close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

RPG- 10.7.2012

19. srpna 2012 v 19:59 | malý mlynček veterný |  Tytil Teressi Taylor predtým Müslinko Corny Toel
Tytil Teressi Taylor a Deborah Christie Taylor

*Nevníma nič iné, len tmu, ktorá sa okolo nej rozrastá. Najprv jej to nevadí, jej mozog tento stav ledva vníma, ale po chvíľke sa zrazu všetko okolo nej rozjasní. A zas jej to len nevadí. Len na to automaticky zareaguje tým, že zo svojej izby vyjde, ešte v pyžame a zamieri do Naysinej izby. Ani nevie, prečo tam ide, len ju tam niečo ťahá. Dvere otvorí do tej opustenej izby a pomaly nakukne dnu. Namiesto Naysinej postele tam vidí malú postieľku*Haló, je tu niekto? *Automaticky sa spýta, zas netušiac prečo. Žeby tu niekoho hľadala?*

*Poskočí na mieste plný rozkoše. Ako sa strieda šero so svetlom. Je to tak čarovné. Všetko sa skvie a mihá na dosah. Aj ruky malého chlapčaťa, chytajú prázdne nič pred sebou. Je to ako tichá hra. Kedy sa Tytil raduje zo svojho spriadania. Lež priadka tak spriada ako on, maličké tajomstvá, čo vyjdú za chvíľu von. No postieľka stráži si svojho drobčeka a nepustí z klietky vtáčika. Ten by však letel už do diaľky, preletel cez všetky stráne. Nuž čo chystá táto malá izbietka, kde sa už predlho chlapčiatko s rúčkami pohráva? Pritiahla si nového návštevníka. A ten sa ozve šťaby z neba. Vyplnila sa jeho úprosba nemá a prišla k nemu spoločnosť.*Guaaagle.*Zadžavoce dieťa malé a natiahne sa k svojej návšteve.*

*Keď začuje nejaké slovo, ktoré ani zďaleka nedáva význam, len podíde k tomu tvoru. Malé elfíča hrabajúce sa ktovie kam...k Debbie?*A ty si čo za....?*Svoju otázku však nedopovie. Automaticky si malého vezme na ruky. Hoci ho drží, nič necíti, žiadnu váhu nesúcu na rukách ani žiaden dotyk. Je to sen.. Musí to byť sen... a musí sa jej snívať o jej vnúćatách...Ale počkať, kde je druhé dieťatko? ...Nechápavo sa poobzerá, no radšej to nejde riešiť. Je to len sen, nemôže to byť nič viac...*Tak čože malý prcek, čo ideme robiť? *Posnaží sa nájsť nejaké hračky v izbe, ale fakt tu nič nie je. Len prázdna izba s potieľkou...*

*Aká to pekná pani prišla sem, takej tu ešte nebolo. Čoby si vzala práve jeho na ruky. No pravda je, že sestričku odviedli už pred chvíľou. Ako len plakalo chúďatko maličké, určite už chcelo k mamičke. A malý Tytil len tíško sedel a na celý ten zjav hľadel. No teraz zachcelo sa mu žavovať, hrať sa a smiať. Tú malú a prázdnu izbietku ožiarila teraz nová tvár. Môžu sa spolu dlho dlho hrať. Veď tu sa nikdy neráta čas. Tu sa len stojí a čaká opodiaľ. Môžeš sa zahľadieť nadol ta, kde sa to mieša a sype do prázdna. Kde sa raz všetko pominie. No to je v tomto sne či svete malé zdanie. Čo privolá si každá dušička, no nikto ju nanájde a nevzhliadne na jej očičká.*Gogo.*Poraduje sa v mäkkom náručí. Zaprie sa a postaví na nožičky. S prštekom na ústočkách, vzhliada na všetko okolo. Keď je to sen, tak prečo si niečo neprisniť. Tu sa to malé chlapča zamyslí. Ako by sa tu s babčou zahrali. Dieťa to rýchlo vymýšľa a húta si. O koníkovi sa mu tu prisnil pekný sen. Bol celý biely, no nemal domček. Vonku však pršalo a žriebätko zmoklo na slnku. Tytil si koníka znova vymyslel. Zjavil sa biely, roztopašne stál. Na nôžkach on ledva udžal.*Dada.*Skríklo chlapča v návale radosti.*

*Hoci jej mozog momentálne spí a nič nevymýšľa, aspoň tá jej postavička v sne vyzerá tak, akoby uvažovala. A pritom len tuho spí...No keď sa dieťa postaví na vlastné nohy a na to sa pri nich objaví kôň, trocha ňou to mykne. Asi sa toho koníka zľakla, nečakala ho.*He? To myslíš vážne? *Zasmeje sa, ale tak, je to len sen, tak prečo nie? Len pomôže malému vnúčikovi z postieľky a len ho posadí na koníka. V sne si nevieme ublíźiť, že?akoby začula z niekadiaľ niejaký hlas, ale asi len hlas v sebe. potom si za vnúčika vysadne aj ona, predsa len, aj keď je to sen, chce byť každú jednu sekundu s ním..*

*A už sa usadí koníku na chrbát. To je jeho krásny milý Vlasovák. Menovať ho menoval už v krásnom sne, kde sa stretli ked´bolo to strašnmé mrholenie. Keby bol Tytil kocúrik, teraz by priadol určite. Ó ako spokojné mača na lone. Je to však záhada elfská, prečo nepradie aj dušička ľudská? No tento rébus sa hneď z hlavičky vytratí. Babička sa usadí za ním. Je to sen krásny spanilý, kde sa Tytil s babičkou stretli a už sa chlapča natriasa. Nôžkami kope oduše. Prečo sa koníček nehýbe. Veď v sne sa predsa všetci chápeme. Každý vie všetko o každom. Je to tu zimná rozprávka. Kedy zamrzne každá spomienka a konca jej niet. Naveľa, snaží sa malé elfíča, popohnať vpred koníča.*

*Vidí, ako jej vnúčik sa snaží pohnúť koníčkom. Sama by ním rada pohla, ale netuší, ako funguje interkomunikácia medzi takýmito tvormi v sne. Tak teda vnúčika pustí, vyzerá šikovný vo svojom sne, asi si ho predstavuje až príliš ideálne, krásneho, inteligentného a po babičke. ledva sú medzi nimi nejaké rozdiely. Teda, minimálne vek a pohlavie...Potom sa len trocha nahne dozadu chrbticou, dúfajúc tu nespraví mostík na koníkovi... Potom len rukou treskne na zadnú časť koníka, aby ho nejak donútila k pohybu. Sama sa ledva stihne znova vrátiť do svojej sediacej polohy, ale zvládne to. A už si len vychutnáva šmýkanie z prava na ľavo a naopak a krásne skackanie do neuveriteľných výšok...Ale je s vnúčikom a to ju drží pri vedomí v sne, že z koňa spadnúť nemôže. Jej zasnená fantázia si to priať nemôže. Chce si ešte vychutnať vnúča.*

*Babka sa nahne dozadu a plesne koníka po zadku. A ten sa pohne vpred. Pohne sa do diaľav hneď. Izbietka sa však malá zdá. Prečo tie múri nezbúrať. A hľa Tytilko opäť čaruje. Keďže také niečo obyčajne nevie, tak aspoň sen svoj prekrúti. Aj hľa, pred nimi lúka je hneď široká a už sa smeje maličké chlapča. Smeje sa maličký Tytilko. No nie je to peknučké šidielko? A koník môže cválať do diaľav. Skackajú obaja vpred jen na lúčku. Hľa kvetie tu samá margarétka, aj klinček sa hen ta zamiotal. Ľaľa, čo sa tu všetko rozprestrie, všade sa vlní iný svet. Svet neznámi a prekrásny. Kvitnú tu prapodivné tvory a rastlinky sa hýbu vpred. Je to svet zázrakov, akých dnes už niet.*Ghvááá.*Zakričí Tytil radosťou.*

*So smiechom sleduje, ako sa jej vnúčik vytešuje z koňa. A zrazu..zrazu sú na lúke, okolo nich nič len tráva a kvety...púpava, materina dúška, nejaké stromy v diaľke a to je všetko. To ona vyčarovala s tou svojou fantáziou? Tou spiacou alebo tou, ktor=u má Debbie zo sna? Alebo je to nejaké naozajstné spojenie medzi ňou a jej vnúčikom a že by zdieľali jeden sen? Žeby už to dieťa v dcérinom brúšku malo toľko fantázie? Nech je hocijako, keď sa zobudí, ráno začne pracovať na stajni a kúpi potom vnukovi koníka. Ale..čo jeho dvojča? Naňho sa asi spýta doktora..niečo s tým druhým tvorom musí byť...Na chvíľku sa vo svojej fantázii pohrabe a zmení prostredie na konské záprahy. A oni sú jedným z účastníkov...*

*No s údivom sleduje ako sa všetko okolo rozplynie. Čo sa to stalo jeho prekrásnej lúčke. No zrazu sa ženú niekam vpred. Na chrbte koníka sa len tak zo strany na stranu natriasa a babka ho drží za pás. Je toto možné, že sú práve tu? A čo je to vlastne za miesto, kde koníky zapriahli ako do bitky? Snáď sa len neprišli krušné časy popýšiť, ako sa môže ľudský život obrátiť. Zhrozene pozrie on zo sedla. Nie však taký nezbeda, aby on koníky zapriahal. No keď sa koníčky rozbehnú rovno vpred a nebijú nepriateľa kopijou, Tytil sa poteší dobrou novinou. Nie je to veľký boj, čo sa tu zvádza. T bude nejaká podivná hra. Aké to tajomné zákutia svet skrýva. Už sa teší, ako to bude zaživa.*

*Pozorne sleduje svojho vnúčika. Keď tak veľmi chcel koníka, tak za tento sen musí mu všetko poukazovať, čo všetko s takým koníkom môže zažiť. A páči sa jej, že jej ešte v skutočnosti nenarodený vnúčik ukázal najväčšiu tajnú túžbu. Len sa schuti zasmeje a hoci sa koňom nerozumie, v sne vie všetko. Tak teda nejak zrýchly svojho koníka, snažiac sa pre vnúčika vyhrať prvé miesto. Cieľ je ešte trocha ďalej, ale dobre napredujú. Nepriateľov v podobe súperov nechávajú za sebou v nesmiernej diaľke. A tak si len vnúčika pritesne bližšie, aspoň nech v sne ho má tak na blízku...*Keby to bola skutočnosť..*Povie si pre seba. Chcela by mať aj v reály takéhoto vnúčika. Ale ktovie, čo bude naozaj. Možno svoje vnúćatá ani vidieť nebude, ktovie čo jej Naysa dovolí. Ale dúfajúc sa už znova nepohádajú..*

*Koník však zrýchli a rúti sa vpred. Predbieha každý záprah hneď. och aký rýchli koník Vlasovák je. Spoločník veselý a plný síl. Takého keby si len nevysnil. No čo keď zrazu jedného krásneho rána zastane si pred Tytilom? To bude sen snov, ktorý sa vráti späť, aby ho potešil hádam aj len na moment. Ako výchor sa všetko mihá okolo. Hádam to nie je kolotoč! Táto hra podivná trápi hlávku chlapčaťa, je to však jediná, maličká radôstka chlapčaťa. Čo nejde von, nech sa aspoň dnu uschová a potom zvestuje všetky novinky a záhady aj doma.*Chlll...*Rozpovie Tytil do vetra. Možno sa Vlasovák ešte viac rozbehne do cieľa. Tak sa to volá, keď niečo koniec má a uteká tam celá skupina. Je to tak krásna príhoda, hádam nie jediná.*

*Ani nepotrebuje rozumieť chlapcovej reči, vie asi čo má na mysli. Veď už sú pred cieľom...A oni ako prví ten cieľ prerazia. Hoci sú dvaja na koni a k tomu jeden z nich je maličký, nehodiaci sa na preteky, v sne je to jedno. Len pomaličky cieľovú čiaru trhajú a oni sú jasným víťazom. Koník pomaly zabrzdí až nakoniec zastane. Odvážne z neho Debbie zoskočí, v skutočnosti by však z neho ani len nemerila zliezť. Bojí sa takýchto tvorov a hlavne takto rýchlych. Ale teraz je to všetko na vedľajšej koľaji. Hlavne strach..*Dokázali sme to *Vezme dole svojho vnúčika, ktorého šťastne objíma. Ale nie pre výhru, ale pretože ho tu má. Škoda, že si túto chvíľku nemôže zvečniť fotografiou do albumu...No zrazu len uvidí blesk..Ale, ty trapa fotografka..Ja som to myslela v reály.. začuje svoje myšlienkové pochody, ale viac času tomu nevenuje. Aspoň v sne si ich odfotili. A Debbie si túto chvíľku určite zapamätá. Minimálne dovtedy, kým sa naozaj nenarodí.*

*Bežia tak rýchlo oni do cieľa. Všetko sa mihá, krúti sa svet. Ta dole určite takej rýchlosti niet. A ľaľa, zrazu stuha červená, trhá sa vo dvoje. Celý dav buráca, všetko je opojné. Snáď sa raz vyberú na takú udalosť, kde sa svet rozbehne k páske červenej a čakať na konci bude dav s tvárou farby žiarivej. Tak ako jasá dav, tak jeho babička. Zosadne z rýchleho koníka a raduje sa pričom dav ďalej híka. Všetko to slávnosť preveľká, kde je on a jeho babka, veľká návšteva, čo vyhrala pretek a prvá došla do cieľa. No keď sa Tytil usadí v babkynom náručí a vzhliadne k spotenému koníkovy, zrazu sa zčista jasna zjaví blesk a chlapček spraví veľký tresk. Udrie on babku do hlavy. Dúfa, že ju to veľmi nebolí. Pozrie sa na jej tvár s úžasom. Hádam len nepôjde domov.Keď sa však rozplynie ako sen, tak dúfa, že ju počká dole predsa len. Pôjdu oni potom spolu na dostih.*

*Radostne si užíva túto krásnu chvíľku. Ale zrazu..Zrazu len uvidí nejaké svetlo,m následne svojho vnúčika nahýnajúceho sa rukami nad jej hlavu a potom menšiu bolesť. Ale namiesot bolesti to bol skôr nejaký čudný pocit, ako keby ju niečo prinútilo vyskoćiť a otvoriť si oči.*Heh? *Zdesene sa obzerá v tme.*Sen...*Povie si pre seba a so smiechom sa pozerá po tmavej izbe...krásny sen s vnúčikom to bol.*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Bleskoblesk Umeme Uma Bleskoblesk Umeme Uma | 19. srpna 2012 v 20:04 | Reagovat

Krásný web

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama