatín určite áno, a veľmi by ju urazilo, keby odmietla jej darček, ktorý bol v jej mentalite nepochybne vyjadrením najhlbšej lásky a oddanosti akej je len pes k svojmu ... povedzme že priateľovi nielen iného plemena, ale dokonca aj rasy, schopný.*Váu. No jasné, že si na to spomínam.*Trochu jemne klamala, ale to trochu a jemne by mohlo napovedať o fakte, že skutočne len trochu a jemne. Matne si spomínala na ich stretnutie, no čo sa skutočne v ten deň stalo...ani Leví kráľ nevie. Dôležité bolo, že sa jej z toho dňa vybavovali kosti a lúka, nič viac jej k šťastiu nebolo treba.*Ach, ďakujem! Tu sú len samé náboženské knihy plné dogiem a podobných blbostí.*Prevrátila očami k stĺpikom hore a stíšila hlas. Keby toto bola počula Matka Predstavená alebo nebodaj sestra Kleofína, asi by sa jej pobyt tu značne skrátil. Síce...komu by to vadilo? Ony by ju mali z krku a ona by mala pokoj. No ísť medzi ľudí a dívať sa im do očí s pocitom, že možno sa niekoho z nich pokúsila zabiť, alebo -ak všetko nevyšlo ako malo- sa ešte len pokúsi. Tu boli aspoň tie pohľady face2face vylúčené. A navyše, sestry Kleofíny by jej teda určite nebolo ľúto. Chytila teda, potešená darom, knihu do rúk. Bolo zjavné, že týmto ju potešila omnoho viac ako prvou pozornosťou. No azda si to nevzala osobne, veď sto ľudí, sto chutí!A ... dovolím si tvrdiť že to isté platí aj o sto psoch, hoci, určite len v niektorých ohľadoch.*Ach, určite to bude ... pútavé čítanie.*Vynašla sa napokon a ak úsmev na jej tvári nebol z čírej radosti, tak z prekvapenia a pobavenia určite. Jednoznačne to však bol úsmev.*Nie, to nie. Dalo by sa povedať, že čím si tu dlhšie, tým viac ti rozšíria zárubne.*Vyhlásila dôstojne, no trošku klokotala tlmeným smiechom, asi ako zakrytý hrniec plný vriacej vody, ktorý tak či tak napokon vykypí. Na základe tejto zákonitosti aj ona, samozrejme, vyprskla smiechom. Nebudeme predsa rúcať zastarané a overené normy hrncového správania.*

*Hľadela uprene na dvere oproti. Teraz by si určite dala nejaký kvalitný papier, ako je v hentej knihe, spolu s nejakou šťavnatou rajčinkou a prípadne to ešte zajedla niečím hutnejším, ako je chlieb, aby jej naisto neškvŕkalo v bruchu, keď sa bude zakrádať späť do školy. Síce už cestu poznala naspamäť, skoro po dvoch desaťročiach, ale istota je guľomet a čo keď sa jej stane, že zablúdi? Správa o dobrom vykrmovaní ju len ešte viac potešila. *Tak to tu nikomu žiadne jedlo nebude chýbať. Znie to priam fantasticky. Potom mi nezabudni pripomenúť, že si mám cestou preč uchmatnúť pár kúskov toho skvostného jedla v kuchyni oproti.*Chlebík na dlhom stole ju jednoznačne lákal a aj miestna špajza, keď ju už tak Bobo pekne vychválilo. S radosťou sa usmiala a trošku nechápavo sa pozrela na smejúcu sa spoločníčku. Predsa ešte nič smiešneho nepovedala. Či sa len jej všetky tie veci, čo nahovorila, zdali byť veľmi vážne a slávnostné po dlhoočakávanom stretnutí? Takto sa nachvíľu zadumala nad vážnosťou, ktorá je od každého človeka iná.*Ako je len blízko od vážneho k smiešnemu.*Skonštatovala napokon a tiež sa zasmiala. Tak skvostne, ako to robia slečinky na banketoch svojich ockov a ako to robievala ako malá slečinka, keď mali nejakú návštevu. Tieto časy sa jej zdali hlaboko a ďaleko zakopané v jej minulosti. Ani si napamätala, kedy odvtedy spolu so svojím ockom strávila celý deň. A s Peťom takisto. Mala by to napraviť, ale teraz to len hodila za hlavu. Jej tik urobil svoje a aj rukou mykla smerom dozadu, akoby odhadzovala nenápadne za seba smeti. Nie žeby všetko nerecyklovala, ale takto to odpozorovala od ostatných bytostí.*Mali by sme ísť niečo spaknúť.*Povedala napokon, keď sa rozhodla, že ich reč nemôže stáť a takisto ani údy.*Poďme niekde von z týchto katakomb.*Veselo sa pozrela na Bobo a už aj trielila z tej ponurej izby vyskladanej cirkevnou literatúrou, ktorá bola znásilnená dogmou všetkých slávnych kazateľov, čo mali čo povedať k fungovaniu týchto miest a životou ľudí, čo ich navštevujú.*Myslím, že by sme si mohli ísť niekde zatancovať. A môžeš si aj vyskúšať, ako skvele cinkajú tie kostičky, keď sa niekto s nimi na krku pohybuje.*Nadhodila veselo už pri dverách a vzhliadla na jedálenské dvere. No potom pohľad odtrhla a rozhodla sa Bobo nasledovať na ceste von, s ktorou by mohla súhlasiť. Veď nikto nie je rád takto zatvorený v malej kamennej kobke. Hádam len nejaké neprajné a zlé tvory, ktoré nepoznala a ani nechcela.* A mohli by sme si k tomu aj vyčarovať hudbu!*Zišla jej na um spásonosná myšlienka, ktorá sa jej už podvedome riadne dlho tisla na myseľ, no ako to býva aj pri malých deťoch, sprvoti nevedela rozoznať čo to bude.*

*Pomaly, skutočne pomaly, sa jej podarilo upokojiť. No zarážal ju fakt, že Dalmatín nevyprskla smiechom. Azda bola na príčine rozdielnosť rás a teda aj iný zmysel pre humor. Ako inak by sa dal takýto závažný prehrešok voči jej zmyslu pre humor tolerovať.*Určite ti to spomeniem.*Prisľúbila s vážnou tvárou. Samozrejme, že na to nezabudne. Sama ešte nevečerala a večera by sa jej zišla. No ako Dalmatín povedala, až keď jej významná návšteva odíde. Dovtedy sa jej bolo treba venovať.*Ach, pri miestnom osadenstve to považuj za nemožné.*Uzemnila ju so zachmúrenou tvárou. Áno, presne tak. Sestry v tomto kláštore boli úplne bez zmyslu pre humor. Jedine keď ste niečo mysleli vážne a im sa to nepáčilo, dokázali sa na tom zasmiať s tým, že aký ste vtipný. Čož je veľmi nepríjemná vlastnosť. Tým totižto docieľujú pomalé vyšinutie prítomných. Ako? No keď je každé vaše tretie vážne slovo obrátené proti vám v zmysle vtipu, aj vy sami strácate zmysel pre humor. A to je veľmi zlé, lebo to je ten najoverenejší spôsob ako bojovať s vojnou. Akoukoľvek, či už vnútornou, alebo vojnou alá návštevník verzus sestry. Tie zvyčajne vyhrávajú.*No počkaj.*Zamrmlala. Skutočne. Sestry nikoho nepúšťali dnu a robili poplach aj ak im na dvere zaklopal obchodník. Tak...*Ako si sa sem dostala?*Udivene pozrela na Dalmatín, no nasledovala ju na chodbu a zavrela za sebou dvere najtichšie ako to bolo možné. Čo ak sestra Kleofína...*Ja som tu dva mesiace a stále sa tu nevyznám. Občas hľadám vlastnú komnatu hodinu!*Zvolala neprimerane hlasno a bachla sa po ústach. Čo už. S verným psíkom človek zabúdal na všetko okolo. A to bolo možno to najlepšie na jej návšteve. Ak aj vedela o dôvode jej návštevy kláštora, o jej posadnutí a skutkoch v ňom vykonaných, nič nedala najavo. Azda sa jej to v jej svete nezdalo dosť dôležité. Nie viac ako kostené šparky, čo hrkotajú pri poskakovačnom tanci.*Výborný nápad.*Ocenila a vyrazila chodbami dúfajúc, že nájdu cestu. Isto ich povedie to isté, čo doviedlo Dalmatína k nej do izby. Žeby čuch? Alebo verný inštinkt domáceho zvieratka nájsť svojho .. ehm .. priateľa? Aj by ju napadlo pána, len že stále si nebola istá, či konkrétne táto Dalmatín nejakého má a ak hej, kto ním je. Lebo ten niekto by si určite mal uvedomiť, že má nanajvýš nezvyčajného miláčika.*

*Uspokojená pokračovala v ceste pri Bobovom boku von z kláštora. Vcelku ju tešila predstava skorých raňajok, ktoré ju budú na tomto mieste čakať. Aspoň niečím sa jej to tu začalo páčiť. Cestu von si ešte pamätala. Veď ňou prišla a navyše si pokreslila po zemi malé kriedové čiarky na križovatkách. Pre istotu. Pochmúrne zamyslenie svojej kamarátky nad miestnym humorom radšej nechala plávať, ešte by sa jej podarilo pri prekrúcaní takej vážnej veci to isté čo miestnym mníškam. A takto by predsa Bobo nechcela zarmútiť.*Ja som sem vliezla, keď nejaká mníška predo mnou zutekala strachom celá bez seba.*Pochválila sa so všetkou hrdosťou psa, ktorá sa v nej našla a tešila sa, že keď chcela, tak vedela ustáť svoje miesto a odstrašiť protivníka.*A sledovanie koristi pri nadmernom hluku sa vôbec nedá nazvať ťažkým. Hlavne, keď praskla hádam každá halúzka v lese. Až mi tých stromov prichádzalo miestami ľúto. No našťastie ten úsek lesa nebol nadmieru dlhý, ako to na týchto odľahlých miestach býva.*Viedla svoju spoločníčku von, pretože ako sa zmienila, ešte stále sa tu plno nevyznala a ako správny macher neprezradila svoje malé tajomstvo s bielou kriedou, ktorú použila. Len pomaly sa dostali na rozľahlú lúka ďaleko za kláštorom. Už bola tma ako v rohu, len luna v splne práve osvetľovala steblá trávy, ktoré sa pod jej tieňom predlžovali. Noe sa takto naskytol neskutočne krásny pohľad na krajinu, ako ju už dlho nevidela. Žiaľ posledný mesiac sa jej vždy podarilo zaspať skôr, ako zašlo slnko. Ale nebolo to jej vinou, pretože cez leto sa slnku nijako neráči zapadať skoro. Vbehla radostne do trávy a pozrela sa okolo. Nikde nevidela žiadne značky po psoch kamarátoch, čo ju dosť zarmútilo, pretože v jej okolí takýto spoločníci veľmi radi šantili.*Ako to že tu nebýva žiaden pes? Veď doteraz som všade nejakého videla. Aká škoda, že tu sa tento verný priateľ človeka nevyskytuje. Možno by sa potom zdal ten svet za múrmi kláštora o niečo vľúdnejší.*Povedala sklamane a pozrela na Bobo. Nevedela predvídať jej reakcie, ale zahľadela sa úprimným pohľadom sklamaného zvieraťa na pokraji vyhynutia. Skoro by aj bola zabudla, že sa na lúku vybrali tancovať. Mala veľmi rada tanec, aj keď sa jej veľa ľudí smialo, že to nevie. Preto to prestala praktikovať na verejnosti a zatiahla túto činnosť hlbšie do svojho súkromia, kde sa nedala nijako vypátrať. No najprv by sa žiadalo nejakej hudby, ktorá by rozhýbala aj tie najväčšie polená. Ona to rozhodne potrebovala. Pustila sa teda do rozmýšľania, aké len gesto to má byť na to, aby im niečo pekné zahralo. No veľa rozmýšľania nepomáhalo, apreto sa pustila do skúšania zaklínadiel. No sprvoti sa jej nič nedarilo a miesto nejakej hudby sa rozsvietil malý plamienok nad zemou. Toto gesto už veľmi dávno nepoužila. No spomenula si, že bolo prvé, ktoré sa naučila. Nechápala, ako si ho mohla pomýliť s tým správnym.*Už to skoro bude.*Povedala, keď si spomenula na jednoduché gesto, čo privolalo zvuk bubnov. Pehy na tváry sa jej po dlhej dobe rozžiarili a vyzerali ako nejaká ryžová keramika, ktorá sa skrývala na vysokých poličkách jej mamy v kuchyni. Raz sa s Peťom dohodli, že si do každého čajníka zapália sviečku a Noa ju vložila do jednej malej skromnej konvičky. Takto sa žiarivým žltým svetlom rozjasnila jej tvár a vlastne každučké miesto, ktoré mala na tele posypané pehami. Neďaleko nej sa ozval srdcervúci nádherný zvuk drumble, ktorú rozohralo Bobo. Aj ono celé žiarilo, len trochu inak ako Noa. Ona mala všade nádherné ornamenty. S radosťou ju schytila za ruky a pustila sa do podivného tanca, ktorý nič známeho nepripomínal.*

*Kráčali chodbami kláštora rozprávajúc sa priškrtenými hlasmi. Lebo v kláštore jeden nikdy nevie. Hlavne keď sa tam všetko ozýva ako v nejakom opernom štúdiu či čo! Človek sa ani poriadne nemôže porozprávať. A v Dalmatínovom prípade ani si zaštekať.*Strašné!*Zvolala teatrálne, no potichu, na zakončenie svojich úvah, neuvedumujúc si, že to nebolo len nonšalantné zakončenie vlastných myšlienok v nich samotných. A potom, ako si to matne uvedomila, sa pozrela na Dalmatín, ktorá jej nadšene a hrdo rozprávala svoje príhody.*Ach, očarujúce.*Pochválila Dalmatín a nasledovala ju. Ako že to len robí? Na to odpoveď nenachádzala no jednoznačne jej to šlo, lebo ich viedla ako by to ani Matka Predstavený nedokázala. A zrazu vyšli von, na lúku. Zastala a sánka jej trošku padla. Trošku. Ale aj taká mäsiarka by si pomedzi jej pery našla cestu. No bol večer a tak bolo skôr počuť bzukot komárov. Preto ústa rýchlo zavrela a len ticho obdivovala. Ako dávno nebola na lúke! Ako dávno necítila pohladenie trávy! Ach, dva mesiace sa v takýchto chvíľach zdajú ako večnosť.*Nuž..sú tu mníšky. Kto vie, odkiaľ berú každú nedeľu to mäso na večeru.*Povedala temným a pochmúrnym tónom. Samej sa jej tá myšlienka nepáčila. Faktom však ostávalo, že tu bolo jedlo aké nikdy predtým nejedla a bolo ho vždy dosť, aj napriek tomu, že obchodník sem chodil len raz za čas. dlhý čas. Z myšlienok ju vytrhla Dalmatín. Začala čarovať. A tak ju len zaujato sledovala. Sama neovládala kúzlo na hudbu, aspoň si na to nespomínala. A keď zbadala, ako má vyzerať, usmiala sa a opakovala jej príklad. Privrela oči, začala žiariť posplietanými ornamentmi ako nočná lampička a o chvíľu sa, hneď po bubnoch, ozvala drumbľa. Áno, presne. Ten maličký nástroj s okúzľujúcim zvukom, dopĺňajúcim toľké rozprávky, že by ste to len ťažko počítali. A keď už oba nástroje hrali v uspokojivom rytme, mohla sa začať zábava. Chytili sa s Dalamtín za ruky a pustili sa do toho. Do tanca. Bol to skutočne zaujímavý tanec. A možno sa aj nejaká mníška prizerala. V tom prípade videla dve žiariace siluety mihajúce sa okolo ohníka. Očarujúca scenéria. A všetko to perfektne dopĺňala tmavosť a temnosť pustej lúky spestrená mesiacom v splne. A život bol opäť krásny! Hoci len na krátku chvíľu, no s ňou zabudla na všetko predošlé. Preto sa vždy oplatilo mať za kamarátku psíka.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama