Tytil Teressi Taylor a Deborah Christie Taylor
chýba začiatok
*Tytlo sa viac ku knihe kloní, snáď si aj hlavou svetlo cloní. No dobre vidí malý čert, na tích obrázkoch chyby niet. Je to ozaj veľká záhada, prečo to chlapča tmavšiu pleť má. Tytlo si dumá, plnú hlavu toho má. Nestačí mu odpoveď krátka, ktorá sa mu zdá príliš vratká. Ten flakónik nižšie za to isto nemôže. Kto mu len pomôže a záhade na kĺb prísť sa zmôže. Zatiaľ sa za prstom hľa pozrie, či ta niečo pekného neuzrie. Hľa svoju krásnu sestru uzrie vedľa spať. Aj oni si idú poľahať a k snu sa ukladať. Skloní si k sestričke hlávku, a na paniu vrhne v očiach otázku.*
*Pozrie sa na vnúčika a potom späť na Tytila.*Takže, čo ideme robiť? *Mykne plecom, vie, že odpovede sa len tak ľahko nedočká. Tak teda len knihu nechá pootvorenú, ale zloží na stôl, pre istotu dole hlavou, predsa len, keby niekto došiel, hlavne Naysa. Keby o tom elixíre vedela, nikdy by deti k nej už neprišli. Preto o ňom nebude vedieť a veď čo, trocha budú viac ružový, to sa len vyhovorí, že im dávala normálnejšiu stravu. Ktovie, či ich vôbec doteraz doma Naysa kŕmila. Aj tak vyzerajú podvýživene. Debbiene deti vždy boli bacuľky. No akonáhle sa skončila Debbina materská, deti jesť nedostávali. Domáce motto bolo: Zjedz čo nájdeš. A toto sa jej páčilo, lebo jedlo poschovávala, trénovala ich do súťaže stratený poklad.*Alebo si zas chceš pospať? *Načiahne sa po jednu z hračiek, ktorú keď trocha natiahne, postí nejaký škriekavú no uspávajúcu pesničku. Na, tak nech ju počúva, ak chce spať.*
*Keď Tytlovi znelka známa k uškám doľahne, pokojne si na pohovku ľahne. O čom sa mu len dnes sen pekný bude zdať, čo by sa mu mohlo do tejto chvíle zamotať? Nevie si spomenúť na nič pekné pre sny svoje, čo by si vložil do hlávky pokojne. Je toto ďalšia veľká záhada, ktorá si riešenie len hľadá. Keď on však pozrie na paniu spanilú, rozhodne sa pritiahnuť aj jej takú chvíľu milú, kde bude sa jej niečo pekné zdať a ona nebude sa chcieť navracať. Siahne on rúčkami dopredu, typicky milo na nezbedu. Potiahne on za vrchný háv a ukáže, že sa má ukladať. Na pelesť si hlvku zložiť, a kríknuť svet zastav! No hľa hneď mu aj hlávka na vankúš klesá a jeho dušička plesá, keď ho nový sník zastihne. No on ho aj tak predbehne.*
*Rúčky malého Tytila ju upozornia naňho. Asi má ten malý nezbedník rád, keď naňho dáva každú chvíľu pozor. Tytila pekne položí tak, aby mohol čo najlepšie spať a Debbie sa len posadí vedľa neho, sledujúc ho, čo bude teraz stvárať. No nemá veľmi čo sledovať, lebo hneď sa mu očičká zavrú a už len vidí to malé telíčko, ako za vzduchom lapá, ako sa to bruško nadvihuje a znova klesá, pritom ako vdychuje a vydychuje novoprijatý vzduch. Chvíľku ich tak sleduje, no tá žiarivá beloba ich pleti ju normálne ožaruje. A oni vyzerajú tak pokojne, nevyzerá to tak, že by sa šli prebudiť. Tak teda Debbie vezme knihu a pomaly sa vyberie do kuchyne, snažiac sa pozháňať všetky prísady do elixíru.*