Povaha a výzor
Malé dievča,oveľa nižšie než jej rovesníci s výraznými pehami a zelenohnedými očami nevidieť tak často. Okrasu jej robia aj jej dlhé hnedé kučeravé vlasy
História
V malom domčeku v lese na juhu Poľska sa v malom domčeku v Tatrách narodilo dievčatko. Volá sa Julieta.
Stručné a sterilné, ako ten večer. Len obyčajné poobedie na jar, keby sa už slnko nepozeralo na oblohu, no všade bolo ešte stále všetko vidieť. U dvoch skromných rodičoch v skromných podmienkach. Ako čarodejnícka rodina neboli nejako svetoborne bohatí no čarami si dokázali vždy na všetko vystačiť. Postavili si domov, začarované fotografie vešali po stenách. Na každej z nich na vás niekto kýval.
Nebol to dom pre žiadneho mukla. Pre nich boli dvere vždy zamknuté a utajené, kým ich Julietina mamička alebo otecko nepozvali dnu a neuvarili im horúcu kávu. Julieta mala rada všetky deti a chodila sa s nimi aj hrávať na lúku, alebo sa s nimi krútila na kolotoči na ihrisku. No niekedy od nej deti aj utiekli, pretože nie vždy sa jej podarilo utajiť kým je. Občas sa začali okolo nej vznášať listy v jeseni,alebo sa nejakým nedopatrením začali všetky čiapky vznášať. No skeptizmus muklom nikdy nedovolil uveriť pravdu, ktorú im ich deti hovorili. Aj takýmto spôsobom ostávala táto rodina v bezpečí pred moderným spôsobom inkvizície.
Vráťme sa však späť k fotografiám. Nad kozubom boli zoradené všetky fotky, na ktorých sa šťastne usmievala a držala v ruke nôž. Len raz do roka sa jej takáto nebezpečné vec dostala do rúk. A to na jej narodeniny. Rodičia jej vždy upiekli veľkú tortu a napísali na ňu najlepsze życzenia. Pod nápisom sa vždy slnilo číslo.
Fotky však patrili len jej,mame a ockovi. Neboli na nich nijaký iný ľudia, ako keby nikto iný do ich života nepatril. Najčastejšie tam však bola naša malá manekýnka. Ako sa okolo nej vznášajú listy, s púpavovým vencom na hlave,alebo s čokoládou v rukách a na ústach. Julieta mala veľmi rada čokoládu. Bola to jej najmilšia sladkosť.
Mamička a ocko mali nad posteľou svoju svadobnú fotku. Vždy si k nej Julieta prišla sadnúť a predstavovala si, že keď vyrastie, tak aj ona bude mať svadbu, krásne dlhé svadobné šaty,bude sa volať mamička a nájde si aj ocka, ktorý ju bude veľmi ľúbiť a urobí jej bábätko. A potom mu postavia kolísku a Julieta mu ako dobrá mamička bude spievať na dobrú noc a ocko bude rozprávať rozprávky. Presne ako Julietiný rodičia. A ona si samozrejme zavesí na posteľ takú istú fotografiu, len tentoraz na nej bude ona.
Jilietta sa chodila hrávať s deťmi
Nikto nevedel ako, no Julieta vyrástla príliš rýchlo. Už bola veľké dievčatko a o týždeň mala mať jedenásť.Prišiel nám dopis, ktorí sme už očakávali, no dúfali sme, že naše dievčatko ešte ten nejaký rôčik pobudne s nami. No bolo na čase, aby sa šla učiť. Sama, bez žiadnej pomoci. Na narodeniny jej darujeme fotoalbum, aby sme jej tak nechýbali.
alebo...
Povaha
Letmé a svietočné stretnutia s bytosťami bývajú vo väčšine prípadoch tiché a mlčanlivé.Jemne povzbudivé nadvihnutie kútikou úst má v jej prípade signalizovať prívetivosť a sklopený zrak zdržanlivosť.Rada spríjemňuje búrkové dni svojím labutím úsmevom a tônistou nehybnosťou pier.Stále sa usmieva,aj keď občas sa jej stane,že netaktne mlčí na položenú otázku.
Rada sa hrá na zemi v blátených mlákach.Pozoruje ako voda špliecha a veselo sa pri tom smeje.Jemne sa vlní a leskne sa.Každá kvapka vynesie z mláky pastelovú dúhu.Inokedy si ticho sadne do vysokej trávy s bielym veľkým klobúkom na hlave a spí.Rada si sama pospevuje a jemne sa hojdá v rytme pomalých melódií a spokojne sa pri tom usmieva.
Ticho sa túla s cestovnou porcelánovou súpravou a vreckom suchých lístkov polozeleného čaju.Pomaly plynie okolím a sama sedí v tichosti pod košatým bukom. Nálevy sa jej postupne zlievajú.S každou lapáliou sa ticho a s úctou zoznámi a s obľubou ju vráti svojmu miestu.
História
V malom domčeku v lese na juhu Poľska sa v malom domčeku v Tatrách narodilo dievčatko. Volá sa Julieta.
Stručné a sterilné, ako ten večer. Len obyčajné poobedie na jar, keby sa už slnko nepozeralo na oblohu, no všade bolo ešte stále všetko vidieť. U dvoch skromných rodičoch v skromných podmienkach. Ako čarodejnícka rodina neboli nejako svetoborne bohatí no čarami si dokázali vždy na všetko vystačiť. Postavili si domov, začarované fotografie vešali po stenách. Na každej z nich na vás niekto kýval.
Nebol to dom pre žiadneho mukla. Pre nich boli dvere vždy zamknuté a utajené, kým ich Julietina mamička alebo otecko nepozvali dnu a neuvarili im horúcu kávu. Julieta mala rada všetky deti a chodila sa s nimi aj hrávať na lúku, alebo sa s nimi krútila na kolotoči na ihrisku. No niekedy od nej deti aj utiekli, pretože nie vždy sa jej podarilo utajiť kým je. Občas sa začali okolo nej vznášať listy v jeseni,alebo sa nejakým nedopatrením začali všetky čiapky vznášať. No skeptizmus muklom nikdy nedovolil uveriť pravdu, ktorú im ich deti hovorili. Aj takýmto spôsobom ostávala táto rodina v bezpečí pred moderným spôsobom inkvizície.
Vráťme sa však späť k fotografiám. Nad kozubom boli zoradené všetky fotky, na ktorých sa šťastne usmievala a držala v ruke nôž. Len raz do roka sa jej takáto nebezpečné vec dostala do rúk. A to na jej narodeniny. Rodičia jej vždy upiekli veľkú tortu a napísali na ňu najlepsze życzenia. Pod nápisom sa vždy slnilo číslo.
Fotky však patrili len jej,mame a ockovi. Neboli na nich nijaký iný ľudia, ako keby nikto iný do ich života nepatril. Najčastejšie tam však bola naša malá manekýnka. Ako sa okolo nej vznášajú listy, s púpavovým vencom na hlave,alebo s čokoládou v rukách a na ústach. Julieta mala veľmi rada čokoládu. Bola to jej najmilšia sladkosť.
Mamička a ocko mali nad posteľou svoju svadobnú fotku. Vždy si k nej Julieta prišla sadnúť a predstavovala si, že keď vyrastie, tak aj ona bude mať svadbu, krásne dlhé svadobné šaty,bude sa volať mamička a nájde si aj ocka, ktorý ju bude veľmi ľúbiť a urobí jej bábätko. A potom mu postavia kolísku a Julieta mu ako dobrá mamička bude spievať na dobrú noc a ocko bude rozprávať rozprávky. Presne ako Julietiný rodičia. A ona si samozrejme zavesí na posteľ takú istú fotografiu, len tentoraz na nej bude ona.
Nikto nevedel ako, no Julieta vyrástla príliš rýchlo. Už bola veľké dievčatko a o týždeň mala mať jedenásť.Prišiel nám dopis, ktorí sme už očakávali, no dúfali sme, že naše dievčatko ešte ten nejaký rôčik pobudne s nami. No bolo na čase, aby sa šla učiť. Sama, bez žiadnej pomoci. Na narodeniny jej darujeme fotoalbum, aby sme jej tak nechýbali.