close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Tytil, profil

Tytil Teressi Taylor

Nazreli ste do útrob, kde píšem si ja nekrológ. Tu zazrieť možno všetky útrapy i radosti, ktorých bol môj život plný dosti. A teraz by bolo možno aj namieste vymenovať rodinu, priateľv a podobné indivíduá.. Naysa Taylor maminka elfská vlčica Ian Teressi Moon (†) otec človek Iris Noir Turquoise krstná anjel Siegfried S. Bright krstný upír Isabelle Teressi Taylor dvojča elfka Deborah Taylor Davedien (†) babôčka elfka Dahlia Caillaux Taylor pratetuška vlkolak Mirana Christie Taylor tetuška upír Xamosien Christie Taylor (†) ujec kamoš démon Ryan Taylor Davedien ujo vlkolak Reynard Davedien Ryalton bratranček vlkolak Cyan Teressi Turquoise nevlastný braček človek Aiden Moon Bright nevlastný brat Nara Nequiel nevlastná sestrička z mladších dvojčiat ništovaté ništ Nuthella Nequiel nevlastná sestrička z mladších dvojčiat ništovaté ništ Nia Angelique Biatrigatt a Alerte dobrý pritelia človek a maeras Nayrelle M. Biatrigatt krsniatko človek Jonah Pixma kamoš človek Kevin Klarck nespokojný človek
 

RPG- cca9.8.2013

28. srpna 2013 v 20:19 | malý mlynček veterný |  Tytil Teressi Taylor predtým Müslinko Corny Toel
Jun Bam a Tytil Teressi Taylor

*S veselým krokom, úsmevom na tvári a túžbou spoznať ďalšie neznáme mesto zamieri tam kde sa podľa neho toho o Witchwoode dozvie najviac. Tak ako v desiatkach mestečiek pred týmto sa poučil, že miestne bary sú zdrojom tých najrôznorodejších príbehov. Pred ťažkými dverami jeho kroky ustanú, na pár sekúnd, keď s hlbokým nádychom stlačí kľučku a vojde dnu.* Dobrý večer pane. *Pozdraví obsluhu za pultom kým sa usadí.* Prosím niečo ovocné a chladené. *Vysloví požiadavku, obzerajúc sa po osadenstve baru, ktoré je redšie než z ejakého dôvodu očakával.*

*Ešte posledný krát do dverí nahliadne, kým ich za sebou zabuchne. Už to pár dní bude, čo odišli Nutha a Nara stade. Musel on všetkým veciam miesto znovu nájsť, kým von sa mohol pobrať. Otočí v dierke kľúčikom a vyberie sa do krčmy pozvoľným krôčkom. Až na jeho prahu zastaví, šat svoj si napraví a vojde zvesela dovnútra. O veľa sa on nestará a rovno k baru si to namieri. Tu všetkých okolo pozdraví,*Pekný večer prajem.*a prejaví aj väčší záujem.*Íha, vy budete zďaleka, keď neviete, že to je obsadená stolička. Jeden starý.. eh.. dajme tomu, že pán si na nej noc čo noc kvitne.*Povie neznámemu človeku zvesela a neopúšťa ho dobrá nálada, ani keď si objedná.*

*Kým čaká na niečo chladené ovocné ako si objednal, nechávajú barmanovi voľnú ruku, s napnutými ušami zachytáva útržky rozhovorov. Neslušné, on vie, je to akoby počúval za dverami, ale on len získava taký malý náhľad na tunajších obyvateľov. A to, že Witchwood je vskutku nezvyčajné mestečko plné neobvyklých stvorení mu potvrdí aj mladík prisadnúci si vedľa, ktorý mu ako prvý odhalí nejakú konkrétnu informáciu.* Obsadená? To aby som sa posunul. *Poznamená so smiechom a presne tak aj urobí, presunie svoju maličkosť o miesto bližšie k tomu černošskému chlapcovi.* Som Jun a som z ďaleka, môj domov je všade a nikde zároveň. *Predstaví sa načiahnúc k neznámemu dlaň. Možno práve tento mladík mu bude rozprávať čože za miesto sa preňho na najbližšie obdobie stane domovom.*

*Nezabudne ani on k nemu ruku nastrčiť a v priateľskom geste tú jeho stlačiť.*Mňa môžeš Tytil volať.*Nezabudne po správnosti dodať.*Ja som mal zas šťastie len vo Wichwoode bývať. Možno časom aj inam moje kroky zablúdia, keď ma všetci priatelia omrzia, či zradia.*Prehodí on tiež na oplátku a prezrie si ho za krátku chvíľku.*No myslím, že tu ešte ostanem, hlavne keď o každom mieste viem, komu by malo patriť. Nerád by som sa začal pre jedno miesto v krčme predsa len s niekým škriepiť.* Povie veselo, a ukáže na miesto vedľa Juna stroho.*A odkiaľže vás sem vaše nohy priniesli.

Tytil, prazvláštne meno. *Poznamená zamyslene, vysloviac jeho meno akoby ochutnával každé písmeno.* Vyzerá to tak, že to tu poznáš veľmi dobre. Smiem si dovoliť teda takú malú drzosť? Rozprávaj mi o Witchwoode, čokolvek, chcem vedieť všetko, ak sa má nateraz stať mojim domovom. *Navrhne zasnene.* A prosím, tykaj mi, či vyzerám snáď tak staro? *Opýta sa zdesene, potom sa rozosmeje a nakoniec zvážnie.* No tých miest bolo veľa, ale asi sa pýtaš na to kde začal môj život. Domovinou mi je Japonsko, no zachcelo sa mi spoznať svet, tak spoznávam. *Povie prijímajúc pohár ovocného koktailu s ľadom, presne takého aký mu šiel na chuť.*

*Nad jeho žiadosťou len prikývne a potom v zamyslení stuhne.*No Witchwood je také čarovné miesto, kde veľa čarodejníkov jesto. Musel by si sa veľmi ponamáhať, aby si ich stihol všetkých spoznať.*Začne on svoje rozprávanie, no nemá veľmi zdanie, čo by mal ešte viac povedať a tak začne o svojej rodine rozprávať.*V našej rodine snáď vie každý čarovať. No po rase ich nebudeš môcť veru rozpoznať. Pretože u nás je z každého druhu. A niekto vystriedal svoju rasu za druhú.*Nechce však do väčších detailov zachádzať a rodinnej tajomstvá vyzrádzať.*Napríklad ja ako elf mám veľké ušiská, ktoré neprepočujú najtichšieho slovka.*Povie mu so smiechom a odpije si plným dúškom z obviklého nápoja.*

*Počúva ho s nadšením malého decka, ktoré mu jasne plápolá v očiach. Len čo Tytil spomenie čarodejníkov napne sa ako strunka.* Takže to nie sú len mýty, že kúzelný svet jestvuje? *Opýta sa zvesela. Už vie, že tu zotrvá dlhšie, omnoho dlhšie, než kdekoľvek predtým. Toto mestečko si totiž zaslúži, aby ho preskúmal skrz na skrz.* Takže upíri, elfovia, démoni a všetky tie bájne tvory naozaj nie sú len v starých rozprávkach?! *Poznamená nereagujúc na to, že aby tu spoznal každého musel by sa dosť namáhať. To mu nevadí, je to výzva a on chce spoznať čo najviac tunajších. A zdá sa, že Tytil je ten správny nádejný kamarát, ak má v rodine naozaj od každej rasy niekoho.* Predvedieš mi nejaké kúzlo? A, ach, mám toľko otázok. Myslel som, že som natrafil na ďalšie nudné mstečko, ktoré o pár dní opustím. *Prizná sa a napije sa z koktailu. Keď Tytil povie, že je elf okamžite pohľadom zablúdi k jeho ušiam, doteraz si to ani neuvedomil, nevenoval im pozornosť.* Elf? Myslel som, že elfovia vyzerajú...inak. *Povie s úsmevom a lepšie si ho prehliadne. * Vieš, vysokí,bledí,s bledými vlasmi, žijúci v lesoch. *Dodá so smiechom svoju predstavu o elfoch.*

*Junove nadšenie veľké mu spôsobí ohromenie krátke. Ajaja, takže som sa preriekol. Hádam som mu len hlavu priveľmi nepoplietol. Pomyslí si pre seba. Tak mi teda treba.*Niečo by som ti mohol ukázať. *Rozhodne sa bojazlivejšie dodať. Ešte pred nikým také niečo nepredviedol, koho by ešte čarodejnícky svet nezviedol.*Počkaj, tu by som mal niečo mať.*Začne sa vo vreckách prehrabávať, až slnečnicové semiačko vytiahne. Až vtedy jeho um pri ďalšej otázke zastane.*Kedysi som aj ja biely ako stena býval, no babke som sa nepozdával a tak ma trochu prifarbila.*Zhrnie rýchlo, čo spravila. No už ruku k semiačku pred sebou vztiahne.*Za chvíľku sa z neho slnečnica stane.*Povie mu on odvážne a mysľou z toho semiačka zelenú rastlinku vytiahne.*

*Skúmavo ho sleduje čakajúc čo za kúzlo mu predvedie.* Aké to je byť čarodejníkom? Máte nejaké špeciálne školy alebo obchody? *Kladie otázku za otázkou, hoc ich v jeho hlave práve poletujú snáď stovky. No stále netrpezlivo čaká čo vyloví Tytil z vrecka.* Prifarbila? *Prekvapene zažmurká, kým jeho svetlé oči zahliadnu drobné semiačko a upriami všetku pozornosť naň.* Wow, to je...kúzelné. *Zašepká nadšene sledujúc ako sa zo semiačka začne ťahať rastlinka, z ktorej pochádza.* Tytil? *Osloví ho tajomne sa usmievajúc.* Budeš mojim sprievodcom do tajov vášho sveta? *Položí preňho v tomto okamihu veľmi zásadnú otázku. Ten elfský mladík sa mu zapáčil a chce, aby mu robil spoločnosť kým bude objavovať svet o ktorom si myslel, že neexistuje, svet tak odlišný od toho, z ktorého pochádza a pritom svojim spôsobom mu je tak podobný. Aj umenie čaju je akosi kúzelné, no nie tak doslovne ako to čo mu môže predviesť Tytil a malé mesto s podivným názvom, ktoré si ho získalo hneď v prvý večer.*

Na tomto miese je to celkom prirodzené. Ako je pre každého dýchanie.*Povie, no hneď potom s musel sústrediť, aby mohol život v semiačku prebudiť.*Ale najprv treba túto kvetinku zasadiť, inak som ju nemusel zo spánku zobudiť.*Povie a podoberie ju rukami popod korene, vezmúc ju k sebe opatrne a nežne.*A áno, máme aj školu, kde začne každé dieťa v jedenástich chodiť, ak sa mu podarí ovšem čarodejnícke nadanie zdediť. Hm a obchody si môžeš tiež aj v tomto meste prezrieť. Isto tam budeš môcť aj rôzne čarodejnícke taľafatky zazrieť.*Povie a preloží si do jednej dlane slnečnicu, kým si naplní horkastým mokom pusu.*Mali by sme ju čo najskôr zasadiť.*Nenechása od svojho prvého nápadu odradiť.*

Tak to takých ako ja medzi sebou veľa nemáte, čo? *Zasmeje sa pri predstave, že v tomto meste bude za podivína skôr on, než jeho obyvatelia pre Juna.* Tak teda podme. *Kývne k dverám po tom ako Tytil navrhne zasadiť mladú slnečnicu.* Paráda, takže mám v najbližšie dni čo objavovať. Och a mimochodom, nečarodejnícke peniaze mi tu asi budú nanič, že? *Opýta sa vytiahnuc z vrecka nejaké centy a až ztrápene pozrie na barmana, s nevyslovenou otázkou ako mu zaplatiť drink.* A máš už vybrané miesto kam ju zasadíme? *Opýta sa, dopíjajúc posledné hlty osviežujúceho koktailu. Zhupne zo stoličky a stále s vysmiatou tvárou čaká, kým ho Tytil zavedie na miesto, ktoré sa stane domovom rastlinky, ktorá bola prebudená len, aby mohol vidieť to čo len tak ktokolvek z jeho sveta nezazrie.*

Nemusíš sa obávať, že by sa ťa zvyšok rozhodol neprijať. Určite ťa nepošlú kade ľahšie, to by im potom šli obchody oveľa ťažšie.*Na otázku mu odvetí a aj ho uistí vzápetí, že sa mu aj zapadnúť môže podariť.*Pokojne to môžem dnes ja zaplatiť.*Na bar mince z vrecka vytiahne, a odpočíta barmanovi dumu presne. No kým ten na nich vrhne pohľad škaredý, pustí sa do vysvetľovania cesty.*Musí to byť za mestom, aby neprišiel pod ruky nejakým ľuďom.*Objasní a hneď sa aj zamýšľa, ktorá plôška bude tomu semiačku najmilšia.*Myslím,že by sme ho mohli na neďalekej lúke zanechať. Tam bude tomu klíčku aj Slnko na hlavu pripekať.

Tak to ma teší, zajtra si dám za úlohu navštíviť banku, videl som ju cestou. A keď vravíš, že ma nepoženú kade ľahšie určite mi poradia ako vymeniť moje mince za vaše. *Rozhodne sa veselo a vďačne sa usmeje, keď zaňho Tytil zaplatí.* Nabudúce budem platiť ja. *Povie rozhodne a potom si vypočuje plán cesty.* Tak teda ideme, nech má čo najskôr svoj kúsok zeme len pre seba. *Povie kráčajúc k dverám, ktoré podrží otvorené, aby Tytil nemusel malý poklad púšťať z rúk.* Inak máte tu aj zverinec? Ak sa tu zdržím a to, že sa zdržím dlhšie som si istý, chcel by som si zaobstarať mačiatko. Doteraz som nikde nezotrval takk dlho, aby som nejakému mohol dať domov, ale mačky mám najradšej. *Zamyslí sa nahlas, keď mu v tom spätne napadne, že Tytil rozpráva vo veršoch. Nad tým faktom sa jemne pousmeje, ten chlapec sa mu ozaj pozdáva.*

Rozhodne bez platenia nabudúce neodídeš. Ako si také niečo predstavuješ?*Vykarhá ho on len na oko, no aby to nezašlo priďaleko, tak sa nezabudne usmievať. Podarí sa m s tou kvetinou rýchlo vstať a prejde naponáhle dverami.*Myslím, že sa nebudeš musieť trápiť mačkami. Tu sa ich túla nadostač. Ani ich netreba kupovať. Myslím, že sa ti pod nohy isto nejaká zatúla. To by sa im krivd stala, keby som zabudol spomenúť, že tieto tvory takéto veci nikdy nemôžu prehliadnuť.*Povie mu na jeho priznanie.*A určite sa ničbnestane, ak jednej domov dáš, ak ho už sám máš.*Tu krok jeho spešne von mesta mieri. Smerom k domovu tiež trieli.*

Neboj sa, ani na sekundu som nepomyslel, žeby som ti tú láskavoť neoplatil. *Uškrnie sa ako slnko na hnoji a nasleduje ho pozorne počúvajúc.* Takže vravíš, že mám vyčkať, kým sa mi nejaký mačací tuláčik pripletie do cesty? *Opýta sa zamyslene, než nakoniec prikývne rozhodnutý tak aj urobiť. Počkať kým si mača nájde jeho.* Noo a vlastne máš pravdu, sám som ešte nenašiel kam zložiť hlavu, takže by som mačiatku nemal veľmi čo ponúknuť, teda určite nie lepšie ako v obchode. *Pritaká s hranou vážnosťou, no potom pobehne pred Tytila.* Kamžeto presne ideme? *Opýta sa kráčajúc dozadu tvárou otočený k novému kamarátovi.*

Presne tak by si to mal urobiť.*Vyškerený sa ho snaží ešte viac presvedčit.*Ale najprv si nájdi nejakú strechu nad hlavou a prípadne aj prácu u nejakých čarodejníkov.*Navrhne mu teraz ale o čosi vážnejšie, veď je predsa oveľa ľahšie, nejaký ten peniaz mať a o nocľah sa každý raz nestarať.*Ideme na lúku neďaleko môjho domova.*Má pocit,že to opakuje znova, aj keď je to prvý krát.*A kde budeš vlastne dnes spať?*Opýta sa ho zvedavo a kvetinku presunie do druhej ruky bedlivo.*

Tak dobre, počkám si kým si nájde mača mňa. Také ma bude mať určite radšej ako kúpené. *Zamyslí sa, no horí nedočkavosťou akoby čakal, že hneď a zaraz sa tam nejaké zjaví.* Noo a vieš mi poradiť na koho sa obrátiť? Kto by dal prácu nečarodejníkovi a miesto pláce pre začiatok malú izbu len čo by som v nej prespal? *Opýta sa bezstarostným tónom. Nemá problém robiť čokolvek, základ jeho ochote pracovať dal otec, vlastne čajový majster. No ešte viac život na cestách.* Počúvaj..spomínam si aj to, že elfovia majú blízko prírode. Máš ty nejakého domáceho maznáčika? *Opýta sa a veselo sa otočí okolo svojej osi kým pokračuje v cúvaní pred Tytlom.* Dnes? Neviem. Možno sa vrátim do baru, možno budem robiť do rána spoločnosť jej. *Mykne plecami a ukáže na rastlinku v Tytilových rukách.* Nie som náročný. *Dodá vyškeriac sa od ucha k uchu.*

*Nad tou nedočkavosťou sa len usmeje. Hádam aj on vždy taký je, keď niečo očakáva. Či už je to návšteva či správa.*Pohľadať si niečo trvalé neviem pre seba sám, no po niečom sa poobzerám.*Povie mu po chvíľke zmýšľania, i keď mu napadne snáď možnosť nejedna.*To je pravda, čo si povedal, každý elf by k prírode blízko mať mal. Ja mám žrebca Vlasováka. Síce, po dome nechám pobiehať nejedného maznáčika, čo sa ku mne dostaví. Neviem ako sa ich pomaly zbaviť.*Posledné slová prenesie bezradne, pretože nemá ani na koňa čas poriadne, nieto aby sa dobre o každé zvieratko postaral.*Takúto vyberanú spoločnosť by som bral.*Poťažká na dlaniach malú rastlinku a premeria si ho na chvíľku.*Poď, už by sme ju mohli tu zasadiť. Myslím, že jej tamtá lúka nebude veľmi vadiť. Je to dosť za mestom, ale zas sa toto miesto neotáča ľuďom chrbtom.*Prenesie váhavo a zdvihne prst rýchlo, pričom ukáže na miesto pá stoviek metrov pred sebou.*

*Chíľu len prikyvuje a zamyslene sa otočí, aby kráčal vedľa neho. A o pár sekúnd s nadšením poskočí.* Ja potrebujem nocľah, ty pomoc so zvieratkami. Kým si nájdem niečo trvalejšie nechaj ma spávať bárs aj pri tvojom koníkovi a ja ti na oplátku budem pomáhať starať sa o každé zvieratko čo k tebe zablúdi. A možno tak ku mne skôr príde aj mača hľadajúce milujúce pánička. *Vyrozpráva svoj návrh s ohnivým nadšením, no potom trochu zneistie. Predsa sa poznajú len krátky čas, než aby čakal, že sa ho Tytil tak ochotne ujme.* Myslím, že sa jej tam bude veľmi páčiť. *Prikývne horlivo a opäť pobehne vpred, otočí sa tvárou k Tytilovi a dychtivo očakávajúc jeho odpoveď pohupkáva dozadu dúfajúc, že nezakopne.*

*Uchváti ho jeho našenie, a keď ho aj krokom doženie, tak sa k nemu ozve.*Zatiaľ ťa teda vezmem k sebe. Presne ako všetkých tých domácich maznáčikov. Budú sa musieť zmieriť s ďalšou zabratou izbou.*Rozhodne napokon a nevie či ho to nebude mrzieň až po vlastný skon. No ako tak nemôže odoprieť niečo mačiatku, tak potom ani stratenému človeku. Prikývne mu a zájde ďalej od cesty, kde rastú stále lúčne kvety. Skloní sa k zemi s kvetom v ruke a snaží sa prísť prstami k malej jamke. Do nej kvietok položí opatrne a zakryje poriadne jeho holé korene.*Malo by sa mu tu veru páčiť.

*Počujúc jeho súhlas sa zase rozžiari ako slniečko.* Ďakujem. Nebudeš ľutovať, som naozaj pracant. A maznáčikom sa budem tiež páčiť. *Povie sebaiste s hrdo vypnutou hruďou.* Och a ako bonus môžem aj variť. Cestovať po svete si vyžaduje vedieť si navariť, som v tom dobrý a na rozdiel od teba to za mňa kúzla nespravia. *Zažartuje s nemiznúcim úsmevom čupnúc si oproti nemu a sledujúc ako Tytil hľadá to správne miestočko pre malú slnečnicu.* Prídeme sa na ňu pozrieť ako sa jej darí? *Opýta sa nespúšťajúc z neho pohľad mordrastých očí, z ktorých sála neutíchajúce nadšenie.*

*Ešte tú hlinu popritláča, aby si ju nezobralo len tak nejaké vtáča.*Samozrejme, veď ju bude treba ešte raz v priebehu nasledujúceho dňa zaliať. A na dážď sa nechcem veľmi spoliehať.*Vysvetlí mu svoje pphnútky a venuje mu pohľad veselý a krátky.*No poď už ty pracant. Treba nám ráno skoro vstať, ak sa chceme aj tuzastaviť a u pár ľudí sa o prácu prihovoriť.*Podotkne on veselo a postaví sa rýchlo. Pár krokov vpred spraví, no počká kým sa aj Jun pripojí, aby mohli spolu k domu vykročiť.*

Už teraz sa teším. *Uškrnie sa a len čo je rastlinka bezpečne v zemi vyskočí na nohy hneď po Tytilovi.* Takže spoznám hneď aj nových ľudí. Dúfam, že sa nájde práca, ktorú treba robiť bez kúziel. *Zasmeje sa, s prútikom a čarovnými formulkami by mu to asi najlepšie nešlo. Veselým krokom dobehne Tytila zvedavý na to aký domček sa mu stane na najbližšie dni domovom.*

Myslím, že sa näm podarí predsa len niečo nájsť, prípadne mi môžeš pomáhať.*Po pár metroch sa v zjaví lesná cestička, na torej konci je bránička. Potom stromoradie ktoré je alejou, je bránou do domu druhou. A za tým všetkým malé zadné dvere, ktoré nie sú na pohľad až také staré.*A sme konečne dorazili. Mali by sme dať pozor,aby sme všetko to zverstvo nepobudili.*Povie ona pred dverami, keď odomyká dvere kľúčami. Tie hneď vedľa dverí na stolík položí a aj bundu si v predsieni zloží.*Nasleduj ma prosím. Hneď ti aj tvoju novú izbu vyjavím.*Povie Tytil veľmi tajomne a po schodoch vykročí nahor spešne.*Tak a tu budeš prebývať. V zámke môžeš potom zvnútra kľúčik pobadať.*Ukáže na drué dvere, ktoré pred ním otvorí práve. Nakoniec sa ho rozhodne nechať osamote.*Sprchy sú tam pri toalete a ja mám tamtú izbu.*Ešte mu zdelí túto novinu krátku a už mu len dobrú noc neisto zaželá, pričom sa k sebe do izby poberá.*

Každej možnosti budem rád. *Povie veselo a potom sa odmlčí sledujúc pozorne cestu, ktorou bude nateraz chodievať najčastejšie. Keď prechádzajú popri stromoch neubráni sa spomienkam na domov, teda miesto, ktoré mu malo byť domovom. Ale vraví sa, že ten je tam kde srdce a to jeho určite neostalo v domácnosti čajového majstra. Ale ani pochmúrne spomienky jnepoznačia jeho rozžiarenú tvár.* Máš to tu pekné. *Povie pochvalne, potichu ho nasledujúc dnu a hne´d po schodoch.* Ďakujem tytil, dobrú noc. *Vďačne sa usmeje na to prazvláštne stvorenie a ostane stáť na chodbe až kým mu Tytil nezmizne z dohľadu v jeho izbe. Šibalsky sa uškrnie a vkročí do svojej izby oddýchnuť si po dlhej ceste, sprcha ešte do rána počká.*

RPG- 20.8.2013 (druhá časť)

28. srpna 2013 v 20:07 | malý mlynček veterný |  Tytil Teressi Taylor predtým Müslinko Corny Toel
Jun Bam a Tytil Teressi Taylor

*Spokojne prikývne povzbudzujúco stisnúc Tytlovu dlaň.* Tak veru, ani nad jednou jedinou a beda tomu kto by k tebe kvôli mne bol zlý. *Prisľúbi mu ochranu, aj keď vie, že Tytil by sa snáď ubránil neprajnosti aj sám. Ked už v tráve leží a Tytil padne naňho smiech ho neprejde. Dokonca ani keď si Tytil vedľa sadne.* Je to krásne, nevieš čo je to zač? Toto nie je práve miesto kde by som taký jav čakal. *Opýta sa zvedavo kým si sám sadne prišuchnúc sa bližšie k nemu a slová akoby boli bezpredmetné, ba dokonca nevyslovené, vydá sa dlaňou opäť k Tytlovej tvári jemne uchopiac jeho bradu medzi prstami aby si pozornosť elfíčaťa vynútil.*

Veď sa to na nič ako tú polárnu žiaru nepodobá. Lepšia už ani nemohla byť tá podoba. Ako na nejakom obrázku, ktorý zdobí nejednú knižku, čo máme v polici... *...doma v knižnici. Len v duchu slová svoje dokončí, pretože ho hneď Junov dotyk zaskočí. Na brade pocíti na mieste tom mravenčenie. Nemyslí sa mu takto veľmi jasne. Musel si ho veľmi opantať! Uprie na Juna pozorný pohľad a ani len slovka neriekne, tak zvedavo a napäto usadne. Aj dýchať pomedzi to zabudne, no jedno slovko sa z neho predsa len vyhupne.* Áno?

Hmm, pravdu máš. *Pritaká, no popravde kým Tytil hovorí on už dávno pohľad od farebného divadla odtrhol uprúc ho na mladíkovu tvár. Keď sa mu aj jeho pozornosti dostane nevinne sa zasmeje a pomimo to sa vyhupne na kolená, takže ked v pohybe ustane kľačí tesne pri Tytilovi.* Ale nič. *Prehodí s nezbednou iskrou vo svetlých očiach, nakloniac sa dopredu kým jeho čelo nenájde oporu v Tytlovom.* Smiem? *Opýta sa potíšku, hoc prosiť o dovolenie nemá vo zvyku. Tytil mu však príde príliš plachý na to, aby mal odvahu urobiť čokolvek bez jeho zvolenia, no i tak sa hravo nosom dotkne jeho len zťažka čakajúc kým si vypočuje Tytlovo povolenie.*

*Niežeby ho nenapadlo, žeby sa niečo také stalo, no napriek tomu sa mu očká prekvapením vypúlia a ústa sa v tom istom geste neočakávanom otvoria. Keď pochopí význam tých slov, tak nenapadá ho žiaden preslov. Len červenšiu farbu v lícach pochytí a Junov pohľad znovu zachytí. Chce mu aj slovami pritakať, no nedarí sa mu ani najtichšieho hlaska vydať. Nadýchne sa splašene a potom rýchlo preriekne.* Áno. *Má pocit ako malé vystrašené vtáča, ktoré sa stále vo svete len stráca.*

*V očakávaní zotrváva bez najmenšieho pohybu snáď ak neráta svoj plytký dych a chvejúci sa kútik pier, keď zachytí Tytilkove rozpaky. Je však o to radšej, že sa prv spýtal, keď pozoruje akú pravdu mal v myšlienke, že by ho bez popýtania leda tak vyplašil.* Pššt. *Šepne, akoby to snáď Tytlovu splašenosť mohlo odohnať. Zľahúčka mu priloží k perám ukazováčik, ktorý skĺzne pod bradu snáď v sekunde nahradený Junovými perami. Len zľahka, ako vankúšiky mačacích labiek našľapujúcich na machovom poraste. Nechce sa ponáhľať, no i tak sa ho v tom okamihu zmocní chtíč tak silný, že večne bezstarostný Jun musí zbierať všetky sily, aby svoj čin neunáhlil. A i skrz ten fakt hravo vsaje Tytlovu spodnú peru medzi svoje privrúc zasnene oči.*

*Aj keby chcelo Junove chlácholenie zabrať, tak by mu musel viac času dať. Nie len maličkú chvíľu, akú si ani len nepriatelia nedoprajú. Nestihli by na seba totižto zagániť. No stihne kus vzduchu Titilko zachytiť, kým skĺzne prstom a potom aj perami naproti jeho perám. Už nerozumie žiadnym slovám, tak sa vám elfíča pojančilo. Možno aj uškami zastrihalo, no to pre tú tmu nezistíme. I keď sa dotkli perami len jemne, tak i tak je Tytil v rozpakoch, ktoré isto nezasiahli obidvoch. Otvorí však prekvapene oči dokorán, keď mu vezme Jun spodnú peru bez zábran. No i keď ho teší také láskanie, tak na mieste ustrnie. Nevie, čo by si počať teraz mal. Aj on by sa rád k Junovým perám prisal. Ustrnie však pár krát na ceste váhavo, kým sa pritlačí k jeho perám hanblivo.*

*Trpezlivo, temer nehybne zotrváva Jun v tom krehkom dotyku dávajúc Tytilovi čas zahnať splašenosť, ktorá ho celkom zjavne pohltila. Dokonca jeho peru mierne povolí zo svojho zajatia a bruškami prstov chlácholivo prejde po jeho líci ku krku zaboriac ich zľahka na Tytlovom zátylku. Dokonca i jemný úsmev pridá hoc ten nevidno, leda tak ho Tytilko cítiť môže na svojich perách keď sa po dobe sám k nim pritisne, čo pre zmenu vezme vzduch z pľúc Junovi až tíško zavrní v snahe spomenúť si ako sa nadýchnuť. Nechce však dnes zájsť priďaleko, pevne rozhodnutý, že na Tytla pôjde pomaly a tak po pár večných sekundách si pre tú chvíľu naposledy ukradne ten sladký dotyk než sa odtiahne s radostným úsmevom a džubne ešte drobný bozk na Tytlov nos.* Ešte stále chceš toho prapodivného cudzinca pod svojou strechou? *Opýta sa tichým hláskom a nevinným úškrnom hladkajúc ho palcom na krku. Až teraz si naplno uvedomí akou výzvou preňho Tytil je a keby len výzvou, ešte aj skúškou Junovho sebaovládania.*

*Potešenejšie prijme ďalší bozk, i keď ten posledný je len na nos. No hneď si na to miesto aj prsty priloží, akoby si tam Jun bol býval niečo zložil. A navyše takto jeho ruky zakrijú tie rozpaky, ktoré vyvolá jeho otázka. Na to je hneď naporúdzi odpoveď krátka. Na krku cíti dráhu Junovho prsta, preto aj odpovedá z mosta do prosta, aby ho nemohol pri niečom pristihnúť, alebo sa nestihol sám Tytilko priskoro prerieknuť.* Nie. *Povie tie slová veľmi pobúrene.* Čo ti to len na nos nesadne. *Povie veľmi prísne, no jeho smiech aj tmu a ticho pretne. Pozrie sa však opäť nervózne na Juna a zloží si ruky neposedne do lona. Na mieste sa pár krát zamrví, no nič viac nepovie či nespraví.*

*Počujúc Tytlovu odpoveď na okamih stuhne, podvihnúc obočie v nefalšovanom prekvapení. Lenže potom jeho uši započujú ten príjemný zvuk Tytilkovho smiechu a Jun s úľavou vydýchne zadržiavaný dych. Aj jeho oči sa rozžiaria zvesela.* Lenže tomu chudzincovi sa od teba nechce odchádzať. *Povie vážnym hlasom, hoc jeho tvár stále žiari radosťou. Bez ostychu vezme si Jun Tytlovu dlaň do svojej ľahnúc si na zem, jemne ho potiahne a len na okamih zablúdi pohľadom k Tytlovi než sa zapozerá nad nich na pretrvávajúcu hru farieb na oblohe, ktoré sa teraz odrážajú v jeho chladne sfarbených očiach.* Vieš, že si rozkošný? *Položí otázku len tak do ticha, ale musel mu tento fakt zdeliť, že práve tou rozkošnosťou ho upútal.*

Veď ja sa už postarám, aby on nebol v dome sám. Som predsa nejaký hostiteľ. *Odpovie hneď ako na povel a nechá sa zatiahnúť znovu do trávy. Takto by zrejme celé roky aj strávil.* Nie, to sa mi ešte nik neodvážil povedať. *Začne si Junovu tvár obzerať. Pohľadom však toho nie veľmi prebáda, no lesk jeho očí pobadá. Nemusí ani dohora pozerať, aby mohol všetky farby hore preskúmať. Nepozná on zmysel rečníckych otázok, preto musí odpovedať pri každom otázniku jak nejaký prorok, čo na všetko má odpoveď. Uveličene sa zapozerá hneď, ako sa farby razom zmenili. Oči jeho už k oblohe zamierili a on si ľahne tesne vedľa Juna a pozerá sa nahor do vzduchoprázna. Na niečo, čo nebude môcť nikdy ulapiť.*

Tak to som za toho cudzinca teda rád, že sám neostane. *Uškrnie sa a následne zachichoce.* Hm, takže som prvý odvážlivec, čo ti taký podstatný fakt ozrejmil? *Na chvíľku opäť sklopí pohľad k svojmu spoločníkovi sledujúc ako si ho prezerá. Len podvihne kútik úst v jemnom úsmeve než vráti svoju pozornosť okúzlujúcemu javu na nebi.* Je to nádhera. *Zašepká, no neupresní či myslí práve dané divadlo nad nimi, objavenie čarodejníckeho sveta alebo to, že natrafi práve na Tytla a ten si ho získal len čo naňho prehovoril. Takže len on sám snád vie, že myslí to všetko dokopy a pri tej myšlienke pevnejšie zovrie Tytlovu dlaň vo svojej nakloniac k nemu hlavu až kým sa nedtkne Tytilkovho ramena. A s pohľadom stále upreným hore dvihne aj voľnú ruku nad seba s vystretou dlaňou akoby sa snažil dotknúť tých farieb.*

Veď som ti to práve vysvetli. *Na oko nepochopene Tytil odvetil, no potom sa uškrnul. Hlas mu v rozprávaní ustrnul a pohľad svoj len nahor smeroval, akoby Junovi za pravdu dával, tak sa snažil každú a jednu farbu pohľadom nájsť. Dokonca chcel aj tak ďaleko zájsť, že sa rozhodol hnudú vyhľadať. No Junove silnejšie zovretia pocítiac k nemu hlavu otočí. No priveľa toho nezočí, Jun sa mu už o plece opiera. Premeria si jeho dlaň, ktorú pred seba vystiera a placho ako laň si do jeho vlasov hlavu zaborí. Oči pri tom zatvorí a pokojne tam leží ako za spánku. V hlave má jedinú myšlienku, no neodvažuje sa ju rozobrať. Len sa mu podarí si vlastnú tvár viac do Junových vlasov zahrabať.*

*Nepovie ani slovko na Tytlovu poznámku, niet podľa Juna čo viac vysvetľovať. Tak si len užíva jeho blízkosť až kým neucíti ako mu tvár zaboril do vlasov a čo Tytil nemôže v tej polohe postrehnúť je že Junov úsmev sa opäť raz usalaší na jeho tvári pohladiac Tytlovu ruku palcom. Keď sa tu zrazu pomrví.* Nehýb sa. *Zašepká a opatrne sa od Tytla odtiahne, aj dlaň mu pustí, ale len preto aby si tak priestor k pohybu vytvoril. Hoc mal v pláne neponáhľať sa, nemôže odolať tomu naliehavému nutkaniu ukúsiť zas Tytlove pery. Pomaly si sadne, chvíľu len sledujúc ležiaceho Tytila, nechá prsty znovu zablúdiťk jeho krku až kým sa dlaňou nezaprie vedľa Tytlovej hlavy a až mučitelsky pomaly sa skloní k nemu znovu čakajúc na povolenie a vie, že si ho slovne pýtať nemusí, aspoň v to dúfa, že Tytil jeho zámer pochopí.*

*Nespokojne zamraučí, keď najprv Jun naznačí, že sa nemá hýbať. No a potom sa rozhodne ešte aj vstať. Mal by niečo namietať, lebo sa budú zachvíľku aj domov zberať. Stisne pery preto do jedinej čiaročky a akoby náročky mu prejde rukou po krku. Zachvele sa pod jeho dotykom zachvíľku a prstami hneď do trávy prebehne. Pomaly sa k Tytilkovi nahne, až mu to drása nervy. Prečo to už nespraví? Alebo ho chce tiež tak nerozhodne pobozkať? Rozhodne sa teda tých pár posledných centimetrov prekonať. Podoprie sa o zem lakťami a dotkne sa Junových pier perami.*

*Ignoruje Tytlovo nespokojné mraučanie aj ten nedotknuteľný výraz, ktorý mu beztak dlho nevydrží len čo sa ho dotkne. Lenže Tytilko mu ďalšie prekvapenie pripraví, keď sa sám od zeme odlepí, aby on sám prvý krok k bozku urobil. To už Junovi ale chladnú hlavu nedovolí mať, len čo Tytlove pery na svojich ucíti vyberie sa jazykom preskúmať podrobnejšie ten poklad čo sa mu núka, jemne kusne Tytla do pery aby ho tak donútil ústa pootvoriť.*

*Na dotyk sú Junove peri jemné. Prebehne Tytilom mravenčenie príjemné. Usmeje sa aj cez ten dotyk rozjarene. No úsmev blažený len tak ľahko nepohasne. Radostne sa k nim tisne a na dlhšiu chvíľu tak ustrnie. Veď nemá sa predsa kam ešte tisnúť. No Juna sa mu podarí pristihnúť, ako mu kusne do pery. Aj ústa pekne otvorí, že si ju späť privlastní. Nedá sa predsa len tak okusovať, aj by chcel proti jeho ústam nespokojne zabručať.*

*Spokojne sa uškrnie pustiac Tytlovu peru z vlastníctva svojich zúbkov, keď cíti, že svoj cieľ dosiahol a Tytil poslušne ústa pootvoril. No nehodlá šancu premárniť rozplývaním sa nad tým pridlho a tak skusmo jazykom si cestu začne vydobíjať k tomu Tytilkovmu, aby ho k spolupráci prebral. A žeby pohodlnejšiu polohu získal prehodí nohu, tak že teraz nad Tytlom sa vzpiera na štyroch, keby mu aj usjť chcel musel by ho odsotiť.*

*Pochvíli je Tytilovi jasné, kam bolo Junove úsilie mierené, keď sa mu medzi perami objaví jazykom rýchlo. Aj o dych ho to pripravilo, len čo to nosom nasaje. A srdce sa mu väčším tempom rozbije. No dotkne sa Junov jazyk jeho jazyka a nevedomky sa Tytlovho špička oproti Junovmu zastaví. Viac sa nedovolí spraviť, len mu po tom kúsku jazyka prechádzať, ktorým sa mu zdarilo dnu dostať.*

*Len čo sa Tytlov jazyk pohne privrie oči so slastným zavrnením a zaraz ten svoj do hry zapojí. Jednu ruku v lakti zohne, bez toho, aby sa ústami od Tytilka vzdialil, tú druhú zas nechá hravo prejsť po Tytilkovom krku,cez hruď až na bok k lemu trička. Ešte aj v privretých očiach sa mu v tú ranu šibalská iskra objaví, keď neposednou rukou tričko nadvihne len aby sa mohol Tytlovej pokožky dotknúť špičkami prstov. Zotrvá však bez ďalšieho pohybu, zvedavý či mu Tytilko v nezbednej hre dovolí pokračovať.*

*Odváži sa jazykom až do Junových úst zájsť. Dnes zrejme už nebude môcť pokoja nájsť. Veď môže sa snáď upokojiť, keď prstami zanecháva na jeho pokožke Jun nepokojnú niť. Zachveje sa pod dotykom jeho jazyka vo vlastných ústach. Preďaleko sa rozbehne v myšlienkach. No zamrazí ho, keď mu tričko vyšie potiahne. V bozku hneď aj ustane a zahanbene sklopí uši. K zemi sa vyplašene pritlačí, no neodsotí Juna ďalej od seba. Uprene sa mu do očí pozerá a jeho pohľad nerozhodnosť zakrýva.*

*Vychutnáva si bozk cítiac, že Tytlov jazyk stále po ovocnom džúse chutí. No tu sa Tytil zarazí len čo sa Junove prsty jeho pokožky dotknú, ruku však neodtiahne, len perami sa od Tytla vzdiali.* Tak rozkošný. *Zašepká s nemiznúcim úškrnom znovu ho pohladiac až šteklivo jemne po malom kúsku odhaleného bruška.* Neboj sa. *Dodá stále šeptom, temer doplní, že veď on nehryzie, keď si s úsmevom spomenie na drobný útok na Tytilkovu spodnú peru len pred krátkou chvíľou.*

*Zachveje sa pod jeho dotykom a tvár sa mu roztiahne nespokojným úsmevom. Nerozhodne si ruku jeho k sebe pritiahne, nech to šteklenie už prestane. No nepustí mu ju hneď po potulkách. Nesmelý úsmev sa mu roztiahne na perách. Rozhodol sa, žedych naberie najprv, vyčítať to ide aj z jeho obŕv, ako sa pokúša dýchať pomaly. No príde mu akoby na večnosť zastali, tak nehybne mu zviera ruku. No už si aj prsty do jeho dlane vpletie za chvíľku. *

*Nespokojne zamrnčí, keď mu Tytilko v ďalšom hladkaní, či šteklení, zabráni chytiac mu neposednú ruku. To ako veľmi nedočkavý je po ďalšom dotyku sa zračí aj v jeho privrených očiach. No i tak trpezlivo vyčkáva, kým si Tytil ďalší krok rozmyslí, nevnímajúc radšej vlastné nedočkavé rozochvenie. Len čo si Tytil prsty prepletie s tými jeho skúsi nimi znovu pohnúť oprúc si čelo o Tytlovo.* Prosím. *Zažadoní akoby od toho dotyku závisel snáď jeho život uprene hľadiac Tytilkovi uprene do očí.*

*Nemôže sa ani rozpamenať, kedy naposledy musel takto dych lapať. Keď sa oprie Jun o jeho čelo, tak zovretie jeho povolilo. Len zahanbene uši stiahne.* Pokojne. *Odpovie mu na žiadosť. No začne mu pohľadom uhýbať. Stačí mu že sa začal červenať jeho ruku si späž na bruško položiac. No k pohľadu aj tvár odvráti a pohľad sa mu pod viečkami stratí. Ruku si vedľa tela položí voľne a rýchlo sa nadýchne, kým mu zas Jun dych nevezme. Premýšľa, či znovu potom kontrolu nad sebou prevezme.*

*Sám Jun so zatajeným dychom vyčkáva na Tytlovu odpoveď a len čo príde i ruku mu položí späť na bruško nadýchne sa tak zprudka akoby sa práve z vody vynoril.* Ďakujem. *Šepne s novonadobudnutým nadšením v teraz rozochvenom hlase. No Junovo chvenie nemá korene v neistote, leda tak v napätí ktoré ním lomcuje. S úsmevom sa skloní k Tytlovmu krku a v tom istom okamihu ako sa ho dotkne perami pohne skusmo prstami vyhŕňajúc tričko ešte vyššie, čím odhalí nový kúsok pokožky, ktorý je rozhodne potrebné podrobne preskúmať a do skúmania sa jeho dlaň veru pustí hneď zatiaľ čo pery zasypávajú Tytlov krk jemnými bozkami a niekde v Junovej hlávke sa ozve myšlienka, že ak sám Tytil mu dotyk neoplatí bude mu tú túžbu musieť zdeliť sám.*

*Dych sa mu hneď aj zaraz vytratí a do hlavy túžobná myšlienka navráti, keď ho Jun začne na krku bozkávať a prstami jemne hladkať. Zhlboka sa nadýchne po rečí, no hlavu miesto toho otočí a rukou, ktorú si vedľa seba položil, Junovu bradu medzi prsty zachytí a pri jedinej myšlienke sa prichytí, ktorú sa pustí zrealizovať. Vidno sa jeho pery chvieť, keď si k tvári Junovu tvár pritiahne, tak aj on trochu vstane, aby ho na pery pobozkal. No bozk svoj prehlbovať začal. Neskončil len pri perách.*

*Roztúžene sa mazná s Tytlovým krkom, kým nepostrehne, že sa Tytilko pohol, pozornosti sa dožadujúc. A Jun mu ju ochotne poskytne len čo sa ich pery dotknú a zaraz má pocit, že už tak pálčivý pocit na prstoch je ešte intenzívnejší keď je Tytil ten kto do bozku viac vášne vnesie, predbehnúc v tom Juna. Zrazu je mu doterajšia poloha nepríjemná, no ani za svet sa mu nechce vzďalovať od toho pôžitku. Pozabudne dokonca aj na svoj plán byť trpezlivý, veď Tytil sám ho o kontrolu pripravuje, tak sa pustí ešte chtivejšie Tytlovi bozk opätovať kým spriada plán ako sa do pohodlnejšej polohy dostať, čo sa mu však ťažko vymýšľa ked má v hlave vzduchoprázdno.*

*Ruku si položí na Junovu hruď a rozhodne sa k nemu blížšie primknúť. Prsty si neslýchane do jeho hrude zaborí a ústa v tom bozku ešte viac otvorí. Žiadostivo ho chce vybozkávať, no musí aj medzitým dych popadať, hlavne keď príde na to, že zadržiaval dych pár minút preto. Žmolí mu tričko medzi prstami a zamýšľa sa nad niečím chvíľkami, no myšlienky sa ako splašené kone rozbehnú. Poloapí len jednu jedinú a pritiahne si druhou rukou Juna k sebe.*

*Síce už doposiaľ len zriedka prišiel na to, že by sa mu nadýchnuť trebalo, no keď ucíti Tytlovu dlaň na svojej hrudi musí sa po prudký nádych dokonca z bozku vyslobodiť, udýchane upierajúc na Tytla žiadostivý pohľad zpod privretých viečok. Len čo však aspoň trochu kyslíka dostane do plúc vráti sa k Tytlovým perám dravo si ich privlastňujúc. Aj na čosi myslel, lenže udržať nejakú myšlienku sa mu zdá teraz nemožné, tak sa o to viac už nesnaží. Len čo si ho Tytil pritiahne bližšie, aby nestratil už teraz vratkú rovnováhu prejde dlaňou pod jeho tričkom až k ramenu tisnúc sa k jeho telu svojim. A chcená trpezlivosť je tatam keď ho z nastávajúcej blízkosti zaleje horúčava, že aj Junova bledá tvár chytí nádych červene. Avšak stále mu je nepohodlne mať nohy obkročmo, tak jedným kolenom na Tytilkovo zatlačí naznačiac mu, žeby sa omnoho radšej inak usalašil nad ním.*

*Spokojne sa zavrtí, keď si Junovu blízkosť vynúti. Rovnako rád mu na bozky odpovedá, no zabudne si pozor dať, že nechal Junovu ruku len tak sa pod tričkom túlať. No tu už jeho ruka dosiahne na Tytilovo rameno. A on sa zachveje tou blízkosťou nemo. Nechá si vlastnú nohu Junovou smerovať, no rozhodne sa bozk skracovať. Predsa len dýchať neprestal. Ešte stále sa z neho žiaden iný tvor nestal, ktorý by prežil bez kyslíka. No od hrude Junovej k jeho tvári prejde mu ruka. Prstami začne každú nerovnosť nahmatávať a neprestane sa pritom naňho pozerať.*

*Už už si naivne Jun myslel, žeby svoje chvenie pod kontrolu dostal, keď mu túto chabú myšlienku Tytilko odoženie len čo nechá Juna, aby mu nohu odtlačil. Tak sa konečne Jun dopracuje k pohodlnejšej polohe, keď je to teraz on kto má nohy pokope narozdiel od Tytilka. Lenže Jun ešte na jednu dôležitú vec pozabudol, že sa tým k Tytlovmu telu ešte viac primkne a ten dotyk ho roztrasie temer tak ako kopnutie elektriny, avšak priveľmi príjemné kopnutie. A to si už z Junových pier nielen prerývaný dych nájde cestu, ale aj vzrušené vzdychnutie. Rozhodne sa teda taký čarovný zvuk aj z Tytilka vymámiť pritisnúc sa k nemu, že by sa medzi nich steblo trávy nebolo dostalo a aby náhodou aj záložný plán nezabudol nechá pod Tytlovo tričko i druhú dlaň zablúdiť so zámerom čo najskôr ho toho zbytočného kusu látky zbaviť.*

*Čím väčšmi sa k Tytilovi Jun tisne, tak pomaly jeho pohyb po jeho tvári ustane. Keď začuje to slastný vzdych, tak zaplaví ho pred Junom ostych. Ani keď mu chce tričko vyhrnúť, tak sa mu naň nepodarí zabudnúť. No zarazene si do pery zahryzne, keď ticho vzdychne. Pocítiac jeho ruky na seba, tak má elfíča po chlebe. Mal by sa preč ponáhľať, keď nechce nič začínať. Splašene sa pozrie do Junových očí, kde vzrušenie zočí. Nervózne si vlasnú peru okusuje, keď si ďalší priebeh predstavuje. Dýcha pritom prerývane.*

*Napriek už dávno nejasnej mysli Junovi neunikne ako sa Tytilkovo správanie pozmenilo. Skúmavo mu zahľadí do očí pričom každý svoj pohyb takmer v sekunde ukončí.* Prepáč. *Šepne ospravedlňujúco vytiahnuc jednu ruku z pod Tytilovho trička, aby mu mohol palcom vyslobodiť peru zo zovretia vlastných zúbkov. A veru už sa ani nevráti k predošlej činnosti snažiac sa sám seba upokojiť len predstavou, žeby hlúpou náhlivosťou mohol o Tytlovu priazeň prísť. A zdá sa to ako osvedčená taktika keď sa Junov dych pomaly vráti k pravidelnému, hoc jeho srdce stále tlčie splašene. A tak už značne viac pri zmysloch zľahka Tytilka pobozká bez akýchkoľvek ďalších nekalých myšlienok.*

*Skus pery kneď povolí, i keď je mu to proti vôli. Práveže sa potešil, že aspoň jednou rukou Jun pod jeho tričkom neblúdil. Uľahčene si vydýchne. Tu sa však Jun k nemu nahne. Rozhodne sa ho pobozkať. Zabudne on protestovať. Bozk mu celý červený opätuje, no hneď sa aj na stranu pozrie. Nechce sa on bozkávať, lebo by sa ešte musel úpne povyzliekať, a potom... Myšlienky svoje zaženie, lebo celý priam rumenie. Na niečo také pomýšľať nezvykol, dumám tým sa nejako náhodou vyhol.*

*Síce nezájde ani o kúštik ďalej, zotrvávajúc len pri bozku Tytil beztak hlavu odkloní a to Juna donúti posmutnieť až ten výraz jeho vždy vysmiatej tvári nepristane.* Tytil.. *Osloví ho potichu sadnúc si na päty, takže sa od Tytilka do bezpečnej vzdialenosti dostane. Nie pre Junov pocit bezpečia, ale ten Tytilov.*

*Začuje smutný Junov hlas a pocíti ako sa od neho odlepí prvý raz. Chladná noc ho na tele zamrazí a aj pod oblečenie sa mu doplazí. Zdvihne pohľad zo strany. Má ho zahanbený. Ani z tváre mu červeň neustúpila, lež sa ďalej šíril.* Mhm...*Zamrmle k Junovi tázavo a objíme si kolená bojazlivo. Zahľadí sa mu až teraz priamo do očí a veľkú ľútosť tam možno zočiť.* Prepáč, Jun, ja..*Začne sa mu hlas triať.* Ja ťa nechcem sklamať.

*Neveriacky Junovi obočie vyskočí snáď ešte vyššie ako keď mu práve to rozkošné elfíča ozrejmilo, že do mestečka čerodejníckeho zablúdili jeho túlavé topánky.* Sklamať? *Zopakuje akoby tomu sloku z Tytilových úst nerozumel.* Roztomilý a ešte hlupáčik. *Poznamená nakoniec Jun s povzbudivým úsmevom, aspoň jeho náznakom vztiahnuc dlaň k Tytlovej tvári.* Nechystal som sa zájsť ďalej než by si mi sám dovolil a vôbec, tak ďaleko ako si zrejme myslíš som dnes určite v pláne zachádzať nemal. *Vysvetlí tichým hláskom, no neprestáva sa jemne usmievať. Jediné na čom mladému japoncovi v tú minútu záleží je, aby Tytil pochopil, že preňho nie je len zábavkou na jedno použitie. No Jun si veľmi dobre uvedomuje svoju chybu, zbrklosť, ktorej sa vyhnúť snažil od okamihu kedy ich pery prvý krát tú dráždivú hru rozohrali.* Ty prepáč mne Tytil. Stratil som hlavu, naozaj som ťa nechcel vyplašiť. *Dodá vážnym hlasom a s rovnako vážnym výrazom, tak neprirodzeným pre to rozjarené veselé chlapča, no to na seba dlho nenechá čakať, keď sa Jun prekoprcne vedľa Tytila.* Na dnes hrátom myslím stačilo. *Zašepká ľahnúc si do trávy, potiahnúc Tytilka za ruku. No obava,že mu elfíča ujde neustále v jeho hlave blúdi sem a tam.*

*Keď ho hlupáčikom menuje, tak len pohľadom prostestuje. Takto ho kára. Aj ústa po chvíli otvára, no zastaví ho Junova dlaň na tvári. Zahanbene sa však zatvári, keď jeho myšlienky prekukne. Cíti sa ako malé dieťa usvedčené. No pri Junovom ospravedlnení ho pri srdci pichne. Tu pohľad nájdu jeho oči prekvapené.* Neospravedlňuj sa mi za ..*Nevie správne slová nájsť.* .. za to, že si sa ma odvážil dotýkať. *Hlas má jasný a na počudovanie pevný, keď príde na to ako vetu zakončí. No tu sa už Jun pojančí a gúľa sa pri Tytilovi. Ten si opatrne ľahne do trávi, dovoliac s ho len rukou dotýkať. Znovu začne k divadlu na oblohe zrak svoj upierať.*

*Sledujúc Tytilkovo pobúrenie sa Jun neubráni zvonivému smiechu. čo si to len dovolil mladého elfa tak nazvať, ale dúfa, že Tytil jeho slová ako urážku nepochopil.* Neospravedlňujem sa za svoju odvahu dotknúť sa ťa. Ospravedlňujem sa za svoju zbrklosť v tých dotykoch. *Ozrejmí Tytilovi presný dôvod svojej predošlej omluvy a bude na nej trvať stoj čo stoj aj keby mu to mladík vyhovárať naďalej chcel.* Ešte stále sa ku mne žiadne mačiatko nezatúlalo. *Poznamená z ničoho nič Jun skormútene, hoc jeho tvár zase žiari sťa vianočný stromček, teda aspoň v jeho očiach sa taká škála farieb odráža z divadla nad nimi.*

*Začne on ležiačky protesty vyťahovať.* Aj tak sa mi prestaň ospravedlňovať. Potom mám pocit, že ľudia svoje činy ľutujú, keď sa za ne stále ospravedlňujú. *Objasní mu ticho svoje pohnútky a vrhne na Juna pohľad veľmi krátky. Zrak má však už k oblohe upretý, keď mu Jun odvetí, že sa mu mača pod nohy ešte nepriplietlo.* Je mi ľúto, žesa tak ešte nestalo. No zrejme ich bude ľahšie na misku mlieka prilákať. Možme také ku každému vchodu dať. *Povie Tytil chlácholivo. Zvieratá boli asi jedny mála bytostí, ktorým rozumelo.* Zaiste sa raz nejaké mačiatko objaví. A keď sa ten deň dostaví, tak sa ešte potešíš čakaniu. *Hneď prejde aj k doberaniu a láskavo na naňho Tytil pozrie.*

*Bezradne si povzdychne, hoc by rád na svojej omluve aj naďalej nahlas trval rozhodne sa pre kompromis vyhovujúci obom. Veď predsa Tytil nebude vedieť, že síce čo spravil neľutuje, no mrzí ho, že nezotrval v trpezlivosti ak mu to nepovie.* Dobre teda mladý pane. Už sa nebudem ospravedlňovať. *Prisľúbi s úsmevom od ucha k uchu.* To je skvostný nápad. *Pritaká nadšene ešte aj poležiačky a vďačne zovrie Tytilkovu dlaň vo svojej neodpustiac si krátke pohladenie palcom po nej.* Och iste, ja si naň trpezlivo počkám, ale aj tak sa neviem ubrániť pocitu, žeby som chcel aby prišlo už aj. *Zachichoce sa nad svojimi vlastnými slovami zachytiac Tytilov pohľad, keď v tom Junov smiech utíchne a pery zotrvajú len v tichom úsmeve.* Si krásny. *Šepne temer nečujne a už čo tie slová z úst vypustí vie, že Tytilka asi do rozpakov zas dostane. No nevadí mu tá maličkosť, veď mu predsa ani slovkom neklame.*

*Zasmeje sa Junovmu zarmúteniu, nad tým že nemá už mačičku aspoň jednu. Vedel, že sú to tvorovia priplachý, aby odhodili svoje strachy a nechali sa zdomácniť. Mali radi tú voľnosť: hocikedy odísť a prísť. No prekvapí Tytila stisk Junovej dlane a ako si to brázdi jeho dlaňou odhodlane Smerom tým zamrká. No doľahne k nemu Junova lichôtka. Pri slovách tých zčervenie. Oči ostanú mu sklopené. Len sa začne aj on s Junovou dlaňou pohrávať, kým nezačne späť k oblohe svoje zraky obracať.*

*Spokojne sa zatetelí počujúc opäť oslobodzujúci zvuk Tytilkovho smiechu. A nebol by to Jun keby sa radostne nezasmial aj on. Veď čakal, že mu Tytil utečie, no až natoľko ho nevyplašil a niet pre Juna v túto chvíľu väčšej radosti než Tytlova prítomnosť. Mačiatko sa určite aspoň jedno preňho časom nájde. Veď ani tie drobné tvory nemôžu byť odolné voči Junovej preveselej láskavej povahe naveky. Chvíľku ešte sleduje Tytlovu tvár, keď ho po krátkej dobe napodobní a i Junov zrak sa naplno venuje tým farebným obrazcom.*

Kam dál

Reklama