Étienne Léidiàn a Valerie Ptolemai
*Prediera sa pomedzi kmene stromov hustým lesom. Posledné dni nevidel ani živáčka, ktorý by sa mu ukázal a dal mu tak na vedomie, že ešte ľudstvo nevymrelo. Väčšinou sa mu všetci vyhýbali, no nikdy sa nikomu tak dlho nedarilo bočiť mu z cesty. Oblaky sťahujúce sa pred slnkom mu nepridávali na nálade. Keby tak len niekoho stretol, koho by mohol pripraviť o vrchný šat. Len bdlý úsmev sa mu objavil na tvári, keď stromy začali rednúť a nakoniec ustúpili z cesty vysokej tráve lúky. Svižne vykročí stredom lúky. Do oka mu padne silueta neznámej osoby, ktorá sa nijako nesnaží zakryť svoju prítomnosť. Nestnaží sa spomaliť, no ani nepomyslí na to, že by využil moment prekvapenia.*Hej!*Skríkne na ňu z mosta do prosta, čakajúc, kedy sa otočí.*
* Sladké chvíľky ničnerobenia sa skončia, akonáhle do jej súkromného momentu prenikne cudzí hlas. Hlas chlapčenský, hlas nejakej mladej nevyzretej existencie, ktorý, keby bol o trochu viac falzetový, by jej pripomínal samú seba. Otočí hlavou, aby opäť znudene mmohla uprieť svoj pohľad späť do hlbín jazera. Privrie oči ako mačka. Faganovi kývne rukou na signál, že ho registruje a ak chce, môže prísť bližšie... ona sa ale nepohne. * Čo chceš, otravný tvor?
*Sleduje pohľad znudený, ktorý mu je nejako súdený. Mačací pohľad sa mu nepozdáva, taký sa jemu nerozdáva. Ako len dávno sa mu to nestalo. Snáď ešte ani raz. No hlas jak od starej fúrie tiež jeho pozornosť neminie.*Prečo len si myslíš mladá slečinka, že tvoja pozornosť je tak dôležitá?*Nevediac, čo tá fúria vymyslí sa z miesta ani nepohne. Len uprene do jej chrbta pohľad zabodne a uprene sa na ňu pozerá. No neprivrie oči na znak záujmu.*
* Rozmýšľa či jednoducho nevstane, neotočí sa mu chrbtom, neprehodí vlasy cez rameno a krútiac zadkom neodpochoduje na miesto odpočinku, kde neexistujú otravné chlapčenské existencie. Pche, akoby mu len spadla sánka. To sebavedomé mužské indivídium sa isto nepohlo ani o kúsok, tým si je istá. A tak sa rozhodne zahrať si hru, nonšalantne si uhladí prameň vlasov za krpaté ucho, a dá si pozor, aby neodhalila chrup s malou medzierkou medzi prednými hryzákmi. * Lebo som pekná a ty škaredý, preto. * Povie ako najsamlepší argument, nevzhliadnuc od mútnej vody jazera, periférnym videním ale stále kontrolujúc mostového galgana. *
*Jej stály pohľad do vody ho pobúri. Prečo sa len s ním nerozpráva tvárou v tvár? Je mu to teda veľmi nejasné, ako môže byť nejaké dievča také odvážne. Tipuje jej len na pohľad rokov pár, no nie vždy prehovorí pravdivo ľudská tvár.*Och krásna je vskutku tvoja tvár, no o tvojich spôsoboch sa určite nemôže nič také chyrovať. Xantype sa môžeš podobať.*Povie už s úsmevom na perách a urobí pár krokov vpred.*No neviem ti presne povedať, či je tá podoba hodnoverná. O tej žene sa len chýri šíria vo svete.*Teraz už nadobro zastane. Nech aj ona pár krokov podíde.*
* Stvorenie spravilo pár krokov, preto jej už hrdosť nebráni vytiahnuť sa na nohy a prešpikovať mladého muža pohľadom. Pohľadom prekvapeným, na margo toho, že čakala oveľa väčšie škvŕňa a tuhľa, chlap. Vztýči sa celou svojou výškou, aj keď vie, že svojim metrom aj pol nikoho neohromí. * Odkiaľ si? Od elfov? * Nevie, ktorá rasa je známa poetickým nadšením. Možno by chlapcovi nepomohla deportácia skôr cvokár. Veď uvidí. * Odlož svoju masku, mladý, než nastanú zvady. Tu nie sú vítaní takí ako ty, zjedia ich príšery a hady. Odvráť svoje kroky od tejto cesty, tu sídlia tvory rôznych nerestí a skôr než sa nádeješ, k Hádesovi sa poberieš. * Toľko z literárneho krúžku. Spraví k nemu krok. Jeden krpatý krok krpatej krpane, len aby sa nepovedalo. *
*Jej otázka mu je záhadou, ako môže byť od elfou. Len malá vráska skryví jeho kamennú tvár. Podobá sa vráske pohŕdania.*Nie som ja žiaden tvor z rozprávky, aj keď sa ma všetci boja ako trola.*Uškrnie sa hľadiac priamo k nej. Síce ich delí pár krokov, no môže si ju lepšie prezrieť, keď aj ona spravila jeden krok vpred. Nik by nečakal za tak ráznou povahou natoľko drobnú osôbku.*Myslím, že Hádesov poskok sa ešte nejaký čas na svete pohreje.*Podotkne trpko a svoj pohľad ešte viac vzpriami stratiac z tváre úškrn nečakaný.*Povedz mi teraz z mosta do prosta, kde je najbližšia civilizácia?! *Povie tú otázku trochu panovačne. Skôr ako reptať začne.*Prečo tu niet žiadneho živáčka v okolí?*Dodá už miernejšie.*
* Aj jej tvárou preletí duch úškrnu, usadí sa v kútikoch pier a tam aj zostane. Má prevahu v konverzácií, prečo by to neoslávila úsmevom? Navyše, keď ten chlapec je tak milo nechápavý. Stvorenia z rozprávky... tento bude z Iného Sveta, rovnako ako ona. * Ak pôjdeš na východ, je to Lirth, za ním je Ríša lesných elfov. Ak pôjdeš so mnou na sever, dorazíme do Geminisu, ku stredisku všetkých rás, môžeš si vybrať. Ale varujem ťa, ak sa chce Hádesov poskok... * Posmešne si ho prezrie. * Na tomto svete trochu pohriať, mal by radšej zvoliť spoločnosť niekoho, kto sa v tunajšej krajine vyzná. Prisám Alahovi, na takého strateného chlapca si dosť sebavedomý. * Ináč by nemala dôvod správať sa k nemu tak pohŕdavo. *
*Jedno oobočie mu vystrelí dohora, keď počuje o nejakej ríši plnej elfov. Hádam sa mu len nejaký sen prisnil, v ktorom sa zachvíľu zjaví ten jednorožec na dúhe a spoza temného stromu tienistého lesa na nich vyskočí nejaká pijavica. Čo mu len môže v tomto sne ešte chýbať? No vryje si do pamäte názvy miest a smer, ktorým sa má vydať. Nepočul nikoho nikdy rozprávať o tích tajomních miestach. Ten človek ho odvliekol asi ďalej ako si myslel. Preto mu prišiel ten les tak podivný.*Tak teda veď Xantipa!*Povie s úškrnkom. Je zvedavý, kde je to mesto všetkích "rás".*Hádam nám bude Alah pomáhať. Aj keď by som volil radšej spoľahlivejšie božstvo.
*Mala by s ním súcitiť, vie ako príšerne sa cítila, keď sem prišla. A to mala po svojom boku priateľa. Tento chlapec je ale tak zahľadený sám do seba, že ani nepohne brvou, vydá sa popri jazere ku Geminisu. Noc už zahalila väčšinu krajiny do tmy, aj keď je od splnu ďaleko, je rada, že má so sebou spoločnosť. Poslednýkrát, keď sa už vnárajú do temnoty lesa sa z hladiny vynorí žena, len do pol pása, s vlasmi popreplietanými chaluhami a malými žiabrami na okraji hlavy. Nahá, ako divé nymfy bývajú. Uškrnie sa. Toto bude pre mladého iste šok. Kráča bez slova nejakých pätnásť minút lesom, kým z nej vylezú prvé slová. * Vieš, bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Na základe niečoho museli všetky tie rozprávky vzniknúť. Hovorím ti to teraz, pretože ak by si spanikáril a zdrhol do lesa nikdy nenájdeš ľudí, zablúdiš a nájde si ťa nejaké divé zviera ak nie niečo horšie. Prítomnosť možného cvoka ti bude prijateľnejšia. Zrýchli krok. * Keby si bol odtiaľto, vedel by si že všetky existencie, nezáleží na rase, sa rodia s akýmsi nadaním - ja viem liečiť, niektorí ľudia sa vedia meniť na zvieratá, iní čítať myšlienky, ďalší predpovedať smrť... ale ty nie si, rovnako ako ja. Všetko sa budeš musieť naučiť.
*Vykročí za ňou niekoľko krokov pozadu. Na začiatku si nemyslel, že by potreboval niekedy pomoc, aby našiel nejaké mestečko, o ktorom veľa ľudí nepočulo, nieto že sa bude musieť odviesť do neznáma. Vyvstala v ňom vlna pochybností, no napriek tomu, že sa mu nepáčila táto slepota. Len nemo pozrie na nahú ženu lezúcu z jazera. Jedno oko nadvihne nad týmto zjavom. Nemyslel si, že na svete jesto ešte miest, kde by sa ženy vynárali na cudzích miestach nahé z jazier. Maličká žena mu príde podivuhodná, no odvráti zrak a netrápi sa ňou. Má akýsi podivný pocit, že nie je prvý zjav, ktorý sa mu dnes prisní.*O divej zvery nepočujem prvý krát. Kam ma to odvliekol?!*Prerušil jej rozjímanie o rozprávkových chýroch, ktoré ho ani tak nezaujímali, ako to, kde sa ocitol. A prečo tu je tak málo ľudí? Chcel vysloviť aj túto otázku, no rozhodol sa nechať si niečo aj na neskôr. Keď sa už samozrejme nenaučila čítať myšlienky. Pri pomyslení na to sa uškrnie.*
Kto ťa sem odvliekol? * Rada by hovorila a hovorila, tak aby zahnala chlad a strach. O všetkom a zároveň o ničom. Vie už, že ju chlapec nepočúva, zistí si teda o tomto unikáte všetko to môže a zároveň pomôže sama sebe. Zima sa jej začína tisnúť pod šat, za každým krom vidí upírie hnáty. Pri rozhovore jej cesta rýchlejšie ubehne. * A ako dlho si nejedol? Nevyzeráš hladný, ale aj tak. * Jej izba u Šarlátového Draka už za tento týždeň jednej zblúdilej duši zachránila, ale ona NEBUDE spať na jednej posteli s mužskou existenciou. * Navyše, budeš musieť predať niektoré svoje veci, ak pri sebe nemáš zlato, alebo striebro. Tu sa platí aureónmi, to je mena, ktorú inde na svete nenájdeš. Potom si môžeš prenajať izbu na jednu noc. Prečo si vlastne tak sám, ďaleko do ľudí?
*Chce sa rozpamätať na tvár muža, ktorého videl dokopy dvakrát a druhý raz to bolo len letmo.*Neviem meno. No bol vyšší.*Nepovedal viac, nie preto, že by nechcel. Veď predsa by ho určite poznala, ak by sa tu zdržiaval. No nechcel si priznať svoju chybu v nepozornosti, ktorej sa dopustil. Kráča za ňou a musí postupne zrýchľovať, aby sa mu po pár minútach nestratila z dohľadu. Les postupne hustol a bol čoraz tmavší, chladnejší a vlhší. Nevedel, či je to tým miestom, alebo prichádza noc. Možno to bude to druhé. Stisol pevnejšie pery a kráčal ďalej. Jeho ľahký šat rýchlo presiakol nepríjemným chladom, čo sa mu plýžil po chrbte.*Mal som chlieb. No to bola len náhoda.*Povedal chladne. Nechcel sa obťažovať jedlom, dokiaľ to nebude naliehavé, tak ako zima. Ešte stále sa mu zdalo znesiteľnou.*Neviem, prečo som práve tu.Myslím, že v meste niečo nájdem. Stačí, ak ma necháš niekde na ulici. V meste ma tak skoro nezožerú divé zvery ako v lese snáď.*Povedal s úškrnkom.*
* Pery sa jej pohrávajú s letmým úsmevom, keď vedie mladíka cez les, s nervóznym tikom v kútiku. Kráčajú. Dosť dlho. Až kým neuvidí cez porast stromov kamennú cestu vedúcu k bránam mesta. Zo srdca jej padne balvan Jej krok sa zvoľní, akonáhle prvýkrát došliapne na dlaždice vedúce na predmestie. Následne vedie mladíka na Námestie. * Tam je Melmerin. * Ukáže na krčmu, z ktorej počuť život na kilometer odtiaľ. * Tam sa môžeš za peniaze najesť aj vyspať. Hen bývam ja. * Kývne hlavou na veľký dom - útulok, ale to mu nebude hovoriť. * Keby si niečo potreboval, stačí zazvoniť a pýtať sa na mňa. Volajú ma Yrra. A toto bola len obyčajná zdvorilosť, ak ma nenavštíviš, nesklame ma to. Tak... * podá mu ruku, * myslím, že môžem povedať, že ma tešilo. Maj sa.
*Poteší ho, keď les postupne zredne. Presvedčiac sa pohľadom na hor, že je noc, skonštatuje, že sa niekde zloží, len čo sa ocitne v meste. Každé mesto má nejakú šikmú uličku, kde sa skryje tulák. Nemienil sa so svojimi plánmi s nikým deliť, preto ostal ticho. Po chvíli sa im do cesty postaví dláždená cesta, ktorá vyzerá čím ďalej, tím udržiavanejšie. Pozrie sa letmo na budovy, ktoré sú spolovice už zahalené pred zrakom ostatných a kráča ďalej až na predmestie. Keď spomenie meno námestia, len očkom hodí tým smerom a podá jej ruku.*Ďakujem.*Je rád, že ho niekto vyviedol z toho prašivého lesa.*Zbohom.*Rozlúči sa a vyberie sa k prvou uličkou, ktorá možno vedie do spletitích miest mesta. Rozhodol sa jej stratiť čo najskôr z očí.*