Tytil Teressi Taylor a Naysa Christie Taylor
*Dnešný deň si zobrala deň voľna, no i napriek tomu sa venovala práci. Má jej vyše hlavy a má pocit, že vôbec nestíha.* Prečo je to také náročné?* posťažuje si vo svojej malej útulnej pracovni, kde začala tráviť dosť veľa času. Zívne si a pozrie na hodinky.* No Naysa.. Oplatilo by sa ti ísť už spať..* na chvíľu sa oprie v kresle a len tak hľadí do stropu, hladkajúc si svoje jemne narastajúce bruško. Ale len veľmi jemne. O pár dní má ísť znova na kontrolu k lekárovi. Tak sa tam celkom teší. Chce vedieť, ako sa majú deti.* A už by som to mohla aj Miri a Xamovi povedať...* napadne jej, keď si uvedomí skutočnosť, že oni o tom ešte nevedia.* Viete, ako sa na vás maminka už teší?* šepne smerom k svojmu brušku, akoby očakávala, že jej už budú rozumieť. Začne si pohmkávať uspávanku, ktorú jej spievavala mama.*
*V lone sa zahniezdi maličké embryo. Znie vám to prekvapivo? Tak sa len neľakaj milý kolega, to je len Tytil nezbeda. Hovie si u maminky v brušisku a spapká všetko dopopuku. Prišla však veľká dlhá chvíľa, kedy sa z Tytila embry, plod maličký vyvíja, pocíti to však hlavne mamina. A ľaľa, niečo malé bruško hladí. Niečo tu predsa nesedí! Ozve sa v Tytilovy hlasok maličký. Ešte je stále u mamičky? Veď malá prísť doba spanilá a dlhá to chvíľa. Mamička hlávku by sklonila a do krásnych snov sa ponorila. A Tytil by mohol vystrájať. Otáčať sa a so sestričkou hrať. No beda veľká nastala, sestrička práve zaspala. No čo ostáva takému malému embryu, na ceste k plodu. Len mamička bude skákať ako zapíska. Juj ani len nestihne zavýskať, ako ju Tytilko prevapí. Len sa však nesmie ukvapiť. Nepáči sa Tytilovy strava z obeda, vyvrátiť ju treba, tak vraví nezbeda.*
*Usmieva sa nad tou predstavou, kedy konečne bude mamou. A jej mama babkou. Obe sa tešia na tú chvíľu krásnu, kedy deti v náručí nájdu. Pomaly sa postaví, na stôl sa zahľadí.* Už by bolo na čase ísť spať, však vy moje malé, zlaté?* tichým hláskom zašepká obom. Ale čo to? Zrazu prišlo jej nevoľno.*Ale no taaak.. Toto mi nerob...* ešte chvíľku sa pokúša zadržať v sebe tú chuť všetko vyvrátiť. Žeby niečo zlého zjedla? Ale kdeže.. To určite len jeden z tých dvoch chce dať o sebe vedieť.* To zvládneš.. Nemôžeš stále len na záchod behať..* povie si presvedčivo, keď sa jej podarí tú potrebu vyvrátiť svoje posledné jedlo zahasiť.*
*Obed to bol pestrý veru. Má to však jednu veľkú dieru. Ako môže niekto melón zjesť, a ten potom zapiť mliekom? Je to veľká strať, jesť dávať dvom deťom. Teraz to neďaleko čudne žblnkoce, ako keď voda v potôčku špľachce. Tytil sa búri, protestuje, ďalej takýto móres neznesie. Musia sa potom dohodnúť, čo má mamina naraz zhltnúť. Možno si on aj prevráti chute, veď len potom to vábivý pohľad bude. Mamička zaženie nejako melónik nadol späť. Hádam tu Tytil však nebude mať bordel! Musí svoju maminu k vracaniu primäť! Len aby pre to celú noc neprebdel. Veď musí aj spať, aby mohol rásť. Tytilkovy by naskočila vráska na čele. To je mi veru veľké snaženie. Nebude sa on s melónom a mliekom tlačiť. Niet už tu pomoci, musia to vyvrátiť.*
*Pomalými krokmi sa prechádza cez pracovňu do spálne, aby si konečne zložila hlavu k spánku a dopriala ho aj svojim ešte nenarodeným deťom. Takmer už leží v posteli pri Ianovi, keď sa znova ozve ten divný pocit, že to jedlo, čo do seba napraskala, musí dať so seba von. Veľmi rýchlo, na elfa i ladne, sa premiestni k záchodu v kúpeľni a len-len že to stihne včas. Už sa z nej rúti melón i mlieko.* To čo som pre Merlina zjedla?* zhrozí sa nad svojou novou stravou, čo by za normálnych okolností nikdy nepomiešala. No deti majú asi až príliš rôzne chute. Rýchlym pohybom spláchne záchod, aby sa jej žalúdok znova nezdvihol už len z toho pachu. Potom sa oprie o studené kachličky. Príjemné schladenie... pomyslí si a na tvári sa jej objaví letmý úsmev.*
*Až sa mliečko aj s melónom dohora štverá, nie je už zastavy vera. A je to na svete. Smrdí a ani sa netrepe. Viete čo to je? Leží to práve v záchode. Ako robí zelené vo vodičke? To by mal povedať mamičke. Tá bude skúmať vodičku a nenájde ta zelenú chybičku. To sa už bude Tytil smiať, hádam nie neskôr ľutovať. No vodička zobrala všetko čo šlo von, už je tomu rýchly skon. No ľaľa, od hlavy sa sem chládok šíry, hádam len nezamrzne v tejto chvíli! Keby tak Tytilko ústa mal, hneď by sa bol rozkričal. Zima je jemu na zadok, to je ten veliký dôvod, nespokojnosti embrya. Prichádza zlá chvíľa. Ako však nespokojnosť dať najavo, pôjdu si vypiť kakao. A potom sladko buvinkať, pod perinu, kde všetci štyria budú teplučko mať.*
*Ešte chvíľu čaká pred záchodom, či sa neobjaví nejaký ďalší nával zvracania, no nič také neprichádza. Pomaly sa teda postaví a vo vlažnej vode si pretrie tvár. Nechce predsa, aby mala na sebe stopy toho, čo práve vyvrátila.* Kakao...* povzdychne si zrazu. Áno, v tejto nočnej hodine dostala chuť na kakao. Ticho sa preplíži spálňou na prízemie do kuchyne, kde si pripraví pohár kakaa. Nie studené, nie príliš teplé. Také akurát, že ho môže do seba celkom rýchlo vliať.* Ktorého z vás dvoch sú toto nápady?* zachichoce sa a znova si jemne pohladí bruško. Presunie sa do jedálne a sadne si za stôl. Nech už má pri tom kakau aj pohodlie.*
*Kakao sa už leje, a Tytilko sa už smeje. No dobre teda, smial by sa. Milé je, pekné, teplučké. Na dobrú noc akurát. A práve teraz je ten príhodný čas. Skončila zvada veliká, nezhoda melónom podliata. Kakaoko sa tu rozlialo. Ako to pekne čvachtalo. A keď sa pohne mamička. Začvachtá znova vodička. To sú mi zvuky prekrásne, ba priam zázračné. A teraz čo toto malé chlapča chce? Žiada sa embryu buvinkať, aby sa mohlo plodom stať. Premyslí Tytilko veľký plán, ako maminu do postele dostať. Ako len pocíti ťažobu? Nebolo by na škodu, keby sa teraz náhodou, z postele ozval mocný hlas, čo by všetkých volal nás.Mamička moja predrahá, do postele už usadá? Hadam to nie je pocit klamlivý.*
*Znova si zívne. Je to znakom toho, že už naozaj potrebuje ísť do postele. Vypije teda posledné kvapky teplého kakaa a pohladí si spokojne bruško. Keď necíti náznak nevoľnosti ani ničoho podobného, vydýchne si.* A teraz je čas konečne sa vyspať,* pošepká a znova po špičkách sa presunie do postele k svoju priateľovi. Posledné pohladenie na dobrú noc. Posledné melódie uspávanky pre lepší spánok. A konečne i ona zavrie jedno oko, potom druhé. A hľa, na oči jej sadá sen. Sen krásny, jednoduchý, milý. Sen o vlastnej rodine...*